ECLI:SK:NSSR:2023:95221002193

 

Najvyšší súd                                                                                                                                                                                                                        5 Tost 29/2022

Slovenskej republiky                                                                                                                                                                                                           IČS:9522100219

 

UZNESENIE

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného
JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 24. júla 2023 v Bratislave
prerokoval sťažnosť obvineného podanú proti uzneseniu samosudkyne Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 12. októbra 2022, sp. zn. 3T/9/2022, a takto

rozhodol:

 

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného JUDr. Davida Lindtnera sa zamieta.

 

Odôvodnenie:

 

Samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu v Pezinku uznesením, sp. zn. 3T/9/2022, z 12. októbra 2022 (č. 1. 7401 a nasl.) rozhodla tak, že podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku sudkyňa Mgr. Pamela Záleská nie je vylúčená z prejednávania trestnej       veci proti obvinenému JUDr. Dávidovi Lindtnerovi vedenej na Špecializovanom trestnom súde pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona a iné, pod sp. zn. 3T/9/2022.

 

Obvinený JUDr. Dávid Lindtner podal proti uvedenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu prostredníctvom svojho obhajcu dňa 3. novembra 2022 písomne odôvodnenú sťažnosť, v ktorej uviedol, že v odôvodnení napadnutého uznesenia samosudkyňa prezentuje svoje subjektívne názory, najmä na jej vlastné vyjadrenia, ktoré boli nosným (nie jediným) dôvodom pre podanie námietky zaujatosti, pričom hodnotí svoju zaujatosť výlučne z hľadiska subjektívnej zaujatosti. Samosudkyňa sa však (v absolútnom rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva) žiadnym spôsobom nezaoberá existenciou objektívnych skutočností (tzv. test objektívneho pozorovateľa), ktoré vzbudzujú zásadné pochybnosti o jej nestrannosti a nezaujatosti v očiach strán a verejnosti a toto hľadisko doslova ignoruje tým, že mu nevenuje v posudzovanej veci nevyhnutnú argumentačnú pozornosť. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že samosudkyňa nespochybnila existenciu predloženej emailovej komunikácie. V rámci tejto komunikácie ide   o vyjadrenia a názory samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej na sudcov obvinených v kauze „Búrka“, teda vrátane obvineného, adresované a prezentované členom Združenia sudcov Slovenska prostredníctvom emailovej komunikácie. V posudzovanej veci teda nie je sporné (viď str. 7, prvý odstavec napadnutého uznesenia), že samosudkyňa sa verejne vyjadrila ku konkrétnej trestnej veci príslušníkmi PPZ, NAKA (mediálne) označenej ako kauza „Búrka“, teda aj k osobe obvineného, pričom je právne irelevantné, či sa tak vyjadrila pred jednou alebo viacerými osobami, ale osobitne je potrebné posúdiť, či jej výroky a navonok prejavené postoje sú spôsobilé vzbudiť obavu z absencie nestrannosti pri jej osobe. Takéto verejné (v elektronickom priestore členov najväčšej stavovskej organizácie sudcov Slovenska), radikálne, prezumpciu neviny ako nosný ústavný princíp spravodlivého trestného konania každého materiálneho právneho štátu hrubo nerešpektujúce vyjadrenia samosudkyne nielen, že túto ad hoc vylučujú z vykonávania úkonov v mojej trestnej veci, ale principiálne spochybňujú jej spôsobilosť nezávisle, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodovať v akomkoľvek trestnom konaní. Takéto neprípustné vyjadrenia totiž manifestujú odmietavý vnútorný postoj samosudkyne ku princípom spravodlivého trestného procesu, ktoré zrejme neuznáva, a ktorým deklaruje svoju neschopnosť odosobniť sa a nepodliehať aktuálnym náladám dezinformačnou mediálnou propagandou indoktrinovanej verejnosti kŕmenou falošným politickým naratívnom o očiste spoločnosti. Úvahy samosudkyne o jej nezaujatosti a nestrannosti (ktoré nemožno nazvať argumentami ani pri vysokej miere tolerancie voči významu tohto pojmu) sú hrubo arbitrárne a formalistické, bez akejkoľvek opory v objektívnej realite a sú útokom na kognitívny štandard, dokonca aj na požiadavku argumentačnej logiky menej kritického objektívneho pozorovateľa. Z vyššie citovaných vyjadrení samosudkyne je absolútne nepochybné, že nielenže existujú objektívnej skutočnosti reálne spôsobilé vyvolať oprávnené pochybnosti o jej nezaujatosti, ale je daná aj jej subjektívna zaujatosť, pre ktorú sa mala vylúčiť sama, pretože nemožno od nej s istotou očakávať, že bude od veci odosobnená s dostatočnou profesionalitou sudcu. Napriek môjmu poukazovaniu na s vecou súvisiacu rozsiahlu ustálenú judikatúru tak Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, sa s touto namietaná sudkyňa nielenže neriadila, ale absolútne svojvoľne sa ňou ani v minimálnom štandarde vôbec argumentačne nezaoberala. Bez ohľadu na subjektívny pocit samosudkyne musia jej verejné výroky po objektívnej stránke spĺňať jednu podmienku, a to konkrétne, že na adresu sťažovateľa, či na adresu iného obvineného, môžu byť jej osobou tieto vyjadrenia prednesené aj v súdnej sieni bez toho, aby verejnosť mohla nadobudnúť čo i len zdanie o jej predpojatosti k osobe obvineného, či k trestnej veci, v ktorej má vyniesť spravodlivý rozsudok. V ďalšej časti sťažovateľ rozoberal judikatúru ESĽP (rozsudky Hauschildt proti Dánsku z 24. mája 1989, č. 10486/83, Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, č. 13778/88, Tanner a Malminem proti Fínsku, č. 42114/98 a 42185/98), uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2021, sp. zn. 1 TdoVS 1/2021, a tiež nález ústavného súdu zo 14. apríla 2022, sp. zn. I. ÚS 32/2021. Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že vyjadrenia a názory samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, spôsobilé ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, adresované niektorým členom Združenia sudcov Slovenska, ktoré sú naviac aj popretím základnej ústavnej zásady trestného konania, a to prezumpcie neviny (...aby boli títo sudcovia ďalej v talároch, kým nebude právoplatne rozhodnuté o ich vine alebo o ich nevine, kde pochybuje už ozaj len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci), a ktoré sú jednoznačným negatívnym predsudkom aj voči osobe obvineného, je možné bez akýchkoľvek pochybností hodnotiť ako skutočnosti odôvodňujúce záver, že samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská je aj subjektívne zaujatá, pretože neprípustné prejudikuje vinu sťažovateľa, keď sama nepochybuje o vine zadržaných sudcov. Uviedol, že samosudkyňa sa jednoznačne stotožnila s výrokmi iných verejných činiteľov zasahujúcich do ústavného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny, a to napríklad s (rovnako neprípustnými) výrokmi predsedu Súdnej rady JUDr. Jána Mazáka, ako aj s výrokmi prezidentky Slovenskej republiky (viď str. 2, tretí odstavec napadnutého uznesenia). Vo svetle vyššie uvedených vyjadrení potom nemožno prijať argumentáciu samosudkyne, že v odôvodnení námietky zaujatosti boli vety, ktoré preukazovali jej zaujatosť vo veci, vytrhnuté z kontextu. Vetu, v ktorej konštatovala, že „o vine zadržaných sudcov môže pochybovať len ten, kto žil na mesiaci“, nie je možné vnímať aj v kontexte celého vyjadrenia sudkyne inak, ako jednoznačné presvedčenie sudkyne, že obvinení sudcovia spáchali skutky, pre ktoré sa vedie trestné konanie, a to ju v kontexte ustálenej judikatúry všetkých súdnych inštancií jednoznačne vylučuje z prejednávania mojej trestnej veci, ako aj en bloc v trestných veciach ostatných obvinených sudcov, ktorí sú v rovnakom procesnom postavení. Z hľadiska prejavov sudcu ako možného dôvodu jeho zaujatosti sú podstatné také prejavy, ktoré možno vztiahnuť k nejakej konkrétnej veci a ktoré teda môžu zakladať pomer sudcu k predmetu daného konania. Tento záver vyplýva
aj z judikatúry ESĽP, ktorý napríklad zistil porušenie Dohovoru v prípade, v ktorom sa sudca vyjadroval spôsobom, z ktorého vyplývalo, že si už vytvoril názor na prípad sťažovateľa v jeho neprospech (rozsudok ESĽP zo dňa 16. septembra 1999 Buscemi v. Taliansko). V praxi ďalej ide aj o prípady, v ktorých sa napríklad sudkyňa odvolacieho súdu vyjadrovala tak, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, hoci v danej veci mala rozhodovať o podanom odvolaní. Alebo možno spomenúť prípady, ktorými sa zaoberal ESĽP, napríklad vec Lavents proti Lotyšsku zo dňa 28. novembra 2002, v ktorom súd riešil prípad sudkyne, ktorá sa v rozhovore pre noviny jednoznačne vyjadrila k prebiehajúcemu trestnému konaniu, v ktorom mala rozhodovať (došlo tak k porušeniu práva na rozhodnutie nestranným súdom). Pokiaľ teda ide o vyjadrenia samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, je absolútne irelevantné, že boli vyjadrené „len“ skupine 15 sudcov a ide o jej subjektívne názory. Čo zaráža je skutočnosť, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, že tieto vyjadrenia samosudkyňa vôbec nepovažuje za problematické a doposiaľ na nich zotrváva. Zhrnúc tieto vyjadrenia o sudcoch, ktorí boli obvinení v kauze „Búrka“, o ktorých sa vyjadrovala ako o „sviniach, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a na dlhé roky ju systematicky krivili", a že „ všetci títo jednotlivci boli vzájomne prepojení a zneužívali systém, v ktorom si boli istí, že sa schovajú za nedotknuteľnosť sudcu...a mali z toho všetci dlhé roky finančný a iný prospech“, čo dokonca netvrdí ani prokurátor v obžalobe, tak tieto v žiadnom inom, iba ak totalitnom štáte aplikujúcom inkvizičný trestný proces, nie je možné považovať za nezaujatý a nestranný postoj sudcu k veci a rovnako ich nie je možné legitimizovať a relativizovať právom sudcu na slobodu prejavu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Rozsudok ESĽP zo dňa 10. októbra 2000 vo veci Daktaras v. Lithuania, bod 32, sťažnosť č. 42095/98). Podľa štrasburskej judikatúry (Rozsudok ESĽP zo dňa 1. augusta 1996 vo veci Ferrantelli and Santangelo vs. Taliansko) existencia nestrannosti pre účely ČI. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená         na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (any legitimate doubt).     

Podľa názoru obvineného existujú u samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej relevantné dôvodné pochybnosti ojej nezaujatosti a nestrannosti pre jej pomer k veci a jeho osobe. Ďalším dôvodom pre podanie námietky zaujatosti bola skutočnosť, že obvinený je zároveň obhajcom v trestnom konaní vedenom proti JUDr. Róbertovi Kaliňákovi a doc. JUDr. Róbertovi Ficovi, CSc., ktorí opakovane verejne poukazujú na podozrenia z politicky a mediálne motivovaných rozhodnutí sudkyne Mgr. Pamely Záleskej, pričom okrem opakovanej verejnej kritiky menovaní na tlačovej konferencii dňa 13. apríla 2022 podali na túto sudkyňu podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Podľa názoru obvineného v kontexte daných okolností a ustálenej judikatúry je viac ako nepochybné, že v očiach žiadneho nezávislého, objektívneho a dokonca aj kognitívne menej vybaveného pozorovateľa sa samosudkyňa, ktorá sa o skupine zadržaných sudcov, do ktorej patrí aj obvinený, iba pár dní po ich protiústavnom zadržaní a na základe zaujatých mediálnych výstupov „mienkotvorných“ médií vyjadrí, že sú „svine, o ktorých vine pochybuje len ten, kto bol niekoľko mesiacov na mesiaci“, nemôže javiť ako sudca spôsobilý nezaujato, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodnúť o obžalobe obvineného. Z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že u samosudkyne z dôvodu absencie atribútu nezaujatosti z objektívneho, ale aj subjektívneho hľadiska, sú dané závažné dôvody jej zaujatosti, a preto podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku musí byť vylúčená z úkonov trestného konania obvineného. Z citovanej rozsiahlej judikatúry vyplýva, že minimálnym štandardom je, aby akýkoľvek sudca, u ktorého existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmel vec prejednávať (porovnaj rozsudok Veľkej komory ESĽP o veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, § 78).

Obvinený svoju sťažnosť následne doplnil osobitným písomným podaním cez ÚPVS doručeným sťažnostnému súdu 26. júna 2023, v ktorej najmä poukázal na aktuálne rozhodnutie
najvyššieho súdu z 26. apríla 2023, sp. zn. 3 Nd/5/2023 (podľa všetkého malo byť správne uvedené 3 Ndt 5/2023), ktoré zdôrazňuje, že pre vylúčenie sudcu z konania je nevyhnutné
nestrannosť sudcu hodnotiť okrem iného aj z hľadiska tzv. teórie zdania, v zmysle ktorej nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti
byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V zmysle teórie zdania teda nestačí, že sudca sa cíti byť subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania v duchu myšlienky, že spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa aj navonok javiť, že vykonávaná je. V predmetnom
rozhodnutí dôvodom postačujúcim pre vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veci konkrétneho obvineného z hľadiska tzv. teórie zdania bola iba samotná (ničím neverifikovaná ani
nepotvrdená) skutočnosť, že svedok (kajúcnik) v trestnej veci tohto obvineného uviedol, že mu iný svedok (kajúcnik) mal uviesť, že zákonný sudca mal byť údajne ovplyvňovaný v inej trestnej veci pri rozhodovaní o väzbe iných osôb osobami z prostredia rodiny obvineného. Pokiaľ pre vylúčenie zákonného sudcu pre pochybnosti o jeho nestrannosť z hľadiska tzv. teórie zdania postačuje ničím neoverené (a ničím nepreukázané) tvrdenie kajúcnika a údajnom ovplyvňovaní tohto sudcu rodinou obvineného v inej trestnej veci, ktoré pochádza z „počutia“ a to dokonca od ďalšieho kajúcnika, sú vzorovým príkladom existencie (okrem jej preukázateľne subjektívnej zaujatosti) minimálne objektívnej zaujatosti vyjadrenia
samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, ktorá obvineného nazvala spolu s ďalšími sudcami sviňou, o ktorých vine nepochybuje, skutočnosť, že obvinený ako advokát zastupuje predstaviteľov politickej opozície, ktorí opakovane verejne kritizujú nezákonné procesné a hmotnoprávne rozhodnutia tejto sudkyne, a v neposlednom rade z uvedeného vyplývajúci jej osobný nepriateľský vzťah k osobe obvineného. Obvinený v závere vyjadril presvedčenie, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti nevylúčeniu Mgr. Pamely Záleskej bude aj vyššie
spomínané rozhodnutie v plnej miere zohľadnené, a preto navrhol, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že sudkyňu Mgr. Pamelu Záleskú vylúči
z ďalšieho vykonávania úkonov v danej trestnej veci.

Sťažnosť obvineného bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie 14. novembra 2022 a bola náhodným výberom pridelená senátu 5 T najvyššieho súdu, ktorý v tom čase rozhodoval v zložení JUDr. Juraj Kliment (predseda senátu), JUDr. Peter Hatala (predseda senátu) a JUDr. Peter Štift (predseda senátu). Predseda senátu
JUDr. Juraj Kliment sám oznámil svoju zaujatosť písomným podaním zo 14. novembra 2022 s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
zo 14. apríla 2022, sp. zn. I. ÚS 32/2021, ako aj uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2021, sp. zn. 1 TdoVS 1/2021.

O oznámenej zaujatosti JUDr. Juraja Klimenta bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu z 1. decembra 2022, sp. zn. 4 Ndt 19/2022 tak, že podľa § 32 ods. I Tr. por. v spojení
s § 31 ods. 1 Tr. por. sudca najvyššieho súdu JUDr. Juraj Kliment je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Tr. zák. a iné vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tost 29/2022.

Dňa 24. novembra 2022 podal obvinený JUDr. Dávid Lindtner, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Milana Cíbika, v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. por. písomne odôvodnenú námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jurajovi Klimentovi a predsedovi senátu JUDr. Petrovi Štiftovi.

O námietke zaujatosti obvineného ohľadom JUDr. Petra Štifta bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu zo 17. januára 2023, sp. zn. 5 Tost 29/2022 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu z 12. júna 2023, sp. zn. 2 TdoVS 1/2023 tak, že podľa § 32 ods. 3 Tr. por. sudca najvyššieho súdu JUDr. Peter Štift nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Tr. zák. a iné vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tost 29/2022.
O námietke zaujatosti obvineného ohľadom JUDr. Juraja Klimenta už nebol dôvod rozhodovať, keďže došlo k jeho vylúčeniu z rozhodovania na základe ním oznámenej zaujatosti.

S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu teda senát 5T o sťažnosti obvineného voči napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodoval v zložení predseda senátu JUDr. Peter Hatala a členovia senátu JUDr. Peter Štift a JUDr. Emil Klemanič, ktorý v zmysle čl. X ods. 5 v spojení s čl. XVI ods. 4 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2022 v dotknutom znení nahradil vylúčeného JUDr. Juraja Klimenta (ide o vec s koncovým číslom 9).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku (§ 190 ods. 2 písm. b) Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, že sťažnosť obvineného je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou, v zákonom ustanovenej lehote a na zákonom určenom mieste. Na jej podklade podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

1. a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť.
2. b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa §193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku („Tr. por.“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Ústava Slovenskej republiky a zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovujú princíp
nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie, ktorý vychádza z viacerých medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom v tejto súvislosti treba
prioritne poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa prvej vety ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, ktorého podstatou je osobné presvedčenia sudcu o nezaujatosti (v zásade by malo
subjektívne hľadisko nestrannosti platiť, pokiaľ nie je preukázaný opak - Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku, rozsudok z 23. júna 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75)
a z objektívneho hľadiska nestrannosti, ktorého podstatou je zistenie existencie dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o zaujatosti sudcu. Podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 855/2016, PL. ÚS 17/2017-22, PL. ÚS 4/2018-13 pri zohľadnení rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva,
osobitne Piersack proti Belgicku, rozsudok z 1. októbra 1982, č. 8692/79, Delcourt proti Belgicku, rozsudok zo 17. januára 1970, č. 2689/65, Micallef proti Malte, rozsudok
z 15. októbra 2009, č. 17056/06, Kyprianou proti Cypru, rozsudok z 15. decembra 2005, sťažnosť č. 73797/01) podstatným a rozhodujúcim pre posúdenie nestrannosti nie je
subjektívne presvedčenie sudcu o svojej nezaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, z posúdenia ktorých môžu vzniknúť pochybnosti o nestrannosti sudcu. V rámci objektívneho testu nestrannosti sa podľa tzv. objektívnych syndrómov skúma, či existujú skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti sudcu. Ide o okolnosti, ktoré by mohli (ale nutne nemusia) spôsobovať nedostatok nestrannosti. Sudca sa môže cítiť zo svojho subjektívneho hľadiska úplne nestranný, existujú však objektívne okolnosti, ktoré na neho v očiach účastníka konania alebo verejnosti vrhajú pochybnosti o jeho nestrannosti. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán {justice must not only by done, it must also be seen to be done, teda spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je obava zo zaujatosti objektívne oprávnená. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996).

Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku za pomer k veci treba rozumieť určitú participáciu či zainteresovanosť na skutku, resp. na výsledku konania
osobného charakteru, najmä takú skutočnosť, že orgán či osoba uvedení v tomto ustanovení je poškodeným trestným činom alebo poškodenou je blízka osoba. Pomerom k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní treba rozumieť taký vzťah,
ktorý vyvoláva relevantnú pochybnosť o nestrannosti pri rozhodovaní, predovšetkým príbuzenstvo v priamom pokolení alebo obdobný pomer, bližší priateľský či kamarátsky vzťah
alebo opačne negatívny vzťah charakteru nepriateľského. V tomto ohľade však pokiaľ ide spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu s následkom jeho vylúčenia z konania
a rozhodovania, vzťah s najväčším potenciálom je pomer k veci a na opačnej strane tohto spektra stojí pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Z toho vyplýva, že skutočnosti
spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka (teda o ktorých sa rozhoduje) automaticky nemusia byť spôsobilé vyvolať
pochybnosti o jeho nezaujatosti aj pre pomer k ich zástupcom. Inak povedané, pri rozhodovaní o vylúčení sudcu z dôvodu pomeru k osobe je nutné rozlišovať či ide o obvineného,
jeho obhajcu alebo iný orgán činný konaní. Treba zdôrazniť, že nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností podľa zákona č, 385/2000
Z, z., je schopnosť rozhodovať nezaujato a nestranne aj vo veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce sudca osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje bežný občiansky,
pracovný, kolegiálny, susedský či iný obdobný sociálny vzťah (primerane R 2/2008-II.),

Zároveň je nutné uviesť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu z prejednávania pridelenej veci predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť sudcu aj súdu ustanoví zákon.
Sudcu preto možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania v pridelenej veci iba celkom výnimočne, a to iba zo závažných zákonných dôvodov uvedených v § 31 Tr. por., ktoré sudcovi
bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato, pričom obava z absencie nestrannosti sudcu musí mať svoj pôvod v konkrétne zistených relevantných skutočnostiach
(primerane R 11/2009-1.).

 

Na podklade vyššie uvedených hľadísk nadriadený súd v senáte a dospel k záveru, že neexistujú také konkrétne skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci z objektívneho hľadiska
vzbudzovali pochybnosť o nezaujatosti či nestrannosti danej samosudkyne. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že namietaná samosudkyňa nemá žiadny pomer k prejednávanej veci ani k osobe, ktorej sa úkon trestného konania týka. Obvineného pozná ako bývalého sudcu, avšak osobne ho nepozná, nebola a ani nie je
s obvineným v žiadnom vzťahu, ani v priateľskom ani v nepriateľskom. Predmetné emailové vyjadrenia adresovala 16. marca 2020 najskôr do uvedenej úzkej skupiny sudcov, čo je zrejmé zo záhlavia správy, v ktorej je uvedený menný zoznam adresátov správy a následne sa vyjadrila sčasti ironicky aj v samostatnej správe, adresovanej prezidentovi Združenia sudcov Slovenska (ďalej „ZSS“) v reakcii na jeho príspevok do diskusie. Urobila tak ako v tom čase predsedníčka nitrianskej sekcie ZSS potom, ako boli členovia Celorepublikovej rady (ďalej „CR ZSS“) vyzvaní na diskusiu k téme „Návrh stanoviska CR ZSS k pripravovanej tzv. očiste justície.“ Vo svojich vyjadreniach obvineného menovite neuvádzala, zdôrazňovala etický rozmer posudzovania udalosti, poslanie sudcu a potrebu chrániť nezávislosť justície, čo bola pointa oboch jej príspevkov, keď sa domáhala, aby ZSS neargumentovalo iba prezumpciou neviny, ale aby sudcovský stav vyzval tých, ktorí sa spreneverili sudcovskému poslaniu, k odchodu z justície skôr ako bude dôveryhodnosť justície ohrozená uverejnením mien aj ďalších sudcov. Uviedla, že nepostačuje odsúdiť len korupčné správanie, ale predovšetkým je potrebné chrániť nezávislosť justície. Neboli teda mierené ani mienené na jednotlivcov, ale na systémovú chybu. Taktiež je zrejmé, že sudkyňa k obvinenému ako k obhajcovi iných obvinených nemá žiadny pomer a nepozná ho ako obhajcu ani z vlastnej rozhodovacej činnosti. Obvinené osoby doc, JUDr. Róbert Fico a JUDr. Róbert Kaliňák, ktoré obvinený zastupuje v inom trestnom konaní, sudkyňa osobne nepozná, nebola a nie je s nimi v žiadnom vzťahu, to znamená ani v priateľskom ani v nepriateľskom. Pokiaľ sa týka obvineným uvádzaného návrhu na začatie disciplinárneho konania, sudkyňa žiadne takéto podanie voči svojej osobe neeviduje.

Konajúci senát nezistil z podanej sťažnosti ani zo spisu žiadne také skutočnosti, ktoré by boli takého charakteru, že by z objektívneho hľadiska nestrannosti zakladali reálnu
pochybnosť o nestrannosti samosudkyne, resp. že by mohla byť zaujatá a takto  by sa mohla aj navonok javiť, keby rozhodovala vo veci. Namietané vyjadrenia sudkyne je potrebné vnímať predovšetkým v celkovom situačnom kontexte, v rámci ktorého ich adresovala úzkej skupine kolegov sudcov v rámci diskusie o príprave stanoviska ZSS, teda na fóre nanajvýš adekvátnom, a čo je podstatné, neprezentovala ich verejne, ale v profesijnej komunikácii pri hľadaní postojov k aktuálnym udalostiam týkajúcich sa sudcovského stavu. Išlo pritom o diskusiu medzi sudcami na úrovni ich súkromného rozhovoru, ktorá bola vykonaná formou emailovej komunikácie z dôvodu, že sa týkala sudcov z rôznych súdov z celého Slovenska. Z obsahu jej tvrdení je zrejmé, že obvineného nemenovala, neoznačila ho osobne, ani sa nevyjadrovala k vine obvineného a jej expresívne vyjadrenia charakteru hyperboly sa týkali práve situácie ohľadom diskusie, aké stanovisko má v tejto veci prijať najväčšia stavovská organizácia sudcov. Z vyjadrenia sudkyne jednoznačne vyplýva, že zásada prezumpcie neviny má byť v trestnom konaní rešpektovaná a jej návrh, aby bol vyzvaný každý sudca, ktorý sa „špinavo spreneverí sudcovskému poslaniu, aby išiel do čerta z justície preč, sám, hneď...“ je vyslovenie legitímneho názoru, aby stavovská organizácia sudcov vyzvala všetky osoby, ktoré mali konať protiprávne, aby samé dobrovoľne opustili funkciu sudcu. Prezentovala svoje osobné názory z hľadiska zásad v etickom kódexe síce s expresívnou konotáciou, avšak primáme v sebaobrannom reflektovaní na aktuálne dianie v prostredí profesijnej society sudcov, kde síce „...každý koná sám za seba, ale na poli cti a slušnosti nerozlučne s ostatnými. Spája ich solidarita cti a pochybenie jedného poškodzuje aj renomé ostatných. Mravná sila sudcu totiž spočíva prinajmenej aj v odvahe kriticky apelovať do vlastných radov smerom k účinnej sebareflexii tejto kolektivity v záujme ochrany dobrej povesti súdnictva a vzbudzovania dôveryhodnosti v očiach objektívneho pozorovateľa. Tzv. objektívny pozorovateľ by práve mohol pokladať za pochybné a nedôveryhodné, keby sa podozrenie z protiprávneho konania sudcov prešlo mlčaním ostatných, čo by snáď aj mohlo navodzovať dojem možného súhlasu, solidarity či pokrytectva. V tejto súvislosti stojí kľúčová otázka, či vôbec má byť takáto vnútorná diskusia stavovskej organizácie sudcov o hľadaní postoja sudcovského stavu a priori obmedzovaná zásadami trestného konania. V rámci debát o veciach týkajúcich sa sudcovskej kolektivity by mal mať každý sudca možnosť slobodne vyjadrovať názory, poťažmo apelovať na princípy sudcovskej etiky, a tak spoločne s ostatnými sudcami hľadať a nachádzať adekvátne riešenia.

* Pozri bližšie KRSKOVÁ, A.: Úvahy nad sudcovskou etikou. In: Soudce, ISSN 1211-5347, roč. 8, č. 3,2006, s. 8-13.

Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že by čokoľvek, čo môže vrhnúť hoci len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučovalo ako zaujatého. Sudca nie je
stroj na rozhodovanie oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov, sympatií či antipatií, ale je súčasťou určitého sociálneho prostredia, od ktorého nie je a nemôže byť úplne izolovaný. Prijať argumentáciu sťažovateľa by napríklad znamenalo, že ktorýkoľvek sudca, pokiaľ by, hoci aj v komunikácii súkromného charakteru, verbálne odsúdil korupciu verejných činiteľov, by o takejto trestnej činnosti nemohol v budúcnosti rozhodovať.

V zásade treba v tomto ohľade uviesť, že pre vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania je potrebné, aby bol vzťah k osobe, ktorej sa úkon týka, charakteru bližšieho
priateľského či nepriateľského a nepostačuje, že sa osoby poznajú z bežných sociálnych interakcií, resp. z pohľadu objektívneho hľadiska nestrannosti je potrebné zistenie relevantných objektívnych okolností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o nestrannosti sudcu. Skutočnosti takejto závažnosti a intenzity vo vzťahu k obvinenému nevyplývajú a ani tvrdenia v sťažnostných námietkach obvineného nie sú okolnosťou, ktorá by mala brániť v objektívnom prejednaní a rozhodnutí veci samosudkyňou. Skutočnosť, že sa sudkyňa s morálnym apelom vyhraní voči stíhanému protiprávnemu konaniu (vo chvíli náhleho emocionálneho otrasu, nie verejne, ale takpovediac v neoficiálnej a nezáväznej debate smerujúcej k prijatiu stanoviska stavovskej organizácie sudcov, teda na mieste výslovne náležitom), ktoré aj v očiach nezávislého pozorovateľa diskvalifikujú celý sudcovský stav, predsa nemôže byť dôvodom na spochybnenie jej odbornosti a schopnosti rozhodovať nezávisle a nestranne sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti).

ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti dokonca poskytol ochranu aj verejným vyjadreniam sudcov vo vzťahu k fungovaniu súdneho systému. Podľa rozhodnutia vo veci ŽUREK proti Poľsku sťažnosť č. 39650/18, finálny rozsudok zo 16. júna 2022 všeobecné právo na slobodu prejavu sudcov pri riešení záležitostí týkajúcich sa fungovania súdneho
systému sa môže zmeniť na zodpovedajúcu povinnosť vyjadriť sa na obranu právneho štátu a nezávislosti súdnictva, keď sú tieto základné hodnoty ohrozené. V danom prípade ESĽP posúdil situáciu sťažovateľa, ktorý bol nielen sudcom, ale aj členom súdnej rady a jej hovorcom. Možno poznamenať, že podobný prístup by sa dal uplatniť na každého sudcu, ktorý uplatňuje svoju slobodu prejavu - v súlade so zásadami uvedenými v bode 219 (odkaz na prípad Baka proti Maďarsku, sťažnosť č. 20261/12) - s cieľom brániť právny štát, nezávislosť súdnictva alebo iné podobné hodnoty spadajúce do diskusie o otázkach všeobecného záujmu. Ak sudca urobí takéto vyhlásenia nielen za seba ako za osobu,
ale aj v mene súdnej rady, sudcovského združenia alebo iného zastupiteľského orgánu súdnictva, ochrana poskytovaná tomuto sudcovi sa zvýši (prípad ŽUREK proti Poľsku sťažnosť
č. 39650/18, finálny rozsudok zo 16. júna 2022, bod 222). V tomto ohľade sťažnostný súd uvádza, že sudkyňa Mgr, Pamela Záleská bola v predmetnom čase predsedníčkou nitrianskej
sekcie ZSS, teda aj touto nie bezvýznamnou skutočnosťou boli podľa názoru sťažnostného súdu dostatočne legitimizované jej vyjadrenia v diskusii medzi sudcami združenými v stavovskej organizácii, ktorá však mala navyše súkromný charakter.

Sťažnostný súd rovnako nezistil, že by mala samosudkyňa pomer k prejednávanej veci, ktorá jej bola pridelená podľa Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.
Pomer sudcu k veci môže spočívať napríklad v tom, že sám sudca alebo jemu blízka osoba boli prejednávanou vecou poškodení alebo boli jej svedkom. Z dikcie zákona, ale aj povahy
problému vyplýva, že prejednávanou vecou sa rozumie skutok a všetky faktické okolnosti s ním súvisiace, pričom pomer vylúčenej osoby musí mať celkove konkrétnu podobu, musí mať osobný charakter, aby mohol byť dostatočne vážnym dôvodom podmieňujúcim vznik pochybností o schopnosti takej osoby pristupovať k veci a k úkonom, ktoré sa jej týkajú
objektívne. Nemôže ísť preto o pomer abstraktného rázu. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že osoby, ktoré obvinený zastupuje v inom trestnom konaní ako advokát mali podať na sudkyňu návrh na začatie disciplinárneho konania, žiada sa predovšetkým uviesť, že iniciované disciplinárne konanie nebolo začaté a táto okolnosť však ani v opačnom prípade by v zásade podľa ustálenej súdnej praxe nemohla byť dôvodom na vylúčenie sudcu (k tomu obdobne R 22/2011).

Pre úplnosť možno poznamenať, že sám sťažovateľ 16. decembra 2019 v súvislosti osobitnou komisiou Súdnej rady k okolnostiam svojej komunikácie o prebiehajúcich             trestných veciach s inou osobou podozrivou z trestnej činnosti uviedol: „Sudca má zakázané verejne komentovať veci, ktoré sa realizujú na súde, čiže nie je zákonom zakázané, aby v rámci súkromných rozhovorov komentoval veci, ktoré sa realizujú v prípravnom konaní.

Citovaný výrok, ktorý vyjadril na obhajobu vo vlastnej záležitosti, je prinajmenej v príkrom protiklade s jeho postojom a názormi prezentovanými v prejednávanej veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného JUDr. Davida Lindtnera podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú
zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom jednomyseľne.

Poučenie; Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

 

V Bratislave 24. júla 2023  

 

JUDr. Peter Hatala, v . r.
predseda senátu

 

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová

 

 ********************************************************************************

 

 

K možnostiam komentovania súdnych rozhodnutí

 

V poslednom čase sa na rôznych diskusných fórach venuje pozornosť limitom komentovania/nekomentovania svojich/nesvojich sudcovských rozhodnutí podľa názoru autora tohto príspevku aj pomocou o objektívne fakty neopretého prípadne chybného interpretovania (porovnávania) viacerých súvislostí.

Iste, verejné prezentovanie sudcovského názoru aj mimo procesne predpísaného spôsobu dnes už nepochybne nie je zakázané, platí však daň za mnohé zjednodušenia, ktorým sa často nedá vyhnúť. Aj preto „doslovná reč rozhodnutí“ je síce mnohokrát nudnejšia a pre laickú verejnosť ťažko zrozumiteľná, ale minimálne v odbornej verejnosti musí byť preferovaná. A áno – komentovaním práce kolegov sa dostávame na „tenký ľad“, hoci ja osobne vítam akúkoľvek kultivovanú debatu aj o neprávoplatných rozhodnutiach. Najvyšší súd SR však v súvislosti s jednou vecou, ktorú rozhodoval autor tohto príspevku, povedal, že na takýto tenký ľad sa môžeme dostať, aj keď ako sudcovia vysvetľujeme svoje rozhodnutia.

Mnohé, s čím sa chcem podeliť s čitateľmi, vyplýva z nižšie doslova citovaných (pre pochopenie kontextu celých) rozhodnutí prioritne zameraných na riešenie zaujatosti a v rámci tohto úvodu nepovažujem za potrebné už nič „dovysvetľovávať“. Moje videnie veci i videnie veci sťažnostného súdu je odčítateľné z, podľa môjho názoru zrozumiteľného, odôvodnenia obidvoch rozhodnutí. Z nižšie citovaných textov je zrejmé i to, že autor tohto príspevku niektoré súvislosti videl inak ako súd sťažnostný, čo je vec relatívne bežná.

Záverom už len jedna poznámka – vykorčuľovať na tenký ľad je vždy rizikom, hoci podstupovanie rizík môže byť motivované poctivými cieľmi. V súvislosti s riešenou problematikou sa vo svetle nižšie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR potom javí byť rizikom akékoľvek pre jednu zo strán konania priaznivejšie komentovanie či už „mojej“ alebo „kolegovej“ veci. Už len preto, lebo z rôznych dôvodov mi doslova každá vec môže „pristáť na stole“. A podporné či „anti“ vyjadrenie sudcu (najmä ak je expresívne) je potom ľahkým tromfom pre tú stranu, ktorá z komentárov vyšla s mínusovými bodmi.   

A áno, ako som uviedol na platforme diskusie určenej len sudcom, kde som z vlastnej iniciatívy sľúbil v rámci diskusie k danej téme uverejniť nižšie citované rozhodnutia, platí že  ... „Učíme sa celý život... slušnosti, zdvorilosti, zdržanlivosti... A áno, aj ako píše Najvyšší súd SR, niekedy sa dostávame na tenký ľad. Jeho hrúbku najlepšie „posilníme“ zdieľaním, prehlbovaním vedomostí... a tiež dobrou vôľou. Záleží totiž aj na tom, komu na čom záleží.“

 

Ján Hrubala

Sudca Špecializovaného trestného súdu

 

 

 

U Z N E S E N I E

 

Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica rozhodujúc samosudcom JUDr. Jánom Hrubalom, v trestnej veci odsúdeného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku podľa § 329 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Trestného zákona a iné, o námietke zaujatosti vznesenej dňa 10. septembra 2024 odsúdeným pplk. Ing. Bc. xxx xxx voči samosudcovi konajúcemu vo veci 7T/5/2021 dňa 19. septembra 2024

 

r o z h o d o l :

 

Podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku vo veci konajúci samosudca súdneho oddelenia „7T“ Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica, JUDr. Ján Hrubala   n i e   j e   v y l ú č e n ý z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021.

 

O d ô v o d n e n i e

 

            V predmetnej trestnej veci ide o štádium veci, ktorá už raz bola právoplatne ukončená a v ktorej tak prvostupňový ako aj druhostupňový súd konštatovali vinu odsúdeného (súd takto aj v ďalšom texte bude označovať obžalovaného xxx vzhľadom k dikcii § 128 ods. 6 Trestného zákona) a uložili mu nepodmienečné tresty odňatia slobody, v konečnom dôsledku trest odňatia slobody v trvaní 10 a pol roka, pričom Špecializovaný trestný súd uznesením, sp. zn. 16Nt/2/2023 z 5. júna 2024 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tost 37/2024 z 13. augusta 2024 (právoplatné teda 13. augusta 2024) bola vo veci povolená obnova konania a o návrhu na povolenie obnovy konania konajúci súd rozhodol nasledovne:

„Podľa § 394 ods. 1, ods. 4 písm. b) Trestného poriadku vyhovuje návrhu odsúdeného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, nar. xx. xx. xxxx v xxx, trvale bytom xxx, xxx xxxxx/xx, t. č. na adrese xxx xxx xx, xxx xx xxx, xxx a xxx, a v prospech obžalovaného povoľuje obnovu konania vedeného na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 7T/5/2021, ktoré sa skončilo právoplatným rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. 7T/5/2021-2683 zo dňa 17. marca 2022 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5To/7/2022 - 4573 zo dňa 27. júla 2023.

Podľa § 400 ods. 1 Trestného poriadku zrušuje právoplatný rozsudok Špecializovaného trestného súdu č. k. 7T/5/2021-2683 zo dňa 17. marca 2022 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5To/7/2022 – 4573 zo dňa 27. júla 2023 vo výroku o treste, ako aj ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.“

Následne Najvyšší súd Slovenskej republiky vyššie spomenutým uznesením podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zamietol.

            Je tak zrejmé, že celý výrok o vine odsúdeného zostal nedotknutý a bol zrušený len celý výrok o treste, vrátane na tento výrok nadväzujúcich rozhodnutí. Po povolení obnovy konania sa celé konanie, zjednodušene povedané, vracia do príslušného štádia a v nadväznosti na výrok, ktorým obnova konania bola povolená a bola zrušená tá, ktorá časť predmetného rozsudku, sa vo veci pokračuje. V zmysle rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu, ale i v zmysle ustanovení Trestného poriadku, koná vo veci ten senát alebo ten sudca, ktorého vec bola „obnovená“. Ako už bolo uvedené, „nastupuje“ do štádia konania, do ktorého mu to vec obnovujúci senát predpísal, teda v tomto prípade do štádia konania, kedy musí vykonať dokazovanie o treste, pričom príčinou takéhoto stavu je v podstate a jedine rozhodnutie Ústavného súdu SR z 27. septembra 2023, sp. zn. PL. ÚS 1/2021-164, ktorým Ústavný súd SR zrušil niektoré ustanovenia týkajúce sa trestu prepadnutia majetku a z toho vyplývajúci návrh v čase podania odsúdeného na povolenie obnovy konania.

            V predmetnej veci sa po doručení príslušných rozhodnutí a oznámení stavu veci takto stručne popísaný stav stal známym aj odsúdenému xxx xxx (ten sa podľa vedomostí súdu stále zdržuje v zahraničí, ale jeho adresa je známa), pričom on i jeho obhajoba v predmetnej veci logicky očakávajú pokračovanie veci vo vyššie opísanom štádiu hlavného pojednávania, ktoré vykoná vo veci konajúci zákonný sudca, ktorý je podpísaný aj pod týmto rozhodnutím.

Dňa 10. septembra 2024 obžalovaný xxx xxx prostredníctvom svojho obhajcu vo veci podal podanie, ktoré nazval ako „Námietka zaujatosti obvineného voči sudcovi JUDr. Jánovi Hrubalovi“. Vznesenú námietku zaujatosti relatívne rozsiahlo odôvodnil, pričom o vznesenej námietke rozhodujúcemu subjektu pripomenul i to, že ďalej formulované opísané a namietané správanie sa sudcu prvostupňového súdu spomenul už i súdu odvolaciemu, ktorý sa však s predmetnými námietkami nevysporiadal v zmysle predstáv obhajoby.

Podstata námietky zaujatosti spočíva v tom, že podľa názoru obhajoby vo veci konajúci sudca v podstate na adresu obžalovaného vyslovil dehonestujúce vyjadrenia, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom jeho zaujatosti majú byť i bližšie nešpecifikované vyjadrenia dnes neprávoplatne odsúdeného Ing. xxx xxx, podstata námietky zaujatosti  je však opretá o vyjadrenia namietaného sudcu na hudobnom festivale Pohoda z 8. júla 2022.

V tejto súvislosti vo vznesenej námietke zaujatosti v bodoch 11 a 12 je doslova uvedené:

„Sudca JUDr. Ján Hrubala v diskusii, ktorá sa uskutočnila na hudobnom festivale Pohoda dňa 08.07.2022 verejne komentoval v tom čase neprávoplatný odsudzujúci rozsudok v mojej trestnej veci nasledovne: „Už som hovoril o tom, že to je, rozsudok je výsledok posudzovacieho procesu, do ktorého zapájame logické metódy výkladu práva, výklad respektíve prácu s faktami a podobne, samozrejme platí taká, také základné pravidlo, že človek, ktorý sa neprizná, tak mu nemôžme to pričítať na vrub, respektíve ako vyhodnotiť ako akúkoľvek negatívnu okolnosť, človek, ktorý v tomto prípade robí tieto čachre-machre, to nazvem, i keď v rozsudku som tento výraz nepoužil, tak sa snažíme, sudca sa snaží v tom rozsudku vysvetliť, prečo to nemá hlavu a pätu, to čo sa nám snaží tento človek prezentovať, musí to urobiť presvedčivo, nemôže povedať, že neuveril som, musí povedať, prečo som neuveril, musí povedať, čo ma viedlo k tomu že boli také alebo onaké myšlienkové pochody v mojej hlave ako v hlave sudcu, musím ich nejakým spôsobom ustáť. Nemôžme povedať, to že preboha ak ideš na mňa s týmto a s tou verziou, že čo si myslíš že mám napísané na čele že som debil? Nemôžme ísť na to takýmto spôsobom, i keď možno logicky zdôvodniteľné alebo vysvetliteľné je to takýmto spôsobom najjednoduchšie, aj tento aj mnohé iné naše rozsudky, nielen tento môj rozsudok ale aj mnohé iné rozsudky mojich kolegov majú veľmi podľa môjho názoru čitateľné zrozumiteľné a vysvetliteľné pasáže, ktoré vysvetľujú ako sme rozmýšľali, ak sa ma pýtate, že prečo uveríte tomu alebo tej alebo onej verzii, tak na to neexistuje paušálna odpoveď, pretože už som hovoril o tom, že tu nie sú, neexistujú matematické pravidlá, ale to že keď sa ma niekto snaží presvedčiť , že nebol niekde, pričom predtým opísal kde bol, a dal aj nákres ako to vyzeralo, to je kancelária, v jednom nemenovanom, ale v rozsudku ho menujem, v podniku, teda v hoteli, tak asi sa musím zamyslieť nad tým odkiaľ vie ako to tam vyzeralo. Sú dve verzie, buď tam bol alebo mu to škaredí prokurátori xxx, xxx a spol. nahovorili, že toto je tam alebo potom tam museli byť oni. To znamená, že fakt mám napísané na čele, že som debil?

Z uvedených verejných vyjadrení sudcu JUDr. Jána Hrubalu vyplýva, že moju obhajobu už v čase, kedy o nej rozhodoval, považoval iba za akúsi zlátaninu bez hlavy a päty (za čachre-machre), ktorej by mohol uveriť iba duševne zaostalý človek s inteligenčným kvocientom do 69 bodov (iba debil). Je zjavné, že po tom, ako sa sudca JUDr. Ján Hrubala takýmto zosmiešňujúcim spôsobom vyjadril k mojej osobe a k spôsobu mojej obhajoby, aby tak utvrdil verejnosť o správnosti jeho odsudzujúceho rozsudku v čase, kedy tento rozsudok ešte nebol právoplatný, nemôže sa sudca JUDr. Ján Hrubala v mojich očiach javiť ako sudca, ktorý nezaujato a objektívne rozhodne o mojej obhajobnej argumentácii v obnovenom konaní. Pre posúdenie otázky objektívnej nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu je však omnoho podstatnejšie, že za takýchto okolností sa tento sudca nemôže javiť ako nezaujatý ani v očiach žiadneho nezainteresovaného pozorovateľa, aj keď on sám sa za zaujatého považovať nemusí.“

V závere svojho podania obhajca odsúdeného píše, že v prípade ak sa sudca Hrubala nevylúči z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci, mal by v odôvodnení uznesenia, ktorým tak urobí, ozrejmiť to, prečo je toho názoru, že jeho vyjadrenia o obžalovaného doslova debilnej obhajobe v nemôžu v očiach nezainteresovaného pozorovateľa vzbudiť dôvodnú pochybnosť, že v tejto veci bude rozhodovať zaujato a taktiež to ako by on vnímal situáciu, kedy by mal jeho vec rozhodovať sudca ktorý sa predtým vyjadril že jeho argumentácii by uveril iba debil.

 V súvislosti s vznesenou námietkou zaujatosti je predovšetkým potrebné uviesť, že námietku nebolo možné vybaviť v zmysle § 32 ods. 6 Trestného poriadku nekonaním o nej, bola podaná včas, spĺňala podmienky kvalifikovanej námietky a bolo potrebné o nej meritórne rozhodnúť. Preto samosudca postupujúc v zmysle § 32 ods. 3 Trestného poriadku ako legitimovaný subjekt  o nej rozhodol, a to tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

            Predovšetkým je potrebné uviesť, že sama namietaná osoba sa zaujatá vo veci byť necíti a nemá taký zákonom predpokladaný pomer k osobe obvineného a ani k veci, ktorý by ho z rozhodovania vo veci diskvalifikoval. V rámci prezentovania svojho stanoviska o. i. zdôrazňuje, že si je vedomá faktu, že v rámci konania jedinou úlohou sudcu je vyhodnocovať priebeh konania pred súdom, zaujímať vo veci adekvátne a procesnými predpismi predpísané stanoviská a v konečnom dôsledku neutrálne a nestranne rozhodnúť. Nič však konajúcim sudcom nezakazuje aj verejne komunikovať a hovoriť aj o úskaliach svojej profesie, úskaliach a pravidlách rozhodovacieho procesu, pričom transparentné vysvetľovanie svojich postupov je dokonca vítaným splnením požiadaviek rôznych medzinárodných štruktúr, zaoberajúcich sa súdnictvom, jeho výkonom i etickými pravidlami. Samozrejme, žiadny – tobôž nie verejný prejav sudcu nesmie byť prejav dehonestujúci a prekračujúci medze služobnej, ale i „ľudskej“ zdvorilosti.

Na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia v prvej osobe považujem za vhodné uviesť, že za vyjadrenia iných osôb o mne nemôžem a namietané prejavy za nezdvorilé, netaktné ani neetické a nemiestne dehonestujúce nepovažujem. Pokiaľ ide o výraz „debil“, nielenže ním odsúdeného nenazývam a vzťahujem ho na sudcu ako na vec posudzujúci subjekt, ale dokonca vysvetľujem, že konštatovaním resp. otázkou „mám na čele napísané, že som debil ?“ sa rozsudok zdôvodniť nedá a vysvetľovacia námaha sudcov musí byť oveľa intenzívnejšia, než „odbitie veci“ takouto floskulou (viď aj ďalej).

Z hľadiska právnej stránky posúdenia veci je potrebné vo veci uviesť nasledovné:

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca, prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Pomerom k prejednávanej veci treba rozumieť určitú zainteresovanosť orgánu činného v trestnom konaní na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú, objektívne. Táto zainteresovanosť môže napríklad spočívať v tom, že orgány činné v trestnom konaní, resp. jeho príbuzní, rodinný príslušník, osoba jemu blízka a podobne, boli trestným činom poškodení, eventuálne orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.

Pomerom orgánu trestného konania k osobám uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie vzťah tohto orgánu k niektorej z uvedených osôb, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere úradnej osoby k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku; ďalej môže ísť o úzke priateľstvo či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah. Pritom platí, že je nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností, aby bol schopný nezaujato rozhodovať i vo veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje bežný susedský, študijný, úradný, príp. pracovný vzťah a pod.

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje obvinenému článok 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: ,,Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky“. Z tohto článku okrem práva na určitú kvalitu spravodlivého procesu vyplýva aj „právo na nestranného sudcu“.

Záruku, že vo veci bude konať nestranný sudca poskytuje taktiež článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa ktorého: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom ...“.

Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu definoval nestrannosť vo veci Piersack proti Belgicku ako absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov, či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizme, neobjektivite, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (už spomenutá vec Piersack v. Belgicko - rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán.

Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done“ – je základné pravidlo ovládajúce činnosť súdov; „Treba ísť ďalej, ako sa veci javia - looking behind appearances“ (Delcourt v. Belgicko - rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Saraiva de Carvalho v. Portugalsko - rozsudok ESĽP z roku 1994). Má byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.

Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. US 24/05).

Je potrebné poznamenať, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci iba s jeho skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadnuť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že jeho rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude.

Právu na nestranný súd (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru) zodpovedá ústavná povinnosť súdov prerokovať a rozhodnúť každú vec tak, aby postupovali nezaujato a neutrálne, bez nadržovania a objektívne posúdili všetky skutočnosti závažné pre rozhodnutie vo veci. Nestranný súd poskytuje stranám konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok, pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05). Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v trestnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania pre zaujatosť.

Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či dôvod obavy je objektívny. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo, rozsudok  ESĽP z 10. júna 1996). Relevantná obava z nedostatku nestrannosti sudcu sa musí zakladať na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že čokoľvek, čo môže vrhnúť čo aj len tieň pochybnosti na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia oprávnených pochybností závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Premietnuc vyššie spomenuté východiská na predmetný prípad potom možno uviesť nasledovné:

Vo veci konajúci sudca odsúdeného a ani jeho obhajcu pred začatím veci nepoznal, k stranám v konaní nemá žiadny špecifický vzťah a ani vzťah, ktorý by ho vylučoval z možnosti konať vo veci. Rovnako nemá žiadny „závadný“ vzťah k prejednávanej veci a všetky relevantné okolnosti prípadu mu podľa jeho názoru umožňujú vo veci konať.

V súčasnom štádiu konania jeho jedinou úlohou je zaoberať sa vecou naozaj čisto v súvislosti s uložením trestu, prioritne tým, či sa má, môže alebo nemôže uložiť aj trest prepadnutia majetku. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie o vine v tomto štádiu konania nemôže zmeniť ani JUDr. Ján Hrubala ani iný sudca, ktorý by sa vecou po ňom alebo miesto neho zaoberal. Už tento jednoduchý fakt je dôvodom toho, že komentovanie a vysvetľovanie úvah sudcu, ktoré ho viedli k záveru o vine, nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu, ktorý sa vo veci bude zaoberať výlučne trestom.   

            Považujem však za potrebné vysvetliť aj ďalšie okolnosti, ktoré v danej situácii podľa môjho názoru nijak nespochybňujú zaujatosť sudcu, teda mňa ako namietanej osoby. Som totiž osobou, ktorá bola a doteraz je presvedčená o vine odsúdeného xxx xxx a som tiež osobou, ktorá bola je povinná tento záver zrozumiteľne vysvetliť - samozrejme, nie som osobou neomylnou a v prípade vývoja veci, ktorý bude dôvodiť zmeniť tento môj zatiaľ neochvejný názor, som a musím byť spôsobilý svoj názor zmeniť.

Som tiež osobou a sudcom, ktorý sa snaží tak ústnemu ako aj písomnému odôvodneniu rozsudku venovať náležitú pozornosť a snažím sa dôsledne, ale i jednoducho vysvetľovať logické pochody, ktoré ma viedli k takému či onakému záveru. Zastávam tiež názor, že odôvodnenie rozhodnutí musí byť nielen jednoduché, ale predovšetkým zrozumiteľné najmä vo vzťahu k odsúdenému, ďalším stranám konaní, ale i vo vzťahu k verejnosti, pričom v primeranej miere neodmietam napríklad snahy médií o komunikáciu a bližšie vysvetľovanie toho, v čom práca sudcu spočíva. Snažím sa to robiť tiež zrozumiteľne, čo sa mi môže a nemusí dariť, pričom použitie rôznych zaužívaných zvratov, metafor a prirovnaní v istých situáciách môže byť okolnosťou, ktorá myšlienkové pochody sudcu pomôže lepšie pochopiť.

Samozrejme, „silu“ metafor a prirovnaní, prípadne iných slovných pomôcok, je potrebné prispôsobiť situácii a nikdy nemôže ísť o dehonestovanie strán v konaní rôznym nálepkovaním, že sú takí či onakí. Ak však ich argumenty sú napadnuteľné jednoduchými logickými konštrukciami, je sudca povinný tieto logické konštrukcie opísať. V tomto prípade som to relatívne expresívne (podľa môjho názoru primerane) učinil i pri písomnom odôvodnení rozsudku i pri jeho ústnom zdôvodnení. V písomne vyhotovenej časti odôvodnenia rozsudku je okrem iného uvedené:      

 

V rámci vysvetlenia svojho stanoviska súd bude vychádzať zo štruktúry opisu svojho uvažovania, ako ho prezentoval pri ústnom odôvodnení rozsudku, ktoré prioritne zameral na vysvetlenia adresované „na pochopenie“ obžalovanému, i keď tento sa vyhlásenia rozsudku nezúčastnil.

V zásade však do schémy ohľadne rozporov podstatného významu možno postaviť doslova proti sebe dve verzie priebehu udalosti – jedna je verzia (resp. dve verzie) obžalovaného (nič som neurobil, resp. „trochu som niečo zlé urobil“) a druhá je verzia vo veci vypočutých svedkov, ktorí buď priamo alebo nepriamo popisujú zavinenie obžalovaného xxx.

 V rámci posledne prezentovanej aktuálnej verzie obrany obžalovaného xxx vo veci vypovedajúci svedkovia, ktorí ho usvedčujú, klamú jednoducho vo všetkom. Príbeh je teda podľa neho vymyslený. Čiže v prvom prípade nebolo odovzdaných 50.000,-  €, táto suma následne nebola rozdelená na polovice a nebolo ani stretnutie v hoteli xxx. V druhom prípade nebolo odovzdaných 200.000,- €, xxx xxx nikomu nič nedal a so xxx si nikto nič nedelil,  resp. obžalovaný ničoho takéhoto svedkom nebol.

 Tu je potrebné zdôrazniť, že nie je možné spochybniť nasledovné skutočnosti – hotel xxx v Bratislave na Bajkalskej ulici existuje, má v ňom priestory firma xxx, ktorá patrí do portfólia aktivít xxx xxx a tieto priestory pozostávajú z dvoch kancelárií, z ktorých prvá pripomína rokovaciu miestnosť, sú na štvrtom poschodí napravo od výťahu a do tohto priestoru sa vchádza „cez kartičku“, rovnako existuje na prechodný pobyt určený jednoizbový byt xxx xxx v Bratislave.  Tieto tvrdenia faktov nikto nespochybňuje,  všetko ostatné súvisiace s tým, čo sa tu malo udiať/neudiať spochybňované je - teda podľa poslednej verzie obžalovaného a verzií xxx xxx a xxx xxx je príbeh v súvislosti s nimi vymyslený úplne. Inak povedané vymýšľajú si xxx, xxx, xxx a za neinvazívne úkony v kauze xxx xxx nebolo treba nič platiť, lebo ani neboli plánované.

Tu je možné skonštatovať, že tak ako každý román ako fiktívny a vymyslený príbeh, aj každý vymyslený príbeh zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora. Autori klamstva a neprávd môžu byť len tí, ktorí klamstvo a nepravdy prezentujú. Klamstvo si môžu vymyslieť sami alebo na prezentovanie klamstiev môžu byť niekým nahovorení  (klamú na objednávku). Iný scenár (napr. „zle si to pamätajú“) tu z hľadiska podstaty obsahu toho, o čom „usvedčujúci“ i „neusvedčujúci“ svedkovia vypovedajú, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, neprichádza do úvahy.

Ak si ilustračne prvý scenár nazveme ako scenár „A“ (klamú svedkovia „sami od seba“),  je potrebné opätovne zdôrazniť, že po príbehoch opisovaných viacerými svedkami nie sú žiadne hmatateľné a kontrolovateľné, ľudským faktorom nedeformovateľné stopy – už spomínané nahrávky kamerové záznamy, odtlačky prstov a pod.  Niet teda ničoho hmatateľne overiteľného, čo by dôvodilo obavu potenciálne  vymýšľajúcich si, že sa aj na tieto ďalšie príbehy trestnej činnosti (priznávajú sa aj inde) príde. Súd teda konštatuje, že sa jednoducho priznávajú napriek nedostatku stôp, ktorých objavenie objektívne hrozí.

O týchto príbehoch svedkovia rozprávajú a angažujú do nich trestnoprávne postihnuteľným spôsobom seba, vysoké sumy i ďalšie osoby. Na otázku prečo, obhajoba odpovedá – lebo chcú mať výhody. V tomto prípade je však nad mieru jasné, že keby nič nepovedali, nič zlé by sa ani o nich nikto nedozvedel. Takýto druh dovtedy skrytých skutkov teda určite nie je z portfólia tých, u ktorých by sa o skutkoch vypovedajúci mohli obávať, že sa práve na tieto ich protiprávne skutky príde.  Je teda namieste otázka – „stojí im to za to? (veď „usvedčujú aj inde“). Odpoveď môže byť aj tu „áno“ – napríklad sa chcú pomstiť xxx, xxx, xxx a spol., chcú nepravdami zobchodovať zníženie trestu, ktorý im aj tak hrozí za iné skutky, lebo „usvedčení je zatiaľ málo“...

Ak si ilustračne druhý scenár nazveme scenárom „B“,  teda, že autori klamstiev sú iné osoby než osoby vypovedajúce a oni len reprodukujú to, čo im bolo nahovorené, musia existovať objednávatelia takéhoto klamstva. Ak si opäť položíme otázku kto môže byť takýmto objednávateľom, odpoveď je relatívne jednoduchá – musia to byť osoby, ktoré sa buď chcú pomstiť alebo osoby, ktoré chcú jednoducho „zožať slávu“.  Buď teda „pomstychtivé osoby z úzadia“ (nič neevokuje existenciu takýchto osôb) alebo premotivovaní policajti prípadne prokurátori, ktorí vo „svätom boji proti korupcii“ (výraz, ktorý použil obžalovaný vo svojom prečítanom vyjadrení) sa neštítia klamstiev a doslova podlých spôsobov usvedčovania nevinných. Za takejto situácie si tieto premotivované osoby musia príbeh vymyslieť, rozhodnúť sa, že „ideme našiť niečo práve na xxx, xxx a pod.“ a tiež presvedčiť v tomto prípade minimálne xxx xxx, xxx xxx a xxx xxx (ale i svedkov xxx a xxx a spol.), aby sami seba usvedčovali a ku svojim hriechom pridali ďalšie – mimochodom hriechy, o ktorých doteraz neboli žiadne stopy a ani náznaky, že by existovali.

 Súd nemusí obzvlášť obsiahlo zdôrazňovať, že teoreticky síce ide o prípustnú, ale v tomto prípade priam o absurdnú predstavu – tak pokiaľ ide o scenár A , ako aj o scenár B.  Okrem logiky vyhodnocovania dôkazov o tomto  hovoria aj nasledovné fakty.

 Svedkovia xxx a xxx v zápale prípadného boja proti xxx, xxx  a ostatným osobám nehovoria, že boli len nosiči úplatkov, hoci by bez rizika, že sa na to príde, mohli. Jednoznačne trestnoprávne postihnuteľným spôsobom angažujú do príbehu aj seba.

Ak má platiť obžalovaným xxx naposledy prezentovaný tlak prokurátorov zameraný na „vyššie, vyššie“ (... chceme počuť o vyššie postavených osobách, obviňujte takéto osoby ...), xxx ani xxx nejdú podľa takéhoto scenára a angažujú do veci predovšetkým „obyčajného vyšetrovateľa xxx“, ktorý z hľadiska hierarchie požadovanú pozíciu nezastáva, a napr. xxx a xxx xxx (xxx xxx možno charakterizovať ako politicky výrazne exponovanú osobu) xxx xxx opisuje len ako zadanú úlohu vysvetľujúcich lobistov, ktorých do korupčnej schémy nezaraďuje trestnoprávne postihnuteľným spôsobom (nie oni majú dávať úplatok), hoci by – v prípade pripustenia scenára A alebo B – mohol a mohol by si tak v zmysle obhajobou prezentovaného obchodovania so spravodlivosťou pomôcť viac.

 Príbeh opísaný v bode 1/ skutku je, okrem iného, zasadený do priestorov hotela xxx, pričom nič nenaznačuje, že by ktokoľvek z potenciálne klamúcich mal mať vedomosť o tom, že tam sídlia nejaké firmy či už xxx alebo xxx xxx resp. ako tieto priestory vyzerajú. xxx xxx tam podľa žiadnej z prezentovaných verzií predtým v priestoroch firmy ani v hoteli xxx nebol a napriek tomu opísal priestory v podstatných rysoch zhodne s tým ako to popisovali xxx a xxx xxx – vrátane vstupu do priestorov výťahom, pokračovanie po vystúpení napravo“ a pod.

.... Samozrejme, až absurdne vyznieva to, že by autorom obsahu nákresu, ktorý zhodou okolností je súladný s realitou a aj autorom nápadu s nákresom je sám obžalovaný, nebol sám obžalovaný xxx – ak by sám v tej kancelárii nebol, ťažko vysvetliť fakt, že nielenže vedel, kto kde sedel, ale aj v najdôležitejších rysoch správne popisuje usporiadanie priestoru, kde k stretnutiu došlo. Rovnako nič nenasvedčuje tomu, že by o usporiadaní relevantného priestoru stretnutia mal informácie napríklad prokurátor, vyšetrovateľ alebo tzv. operatívci pri eventuálnom klamaní v rámci už spomínaného „svätého boja proti korupcii“...

Aj v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku aj v rámci jeho písomného odôvodnenia súd používal relatívne expresívne výrazy ako napríklad „priam absurdne vyznieva.., ide o absurdnú predstavu..., v zápale prípadného boja proti xxx..., pomstychtivé osoby z úzadia, premotivovaní prokurátori, policajti..., alebo konštruoval príklady napr. spôsobom „...každý vymyslený príbeh aj zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora...“. Použitie takýchto výrazov v súčasnej dobe nijak nezasiahlo, nezasiahne a v budúcnosti nemôže zasiahnuť do ďalšieho vývoja veci a autor výroku i odôvodnenia prvostupňového rozsudku si za svojimi výrokmi, konštrukciami príkladov i hodnotiacimi súdmi, ktoré učinil a musel učiniť, zatiaľ stojí.

Áno, ostáva potom otázkou, či je možné povedať niečo v zmysle „stojím si za tým čo som povedal, lebo nie som (nemám na čele napísané) debil...“ (vskutku najextrémnejšie v neprospech odsúdeného vyložiteľný kontext, hoci ten, kto číta a počúva s porozumením, musí si tento kontext vyložiť práve ako mnou formulované pravidlo nemožnosti takto si odôvodnenie rozsudku zjednodušiť) . V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že (ako už bolo uvedené), samozrejme, autor tohto rozhodnutia nikde a v žiadnych súvislostiach za debila neoznačil odsúdeného a jediné čo urobil je to, že použil – dokonca v kritickom kontexte - ľudsky najzrozumiteľnejšie prirovnanie možného spôsobu uvažovania sudcu  pri tvorení logických konštruktov, pričom neustále v rámci všetkých svojich verejných výstupov autor aj tohto rozhodnutia zdôrazňuje, že logické/nelogické a v podstate žiadne úvahy sudcov nie sú a nemôžu byť výsledkami politických objednávok, či iných aktov pomsty voči tomu či onomu.

V tejto súvislosti je vhodné spomenúť nielen kontext viacerých verejných vystúpení toto rozhodnutie vydávajúceho sudcu (ten bol viacerými stranami aj v iných konaniach napádaný, ale relevantnými autoritami nikdy nie spochybnený), ale i kontext diskusie na hudobnom festivale Pohoda, pričom v rámci svojho vystúpenia som sa snažil o jediné - vysvetlenie toho, že podľa môjho názoru v spoločnosti nejde o situáciu kedy sa stíhajú politickí väzni alebo o „pomstu opozície“ (ani politická koalícia ani politická opozícia nesmie mať na justíciu dopad a ak takúto možnosť pripustíme, spoločnosť vskutku bude mať problém z hľadiska posudzovania „právnosti“ štátu) a pokiaľ ide o sudcov, nejde ani o akúsi premotivovanosť, ale ide a musí ísť výhradne o výsledok logických konštrukcii, ktoré majú „hlavu i pätu“ (opäť istý typ slangového prirovnania, ktoré podstatu veci najviac vystihuje – logicky i lingvisticky). Ako som už uviedol, tieto konštrukcie sa snažím formulovať jednoduchým jazykom, čo najzrozumiteľnejšie a často aj za pomoci prirovnaní alebo metafor. Aj v rámci diskusie na festivale Pohoda som zdôrazňoval systém bŕzd a protiváh ako i tú skutočnosť, že sudcovia rozhodujú výhradne na základe vykonaného dokazovania.

V súvislosti s obhajobou namietanou časťou rozhovoru (okolo 45. minúty) je vhodné ešte pripomenúť, že som reagoval na otázku moderátorky diskusie, ktorá chcela vedieť ako sa sudcovia rozhodujú, keď sú vo veci rôzne verzie, meniace sa výpovede , osoby vypovedajú raz tak raz onak, čo bol aj daný prípad. Snažil som sa vysvetliť prečo sa musíme danými rozpormi vskutku podrobne zaoberať a ak dôjdeme k svojmu záveru, prečo musíme dať podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku komu a prečo sme uverili a nemôžeme si to zjednodušiť tým, že „predsa nemám na čele napísané, že som debil“, hoc ako by sa situácia mohla javiť jednoduchá. V takýchto fázach odôvodňovania rozsudku sa žiadny sudca nemôže vyhnúť hodnotiacim súdom a podľa môjho názoru kľudne môže pripodobniť správanie sa relevantných osôb napríklad k „čachrom machrom“ (takéto hodnotenie má svoju „hlavu i pätu“ i náležitú zrozumiteľnosť, vhodné hoc aj expresívne výrazy sú súčasťou slovníka mnohých sudcov) a vskutku môže uviesť, že má dostatok inteligenčného potenciálu na to, aby napríklad obranu obžalovaného vyhodnotil ako obranu absurdnú.

Komentovanie absurdity obhajoby nie je dehonestovaním nikoho, je púhym vyhodnotením situácie, v rozhodovacej činnosti sudcov sa to deje bežne a viacerí sudcovia - najmä zo zahraničia (napríklad v Českej republike) sami iniciatívne zvolávajú tlačové konferencie k tomu, aby svoje postupy ľudskou rečou dovysvetľovali tak, aby tomu rozumela aj verejnosť. Takýto prístup je vhodný najmä v situácii, kedy rôzne subjekty aj v Slovenskej republike dlhodobo útočia na autoritu súdnej moci, napádajú súdne rozhodnutia a za vykonávateľov politickej vôle toho či onoho označujú predstaviteľov rôznych štátnych orgánov vrátane súdov. Takýto stav je neúnosný a súdna moc sa mu musí brániť .

V podstate obiter ictum samosudca ešte dodáva, že ak súdy rezignujú na zrozumiteľnosť svojich vyjadrení a ich odôvodnenia rozhodnutí budú len sumárom akademických a verejnosti nezrozumiteľných úvah a právnych konštruktov bez podchytenia toho, čo sudcovia považujú za dôležité, ich rozhodovanie sa stane nielen verejnosti nezrozumiteľným a nedôveryhodným, ale aj rozhodovaním, ktoré nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutí. Osobne patrím k sudcom, ktorí zrozumiteľnosť jazyka a nerezignovanie na analytické úvahy preferujú nielen u seba, ale trvajú na tom, aby takto postupovali a aj orgány z, ktorých výsledkami sudcovia pracujú - napríklad prokurátori.              

Na záver ešte jedna poznámka. Vyjadrenie typu – „nemám na čele napísané, že som debil, aby som uveril zjavným absurditám“ (gramaticky tak možno vyložiť poslednú vetu prvého odseku vyššie citovaného podania obhajoby, ale len za kontextuálneho ignorovania predchádzajúcej kritiky takýchto floskúl) v kontexte položenej otázky a diskusie s verejnosťou je síce expresívne, ale z hľadiska presvedčivosti  názoru zrozumiteľné, nie rizikové a vzťahuje sa na položenú otázku (viď vyššie). Samozrejme, to platí len za situácie, ak autor výroku tieto podľa jeho názoru prezentovaného aj v rozhodnutí „absurdity“ popíše, pomenuje, rozoberá ich a odvoláva sa na ne. To sa v tomto prípade stalo.

 

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť v lehote 3 (troch) pracovných dní od jeho oznámenia. Sťažnosť sa podáva na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica, pričom podanie takejto sťažnosti nebráni vykonaniu už nariadeného úkonu trestného konania. O sťažnosti rozhodne Najvyšší súd Slovenskej republiky.

 

            V Banskej Bystrici, 19. septembra 2024

 

 

                                                                                                          JUDr. Ján  Hrubala

                                                                                                                    samosudca

 

 

U Z N E S E N I E

 

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr. Patrika Príbelského, PhD., a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného Ing. Bc. xxx xxx, pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku § 329 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí konanom 4. decembra 2024 v Bratislave o sťažnosti obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx podanej proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 7T/5/2021, z 19. septembra 2024

 

 

r o z h o d o l :

 

Podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku   z r u š u j e   uznesenie Špecializovaného trestného súdu pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. 7T/5/2021, z 19. septembra 2024.

 

Podľa § 32 ods. 1 Trestného poriadku   v y l u č u j e   sudcu JUDr. Jána Hrubalu z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx, vedenej na Špecializovanom trestnom súde pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021.

 

 

O d ô v o d n e n i e :

 

Uznesením Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 16Nt/2/2023 z 5. júna 2024 (č. l. 90 – 94 zv. 18) v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Tost/37/2024 (č. l. 130 – 134, zv. 18) bola vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx vedenej na Špecializovanom trestnom súde pod sp. zn. 7T/5/2021 povolená obnova konania tak, že pôvodný rozsudok Špecializovaného trestného súdu sp. zn. 7T/5/2021 zo 17. marca 2021 bol zrušený v celom výroku o treste. Výrok o vine zostal právoplatný.

 

Špecializovaný trestný súd má teraz v obnovenom konaní rozhodnúť aj podľa § 166 Trestného poriadku – doplňujúcim rozsudkom, o uložení trestu obvinenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx.

 

Dňa 11. septembra 2024 obvinený vzniesol námietku zaujatosti voči sudcovi JUDr. Jánovi Hrubalovi (č. l. 4879 – 4883 zv. 19). Menovaný sudca uznesením sp. zn. 7T/5/2021 z 19. septembra 2024 rozhodol podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku, že „... JUDr. Ján Hrubala nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci vedenej proti odsúdenému pplk. Ing. Bc. xxx xxx na Špecializovanom trestnom súde, pracovisko Banská Bystrica pod sp. zn. 7T/5/2021“.

 

Svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:

„Podstata námietky zaujatosti spočíva v tom, že podľa názoru obhajoby vo veci konajúci sudca na adresu obžalovaného vyslovil dehonestujúce vyjadrenia, ktoré vzbudzujú dôvodné pochybnosti o jeho nezaujatosti. Dôvodom jeho zaujatosti majú byť i bližšie nešpecifikované vyjadrenia dnes neprávoplatne odsúdeného Ing. xxx xxx, podstata námietky zaujatosti je však opretá o vyjadrenia namietaného sudcu na hudobnom festivale Pohoda z 8. júla 2022. V tejto súvislosti vo vznesenej námietke zaujatosti v bodoch 11 a 12 je doslova uvedené: Sudca JUDr. Ján Hrubala v diskusii, ktorá sa uskutočnila na hudobnom festivale Pohoda 8. júla 2022 verejne komentoval v tom čase neprávoplatný odsudzujúci rozsudok v mojej trestnej veci nasledovne:

Už som hovoril o tom, že to je, rozsudok je výsledok posudzovacieho procesu, do ktorého zapájame logické metódy výkladu práva, výklad respektíve prácu s faktami a podobne, samozrejme platí taká, také základné pravidlo, že človek, ktorý sa neprizná, tak mu nemôžme to pričítať na vrub, respektíve ako vyhodnotiť ako akúkoľvek negatívnu okolnosť, človek, ktorý v tomto prípade robí tieto čachre – machre, to nazvem, i keď v rozsudku som tento výraz nepoužil, tak sa snažíme, sudca sa snaží v tom rozsudku vysvetliť, prečo to nemá hlavu a pätu, to čo sa nám snaží tento človek prezentovať, musí to urobiť presvedčivo, nemôže povedať, že neuveril som, musí povedať, prečo som neuveril, musí povedať, čo ma viedlo k tomu, že boli také alebo onaké myšlienkové pochody v mojej hlave ako v hlave sudcu, musí ich nejakým spôsobom ustáť. Nemôžme povedať, to že preboha ak ideš na mňa s týmto a s tou verziou, že čo si myslíš, že mám napísané na čele, že som debil? Nemôžme ísť na to takýmto spôsobom, i keď možno logicky zdôvodniteľné alebo vysvetliteľné je to takýmto spôsobom najjednoduchšie, aj tento aj mnohé iné naše rozsudky, nielen tento môj rozsudok ale aj mnohé iné rozsudky mojich kolegov majú veľmi podľa môjho názoru čitateľné zrozumiteľné a vysvetliteľné pasáže, ktoré vysvetľujú ako sme rozmýšľali, ak sa ma pýtate, že prečo uveríte tomu alebo tej alebo onej verzii, tak na to neexistuje paušálna odpoveď, pretože už som hovoril o tom, že tu nie sú, neexistujú matematické pravidlá, ale to, že keď sa ma niekto snaží presvedčiť, že nebol niekde, pričom predtým opísal kde bol, a dal aj nákres ako to vyzeralo, to je kancelária, v jednom nemenovanom, ale v rozsudku ho menujem, v podniku, teda v hoteli, tak asi sa musím zamyslieť nad tým odkiaľ vie ako to tam vyzeralo. Sú dve verzie, buď tam bol alebo mu to škaredí prokurátori xxx, xxx a spol. nahovorili, že toto je tam alebo potom tam museli byť oni. To znamená, že fakt mám napísané na čele, že som debil?

Z uvedených verejných vyjadrení sudcu JUDr. Jána Hrubalu vyplýva, že moju obhajobu už v čase, kedy o nej rozhodoval, považoval iba za akúsi zlátaninu bez hlavy a päty (za čachre – machre), ktorej by mohol uveriť iba duševne zaostalý človek s inteligenčným kvocientom do 69 bodov (iba debil). Je zjavné, že po tom, ako sa sudca JUDr. Ján Hrubala takýmto zosmiešňujúcim spôsobom vyjadril k mojej osobe a k spôsobu mojej obhajoby, aby tak utvrdil verejnosť o správnosti jeho odsudzujúceho rozsudku v čase, kedy tento rozsudok ešte nebol právoplatný, nemôže sa sudca JUDr. Ján Hrubala v mojich očiach javiť ako sudca, ktorý nezaujato a objektívne rozhodne o mojej obhajobnej argumentácii v obnovenom konaní. Pre posúdenie otázky objektívnej nezaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu je však omnoho podstatnejšie, že za takýchto okolností sa tento sudca nemôže javiť ako nezaujatý ani v očiach žiadneho nezainteresovaného pozorovateľa, aj keď on sám sa za zaujatého považovať nemusí“.

Sudca ďalej v odôvodnení rozsudku vysvetlil: „Predovšetkým je potrebné uviesť, že sama namietaná osoba sa zaujatá vo veci byť necíti a nemá taký zákonom predpokladaný pomer k osobe obvineného a ani k veci, ktorý by ho z rozhodovania vo veci diskvalifikoval. V rámci prezentovania svojho stanoviska o. i. zdôrazňuje, že si je vedomá faktu, že v rámci konania jedinou úlohou sudcu je vyhodnocovať priebeh konania pred súdom, zaujímať vo veci adekvátne a procesnými predpismi predpísané stanoviská a v konečnom dôsledku neutrálne a nestranne rozhodnúť. Nič však konajúcim sudcom nezakazuje aj verejne komunikovať a hovoriť aj o úskaliach svojej profesie, úskaliach a pravidlách rozhodovacieho procesu, pričom transparentné vysvetľovanie svojich postupov je dokonca vítaným splnením požiadaviek rôznych medzinárodných štruktúr, zaoberajúcich sa súdnictvom, jeho výkonom i etickými pravidlami. Samozrejme, žiadny – tobôž nie verejný prejav sudcu nesmie byť prejav dehonestujúci a prekračujúci medze služobnej, ale i „ľudskej“ zdvorilosti.

Na tomto mieste odôvodnenia tohto uznesenia v prvej osobe považujem za vhodné uviesť, že za vyjadrenia iných osôb o mne nemôžem a namietané prejavy za nezdvorilé, netaktné ani neetické a nemiestne dehonestujúce nepovažujem. Pokiaľ ide o výraz „debil“, nielenže ním odsúdeného nenazývam a vzťahujem ho na sudcu ako na vec posudzujúci subjekt, ale dokonca vysvetľujem, že konštatovaním, resp. otázkou „mám na čele napísané, že som debil?“ sa rozsudok zdôvodniť nedá a vysvetľovacia námaha sudcov musí byť oveľa intenzívnejšia, než „odbitie veci“ takouto floskulou (viď aj ďalej). Vo veci konajúci sudca odsúdeného a ani jeho obhajcu pred začatím veci nepoznal, k stranám v konaní nemá žiadny špecifický vzťah a ani vzťah, ktorý by ho vylučoval z možnosti konať vo veci. Rovnako nemá žiadny „závadný“ vzťah k prejednávanej veci a všetky relevantné okolnosti prípadu mu podľa jeho názoru umožňujú vo veci konať. V súčasnom štádiu konania jeho jedinou úlohou je zaoberať sa vecou naozaj čisto v súvislosti s uložením trestu prioritne tým, či sa má, môže alebo nemôže uložiť aj trest prepadnutia majetku. Ako už bolo uvedené, rozhodnutie o vine v tomto štádiu konania nemôže zmeniť ani JUDr. Ján Hrubala ani iný sudca, ktorý by sa vecou po ňom alebo miesto neho zaoberal. Už tento jednoduchý fakt je dôvodom toho, že komentovanie a vysvetľovanie úvah sudcu, ktoré ho viedli k záveru o vine, nemôže byť dôvodom na vylúčenie sudcu, ktorý sa vo veci bude zaoberať výlučne trestom.

Považujem však za potrebné vysvetliť aj ďalšie okolnosti, ktoré v danej situácii podľa môjho názoru nijak nespochybňujú zaujatosť sudcu, teda mňa ako namietanej osoby. Som totiž osobou, ktorá bola a doteraz je presvedčená o vine odsúdeného xxx xxx a som tiež osobou, ktorá bola a je povinná tento záver zrozumiteľne vysvetliť – samozrejme, nie som osobou neomylnou a v prípade vývoja veci, ktorý bude dôvodiť zmeniť tento môj zatiaľ neochvejný názor, som a musím byť spôsobilý svoj názor zmeniť. Som tiež osobou a sudcom, ktorý sa snaží tak ústnemu ako aj písomnému odôvodneniu rozsudku venovať náležitú pozornosť a snažím sa dôsledne, ale i jednoducho vysvetľovať logické pochody, ktoré ma viedli k takému či onakému záveru. Zastávam tiež názor, že odôvodnenie rozhodnutí musí byť nielen jednoduché, ale predovšetkým zrozumiteľné najmä vo vzťahu k odsúdenému, ďalším stranám konania, ale i vo vzťahu k verejnosti, pričom v primeranej miere neodmietam napríklad snahy médií o komunikáciu a bližšie vysvetľovanie toho, v čom práca sudcu spočíva. Snažím sa to robiť tiež zrozumiteľne, čo sa mi môže a nemusí dariť, pričom použitie rôznych zaužívaných zvratov metafor a prirovnaní v istých situáciách môže byť okolnosťou, ktorá myšlienkové pochody sudcu pomôže lepšie pochopiť. Samozrejme, „silu“ metafor a prirovnaní, prípadne iných slovných pomôcok, je potrebné prispôsobiť situácii a nikdy nemôže ísť o dehonestovanie strán v konaní rôznym nálepkovaním, že sú takí či onakí. Ak však ich argumenty sú napadnuteľné jednoduchými logickými konštrukciami, je sudca povinný tieto logické konštrukcie opísať. V tomto prípade som to relatívne expresívne (podľa môjho názoru primerane) učinil i pri písomnom odôvodnení rozsudku i pri jeho ústnom zdôvodnení.

Aj v rámci ústneho odôvodnenia rozsudku aj v rámci jeho písomného odôvodnenia súd používal relatívne expresívne výrazy ako napríklad „priam absurdne vyznieva.., ide o absurdnú predstavu..., v zápale prípadného boja proti xxx..., pomstychtivé osoby z úzadia, premotivovaní prokurátori, policajti..., alebo konštruoval príklady napr. spôsobom „...každý vymyslený príbeh aj zo strany iných ľudí než spisovateľov musí mať svojho autora...“. Použitie takýchto výrazov v súčasnej dobe nijak nezasiahlo, nezasiahne a v budúcnosti nemôže zasiahnuť do ďalšieho vývoja veci a autor výroku i odôvodnenia prvostupňového rozsudku si za svojimi výrokmi, konštrukciami príkladov i hodnotiacimi súdmi, ktoré učinil a musel učiniť, zatiaľ stojí. Áno, ostáva potom otázkou, či je možné povedať niečo v zmysle „stojím si za tým čo som povedal, lebo nie som (nemám na čele napísané) debil...“ (vskutku najextrémnejšie v neprospech odsúdeného vyložiteľný kontext, hoci ten, kto číta a počúva s porozumením, musí si tento kontext vyložiť práve ako mnou formulované pravidlo nemožnosti takto si odôvodnenie rozsudku zjednodušiť). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že (ako už bolo uvedené), samozrejme, autor tohto rozhodnutia nikde a v žiadnych súvislostiach za debila neoznačil odsúdeného a jediné čo urobil je to, že použil – dokonca v kritickom kontexte – ľudsky najzrozumiteľnejšie prirovnanie možného spôsobu uvažovania sudcu pri tvorení logických konštruktov, pričom neustále v rámci všetkých svojich verejných výstupov autor aj tohto rozhodnutia zdôrazňuje, že logické/nelogické a v podstate žiadne úvahy sudcov nie sú a nemôžu byť výsledkami politických objednávok, či iných aktov pomsty voči tomu či onomu. V tejto súvislosti je vhodné spomenúť nielen kontext viacerých verejných vystúpení toto rozhodnutie vydávajúceho sudcu (ten bol viacerými stranami aj v iných konaniach napádaný, ale relevantnými autoritami nikdy nie spochybnený), ale i kontext diskusie na hudobnom festivale Pohoda, pričom v rámci svojho vystúpenia som sa snažil o jediné – vysvetlenie toho, že podľa môjho názoru v spoločnosti nejde o situáciu kedy sa stíhajú politickí väzni alebo o „pomstu opozície“ (ani politická koalícia ani politická opozícia nesmie mať na justíciu dopad a ak takúto možnosť pripustíme, spoločnosť vskutku bude mať problém z hľadiska posudzovania „právnosti“ štátu) a pokiaľ ide o sudcov, nejde ani o akúsi premotivovanosť, ale ide a musí ísť výhradne o výsledok logických konštrukcii, ktoré majú „hlavu i pätu“ (opäť istý typ slangového prirovnania, ktoré podstatu veci najviac vystihuje – logicky i lingvisticky). Ako som už uviedol, tieto konštrukcie sa snažím formulovať jednoduchým jazykom, čo najzrozumiteľnejšie a často aj za pomoci prirovnaní alebo metafor. Aj v rámci diskusie na festivale Pohoda som zdôrazňoval systém bŕzd a protiváh ako i tú skutočnosť, že sudcovia rozhodujú výhradne na základe vykonaného dokazovania.

V súvislosti s obhajobou namietanou časťou rozhovoru je vhodné ešte pripomenúť, že som reagoval na otázku moderátorky diskusie, ktorá chcela vedieť ako sa sudcovia rozhodujú, keď sú vo veci rôzne verzie, meniace sa výpovede, osoby vypovedajú raz tak raz onak, čo bol aj daný prípad. Snažil som sa vysvetliť prečo sa musíme danými rozpormi vskutku podrobne zaoberať a ak dôjdeme k svojmu záveru, prečo musíme dať podrobnú a zrozumiteľnú odpoveď na otázku komu a prečo sme uverili a nemôžeme si to zjednodušiť tým, že „predsa nemám na čele napísané, že som debil“, hoc ako by sa situácia mohla javiť jednoduchá. V takýchto fázach odôvodňovania rozsudku sa žiadny sudca nemôže vyhnúť hodnotiacim súdom a podľa môjho názoru kľudne môže pripodobniť správanie sa relevantných osôb napríklad k „čachrom machrom“ (takéto hodnotenie má svoju „hlavu i pätu“ i náležitú zrozumiteľnosť, vhodné hoc aj expresívne výrazy sú súčasťou slovníka mnohých sudcov) a vskutku môže uviesť, že má dostatok inteligenčného potenciálu na to, aby napríklad obranu obžalovaného vyhodnotil ako obranu absurdnú. Komentovanie absurdity obhajoby nie je dehonestovaním nikoho, je púhym vyhodnotením situácie, v rozhodovacej činnosti sudcov sa to deje bežne a viacerí sudcovia - najmä zo zahraničia (napríklad v Českej republike) sami iniciatívne zvolávajú tlačové konferencie k tomu, aby svoje postupy ľudskou rečou dovysvetľovali tak, aby tomu rozumela aj verejnosť. Takýto prístup je vhodný najmä v situácii, kedy rôzne subjekty aj v Slovenskej republike dlhodobo útočia na autoritu súdnej moci, napádajú súdne rozhodnutia a za vykonávateľov politickej vôle toho či onoho označujú predstaviteľov rôznych štátnych orgánov vrátane súdov. Takýto stav je neúnosný a súdna moc sa mu musí brániť.

V podstate obiter ictum samosudca ešte dodáva, že ak súdy rezignujú na zrozumiteľnosť svojich vyjadrení a ich odôvodnenia rozhodnutí budú len sumárom akademických a verejnosti nezrozumiteľných úvah a právnych konštruktov bez podchytenia toho, čo sudcovia považujú za dôležité, ich rozhodovanie sa stane nielen verejnosti nezrozumiteľným a nedôveryhodným, ale aj rozhodovaním, ktoré nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia rozhodnutí. Osobne patrím k sudcom, ktorí zrozumiteľnosť jazyka a nerezignovanie na analytické úvahy preferujú nielen u seba, ale trvajú na tom, aby takto postupovali a aj orgány, z ktorých výsledkami sudcovia pracujú - napríklad prokurátori.             

Na záver ešte jedna poznámka. Vyjadrenie typu – „nemám na čele napísané, že som debil, aby som uveril zjavným absurditám“ (gramaticky tak možno vyložiť poslednú vetu prvého odseku vyššie citovaného podania obhajoby, ale len za kontextuálneho ignorovania predchádzajúcej kritiky takýchto floskúl) v kontexte položenej otázky a diskusie s verejnosťou je síce expresívne, ale z hľadiska presvedčivosti názoru zrozumiteľné, nie rizikové a vzťahuje sa na položenú otázku (viď vyššie). Samozrejme, to platí len za situácie, ak autor výroku tieto podľa jeho názoru prezentovaného aj v rozhodnutí „absurdity“ popíše, pomenuje, rozoberá ich a odvoláva sa na ne. To sa v tomto prípade stalo“.

 

Proti tomuto uzneseniu podal riadne a včas sťažnosť obvinený, v sťažnosti uviedol:

„I. Pre vylúčenie sudcu pre pochybnosti o jeho nezaujatosti nie je podstatné, či sudca rozhoduje o vine alebo o treste. Sudca JUDr. Ján Hrubala dospel v odôvodnení napadnutého uznesenia k záveru, že už len samotná skutočnosť, že v obnovenom konaní sa bude rozhodovať len o otázke môjho trestu, nemôže viesť k jeho vylúčeniu pre spôsob, akým komentoval úvahy, ktoré ho viedli k záveru o mojej vine. Tento záver nemá oporu v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku ani v judikatúre, ktorá toto zákonné ustanovenie interpretuje a na ktorú som poukázal vo svojej námietke zaujatosti. Z ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že v prípade, ak existujú pochybnosti o nezaujatosti sudcu, musí byť sudca vylúčený z vykonávania akéhokoľvek úkonu trestného konania. Úkonmi trestného konania sú všetky úkony, ktoré v trestnom konaní podľa Trestného poriadku vykonávajú orgány činné v trestnom konaní alebo súd, vrátane rozhodnutí upravených v siedmej hlave prvej časti Trestného poriadku (rozsudku, uznesenia, trestného rozkazu, príkazu a opatrenia). Úkonom trestného konania je tak aj rozsudok, a to aj v prípade, ak sa ním má rozhodnúť len o otázke trestu, keďže aj výrok o treste tvorí súčasť rozsudku (§ 163 ods. 4 Trestného poriadku). Takýto rozsudok je zároveň úkonom trestného konania, ktorý sa týka obvineného, keďže na jeho základe je mu ukladaný trest. Niet preto žiadnych pochýb o tom, že sudca JUDr. Ján Hrubala musí byť vylúčený z rozhodovania o mojom treste v prípade, ak existujú pochybnosti o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k tejto veci alebo mojej osobe.

To potvrdzuje aj judikatúra, na ktorú som poukázal v bode 8 mnou vznesenej námietky zaujatosti. Podľa tejto judikatúry je potrebné sudcu, o ktorého nezaujatosti existujú pochybnosti, vylúčiť z vykonávania úkonov trestného konania aj v prípade, ak už o otázke viny obvineného síce rozhodol, bude však rozhodovať o ďalších otázkach trestného konania vedeného proti obvinenému, pretože, citujem: „(...) nie je možné očakávať, že takýto sudca objektívne rozhodne o akejkoľvek otázke týkajúcej sa prerokúvanej trestnej veci“. Touto mojou argumentáciou sa sudca JUDr. Ján Hrubala v napadnutom uznesení vôbec nevysporiadal napriek tomu, že bola podstatná pre rozhodnutie o jeho vylúčení z vykonávania úkonov v tejto trestnej veci. Už samotná táto skutočnosť robí napadnuté uznesenie nezákonným z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 176 ods. 2 Trestného poriadku a § 189 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku.

8. Ak sudca označí obhajobu obvineného za „debilnú” je to dôvodom pre jeho vylúčenie bez ohľadu na to, ako tento výrok v skutočnosti myslel. Sudca JUDr. Ján Hrubla dospel v odôvodnení napadnutého uznesenia k záveru, že výraz „debil“ vztiahol k svojej osobe, keď moderátorke diskusie vysvetľoval, že aj na takú absurdnú obhajobu, akou bola tá moja a ktorú expresívne označil za „čachre-machre”, musel dať ako sudca odpoveď v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku, preto komentovanie absurdity obhajoby obvineného nemôže byť dehonestovaním nikoho a nemôže viesť k vylúčeniu sudcu z vykonávania úkonov trestného konania. Ani tento záver nemá oporu v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ani v judikatúre, ktorá toto zákonné ustanovenie interpretuje a na ktorú som poukázal vo svojej námietke zaujatosti. Medzi mnou, ako stranou trestného konania, a JUDr. Jánom Hrubalom, ako sudcom, ktorý v mojej veci vykonáva úkony trestného konania, nie je sporné, či namietané skutočnosti majú konkrétnu a objektívnu povahu, keďže sudca JUDr. Ján Hrubala sám potvrdzuje, že výroky, ktoré som konkretizoval v bode 11 mnou vznesenej námietky zaujatosti, skutočne verejne vyriekol v diskusii na hudobnom festivale Pohoda 8. júla 2022. Otázkou tak zostáva len to, či tieto výroky sú dostatočne závažné na to, aby bol, ako zákonný sudca, vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v mojej trestnej veci. Sudca JUDr. Ján Hrubala dospel v odôvodnení napadnutého rozhodnutia k záveru, že podľa jeho názoru namietané výroky síce mali expresívnu povahu, avšak mienil ich ako hodnotenie spôsobu mojej obhajoby, ku ktorej sa podrobne vyjadril v odôvodnení odsudzujúceho rozsudku. Keďže tak urobil, nemôže byť v mojej trestnej veci zaujatý. Sudca JUDr. Ján Hrubala teda celé odôvodnenie napadnutého uznesenia venoval výlučne tomu, prečo v mojej trestnej veci nie je (subjektívne) zaujatý, aj keď jeho subjektívnu zaujatosť som vo vznesenej námietke zaujatosti vôbec nenamietal. Žiadnym spôsobom sa však nevyjadril k tomu, prečo jeho výrok, podľa ktorého by mohol mojej obhajobe (čachrom-machrom) uveriť len v prípade, ak by bol debil, nie je natoľko závažný, aby v očiach strán trestného konania a nezainteresovanej verejnosti vyvolal zdanie jeho zaujatosti. Teda k otázke tzv. objektívnej zaujatosti, na ktorej preukazovanie judikatúra nekladie také prísne kritériá, ako na posudzovanie skutočnej (subjektívnej) zaujatosti sudcu.

Podľa judikatúry, ktorá interpretuje ustanovenie § 31 ods. 1 Trestného poriadku z ústavnoprávneho hľadiska a na ktorú poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia aj sám sudca JUDr. Ján Hrubala, avšak bez toho, aby ju následne aplikoval na konkrétne okolnosti mojej veci, pre posúdenie objektívnej zaujatosti sudcu je úplne bezvýznamné, ako sám namietaný sudca vníma a posudzuje svoje konanie. Podstatné pri riešení tejto otázky je len to, ako konanie namietaného sudcu môže (teda nie musí) vnímať účastník trestného konania a verejnosť. Je nepochybné, že pokiaľ sa sudca na verejnosti vyjadrí o mojej obhajobe, ako o čachroch-machroch, ktorým by uveril len v prípade, ak by bol debilom, objektívne môžu takéto jeho výroky vzbudiť pochybnosť, že ani moje obhajobné argumenty vo vzťahu k trestu, ktorý mi má ukladať za skutky, ktorými som bol odsudzujúcim rozsudkom uznaný za vinného, nebude posudzovať vecne, ale len ako akési čachre-machre, ktoré sú pod jeho inteligenčnú úroveň a ktorými sa len „debilným“ spôsobom snažím vyhnúť spravodlivému trestu. To, že pre posúdenie objektívnej zaujatosti sudcu nie je podstatné, ako svoje výroky skutočne myslel, čo chcel povedať, a ako boli bez jeho zavinenia mediálne tlmočené, potvrdzuje aj judikatúra, na ktorú som poukázal v bode 7 mnou vznesenej námietky zaujatosti — nález Ústavného súdu Českej republiky zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Českej republiky vo zväzku 44 na strane 533 pod číslom 42. Ústavný súd Českej republiky v tomto náleze dospel k záveru, že je potrebné dôvodne pochybovať o nezaujatosti sudcu, ktorý poskytol rozhovor médiám v čase, kedy mal vo veci sťažovateľa opäť rozhodnúť, a po tom, ako bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené nadriadeným súdom, pričom názory, ktoré vyslovil v tomto rozhodnutí boli vo verejnom priestore pomerne ostro kritizované. Ústavný súd Českej republiky v odôvodnení predmetného nálezu konštatoval, že, citujem: „Za takýchto okolností možno pochybovať o tom, že sudca vôbec nie je dotknutý takýmto úsudkom o výkone jeho rozhodovacej právomoci, o čom práve svedčia aj jeho výroky v inkriminovanom rozhovore. Na tomto mieste je tiež potrebné uviesť, že výroky namietaného sudcu, ktoré Ústavný súd Českej republiky v predmetnom náleze posudzoval, nemali vôbec expresívnu povahu, ako je tomu v prípade namietaných výrokov sudcu JUDr. Jána Hrubalu. Dotknutý sudca pre médiá len komentoval vec, o ktorej mal rozhodovať.

Na tomto mieste je potrebné poukázať na to, že Ústavný súd Českej republiky predmetný záver formuloval práve na základe judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, na ktorú poukázal v odôvodnení napadnutého uznesenia aj sudca JUDr. Ján Hrubala, avšak vyvodil z nej presne opačné závery. Závery, ktoré Ústavný súd Českej republiky vyslovil v náleze zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, je potrebné v plnom rozsahu aplikovať aj na posúdenie namietaných výrokov sudcu JUDr. Jána Hrubalu, keďže rovnako, ako v prípade posudzovanom Ústavným súdom Českej republiky, aj JUDr. Ján Hrubala:

1. komentoval vec, o ktorej ešte mohol rozhodovať v dôsledku podaného odvolania;
2. snažil sa verejným komentovaním mojej trestnej veci obhájiť závery, na základe ktorých ma uznal za vinného; a
3. urobil tak po tom, čo bol verejne ostro kritizovaný za svoje rozhodovanie v mediálne exponovaných kauzách, medzi ktoré patrí aj tá moja.

To, že cieľom sudcu JUDr. Jána Hrubalu bolo za takýchto okolností pred verejnosťou legitimizovať odsudzujúci rozsudok, nakoniec potvrdil aj on sám v odôvodnení napadnutého uznesenia, v ktorom uviedol, že jeho jediným cieľom bolo presvedčiť verejnosť, v prípadoch, akým bol aj ten môj, že nejde o politickú pomstu a premotivovanosť sudcov, ale o výsledok logických konštrukcií sudcov, teda aj jeho (bod 1 písm. c) tejto sťažnosti). Sudca JUDr. Ján Hrubla presviedčal verejnosť o správnosti svojho rozhodovania v medializovaných kauzách v diskusii s názvom „Nastoľovanie spravodlivosti na Slovensku” a pod názvom „Dostávajú primerané tresty tí, ktorí vinu popierajú, ale aj tí, ktorí sa priznávajú? A prečo časť spoločnosti uverila príbehom o politických väzňoch, či pomste opozície?“ na záver ktorej vyslovil predsavzatie, že citujem: „(...) máme chuť dokončiť túto výzvu, máme chuť dokončiť túto prácu a pevne verím, že politická situácia nám dovolí to urobiť“, za čo od publika zožal potlesk. Táto snaha sudcu JUDr. Jána Hrubalu mala zjavne pôvod v skutočnosti, že sám bol verejne označený za „toho správneho“ sudcu, ktorý sa mal podieľať na manipulácii trestných konaní v medializovaných kauzách. Rovnako, ako v prípade, ktorý posudzoval Ústavný súd Českej republiky v náleze zo 07. marca 2007, sp. zn. I. ÚS 722/05, ani v mojej trestnej veci preto nie je možné vylúčiť úsudok o zaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu. Z jeho vyjadrení sa totiž môže javiť, že aj v prípade rozhodovania o mojom treste, bude chcieť opäť utvrdiť verejnosť o správnosti svojho predchádzajúceho rozhodovania tým, že mi uloží rovnaký trest, aký mi uložil zrušeným výrokom o treste odsudzujúceho rozsudku, aby tak naplnil očakávania verejnosti o „spravodlivom” potrestaní aktérov medializovaných káuz, a to napriek tomu, že uloženie takéhoto trestu už po novelizácii Trestného zákona zákonom č. 40/2024 Z. z. neprichádza do úvahy. Ešte raz pritom zdôrazňujem, že tomu tak v skutočnosti byť nemusí, to je však úplne nepodstatné pre posúdenie zaujatosti sudcu JUDr. Jána Hrubalu z objektívneho hľadiska. Sudca JUDr. Ján Hrubala sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s mojou argumentáciou, ktorú som rozviedol vyššie, v bodoch 8 až 15 tejto sťažnosti, a ktorá bola taktiež podstatná pre rozhodnutie o jeho vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v mojej veci.

Aj táto skutočnosť robí napadnuté uznesenie nezákonným z dôvodov uvedených v ustanoveniach § 176 ods. 2 Trestného poriadku a § 189 ods. 1 písm. a) a písm. b) Trestného poriadku. Vady napadnutého uznesenia opísané v I. a II. časti tejto sťažnosti nepredstavujú len porušenie citovaných ustanovení Trestného poriadku, ale majú aj ústavnoprávny rozmer porušenia môjho práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže, citujem z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27. marca 2013, sp. zn. I. ÚS 616/2012, uverejneného v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod číslom 23/2013: „K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd dôjde v konaní o námietke zaujatosti sudcu, ak v napadnutom uznesení absentuje odpoveď na relevantné otázky, ktoré tvorili podstatu vznesenej námietky zaujatosti sťažovateľom“.

 

+ + +

 

Najvyšší súd na podklade riadne a včas podanej sťažnosti preskúmal, v zmysle § 192 ods. 1 písm. a), písm. b) Trestného poriadku, správnosť napadnutého uznesenia, ako i konanie ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že sťažnosť obvineného je dôvodná z nasledovných dôvodov.

           

Nezávislosť a nestrannosť sú neodmysliteľnými atribútmi pojmu súd. Jeho nezávislosť a nestrannosť sú hodnotou, ktorá prospieva všetkým, pretože je jednou zo záruk rovnosti a právnej istoty v demokratickej spoločnosti. Len nestranný súd je spôsobilý poskytnúť skutočnú spravodlivosť vždy a všetkým. Nezávislosť a nestrannosť však predstavujú ideálne typy, ktoré nikdy nie je možné naplniť absolútne a je možné sa k nim len približovať, čo je dané ich sociálnou povahou.

 

Nezávislosťou sa rozumie vylúčenie možnosti účinne pôsobiť na slobodnú tvorbu vôle sudcov, nestrannosť (nezávislosť na stranách) predstavuje neexistenciu vzťahu súdu k jednej zo strán konania, kedy pojem strana konania možno chápať ako vo všeobecnej tak i v konkrétnej rovine. Dlhodobý právny a politický vývoj liberálnych demokracií generoval zo skúseností indikátor nezávislosti a nestrannosti, z ktorých možno utvárať objektívne kritériá umožňujúce posúdiť naplnenie znakov nezávislosti a nestrannosti, pretože v subjektívnej polohe psychického (vedomého či nevedomého) stavu rozhodujúceho subjektu ich právnymi nástrojmi ich nemožno uchopiť.

 

Pri posudzovaní nestrannosti a nezávislosti sudcu preto nemožno úplne odhliadnuť ani od javovej stránky veci, kedy je za validné kritérium považované i tzv. zdanie nezávislosti a nestrannosti pre tretie osoby, pretože aj tento aspekt je dôležitý pre zaručenie dôvery v súdne rozhodovanie vôbec. I toto kritérium reflektuje sociálnu povahu súdneho rozhodovania, z ktorej vyplýva, že i keď hoci v skutočnosti neexistuje reálny dôvod k pochybnostiam o nestrannosti a nezávislosti – ako subjektívnej tak i dokonca i v objektívnej polohe – nemožno prehliadať ani existenciu možného presvedčenia, že taký dôvod je daný.

 

Integrálnou súčasťou práva na spravodlivý proces tak ako je to vymedzené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru je garancia, aby vo veci rozhodoval skutočne nezávislý a nestranný sudca. Nestrannosť a nezaujatosť sudcu je jedným z hlavných predpokladov spravodlivého rozhodovania a jednou z hlavných premís dôvery občanov a iných subjektov práva v právo a demokratický právny štát.

 

Je treba prihliadnuť aj na to, že princíp nezávislého, nestranného a spravodlivého rozhodovania je zásadným princípom fungovania súdnej moci vôbec; je zákonnou, resp. ústavnou ako aj morálnou povinnosťou sudcov tento princíp ctiť. Nestrannosť sudcu je pritom predovšetkým subjektívnou psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v širšom zmysle (zahrňuje vzťah k predmetu konania, účastníkom konania, ich obhajcom atď.), o ktorých je schopný relatívne presne referovať len sudca sám, avšak len takto úzko ponímaná kategória nestrannosti sudcu by v praxi len ťažko našla uplatnenie vzhľadom na náročnú, objektívnu preskúmateľnosť jeho vnútorného rozpoloženia.

 

 Kategóriu nestrannosti je preto potrebné vnímať širšie, tzn. aj v objektívnej rovinne. Za objektívne však nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu len subjektívne javí vonkajšiemu pozorovateľovi (strane konania), ale i to, či reálne existujú objektívne okolnosti, ktoré by mohli viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca určitým – nie nezaujatým – vzťahom k veci disponuje. Subjektívne hľadisko strany konania o zaujatosti sudcu môže byť podnetom k jej skúmaniu, rozhodovanie o tejto otázke sa však musí diať výlučne na základe hľadiska objektívneho, tzn., že otázka zaujatosti nemôže byť nikdy postavená úplne naisto; nemožno však vychádzať len zo subjektívnych pochybností strán konania, ale je nevyhnutné zohľadniť aj hmotnoprávny rozbor skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam viedli.

 

          Európsky súd pre Ľudské práva v Štrasburgu definoval nestrannosť vo veci Piersack proti Belgicku ako absenciu predsudkov alebo predpojatosti. Nestrannosťou treba rozumieť absenciu predsudkov (zakorenených úsudkov či názorov, ktoré nie sú založené na spoľahlivom poznaní, ale na púhom predpoklade) alebo predpojatosti (subjektivizme, neobjektivite, straníckosti). Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, čo znamená, že je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu prejednávajúceho prípad a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. je potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti v danom smere.

 

            V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti sa nestrannosť sudcu prezumuje až do predloženia dôkazu o opaku (Piersack v. Belgicko – rozsudok ESĽP z 1. októbra 1982). Objektívna nestrannosť sa posudzuje podľa vonkajších objektívnych skutočností. Platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán.

 

Objektívne hľadisko je založené na existencii dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o zaujatosti sudcu. „Spravodlivosť nielenže má byť vykonaná, ona sa musí aj javiť, že je vykonaná - Justice must not only be done, it must also be seen to be done“; „Treba ísť ďalej, ako sa veci javia - looking behind appearances“ (Delcourt v. Belgicko – rozsudok ESĽP zo 17. januára 1970, Saraiva de Carvalho v. Portugalsko – rozsudok ESĽP z roku 1994). Má byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko, rozsudok ESĽP z 26. februára 1993). Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov.

 

Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod.. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach strán a verejnosti (III. ÚS 24/05).

 

Najvyšší súd poznamenáva, že i keď zákon nespája vylúčenie sudcu z prejednania a rozhodovania veci iba s jeho skutočne preukázanou subjektívnou zaujatosťou, ale dôvodom takéhoto rozhodnutia je čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti, nemožno zároveň prehliadnuť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Inak povedané, sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo, resp. vzbudzujú dôvodné pochybnosti, že jeho rozhodnutie tieto požiadavky spĺňať nebude.

 

Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonného sudcu možno vylúčiť z vykonávania úkonov v trestnom konaní len z taxatívne vymedzených dôvodov spôsobilých vyvolať pochybnosti o jeho nestrannosti, a to pre jeho pomer k prejednávanej veci, alebo pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka; k ich zástupcom alebo k inému orgánu činnému v trestnom konaní.

 

Pomerom k prejednávanej veci pritom treba rozumieť určitú zainteresovanosť vo veci konajúceho orgánu trestného konania na skutku, ktorá má konkrétnu podobu a osobný charakter, aby bola dostatočným dôvodom pre vznik pochybností o schopnosti sudcu (alebo iného vo veci konajúceho orgánu - vyšetrovateľ, prokurátor) pristupovať k veci a úkonom, ktoré sa jej týkajú objektívne. Táto môže spočívať napríklad v tom, že vo veci konajúci orgán, resp. jeho príbuzní, rodinní príslušníci, osoby jemu blízke a podobne, boli činom poškodení, eventuálne procesne činný orgán trestného konania bol svedkom skutku, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie a podobne.

 

Pomerom, vo veci konajúceho orgánu trestného konania, k osobám uvedeným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku sa rozumie jeho vzťah k niektorej z osôb tam uvedených, ktorý môže vyvolať vo verejnosti pochybnosti o jeho nezaujatosti práve pre tento vzťah, ktorý prípadne existuje aj mimo rámec konania. Takýto vzťah môže spočívať najmä v príbuzenskom a rodinnom pomere procesne činného orgánu k niektorej z osôb uvedených v § 31 ods. 1 Trestného poriadku, ďalej môže ísť o úzke priateľstvo, či kamarátstvo, resp. negatívny vzťah.

 

V predmetnej veci sudca JUDr. Ján Hrubala už raz vyslovil a prezentoval svoje myšlienkové postupy pri hodnotení dôkazov, a to v odôvodnení svojho odsudzujúceho rozsudku (č. l. 2683 - 2711), zaujal tam jasné a zrozumiteľné stanovisko nie len k hodnoteniu dôkazov, ale aj k obhajobe obvineného ako takej. V odôvodnení svojho rozsudku použil aj expresívne výrazy „priam absurdne vyznieva“, „premotivovaní prokurátori“ a pod., čím tak prezentoval svoj názor aj na konkrétne obhajobné tvrdenia v rámci hodnotenia dôkazného stavu a vysvetlil, prečo neakceptoval obhajobné argumenty. Ak sudca v rámci odôvodnenia rozsudku prezentuje svoj názor, hoci aj použitím expresívnych výrazov, neznamená to, že pred samotným rozhodnutím bol sudca z hľadiska subjektívneho či objektívneho testu nestrannosti zaujatý.

 

Spôsob odôvodnenia súdneho rozhodnutia ohľadom voľby a výberu použitých výrazov či slovných zvratov je na úvahe samotného sudcu, ktorý musí obozretne vážiť slová tak, aby neprijateľným spôsobom nedehonestoval ktorúkoľvek zo strán konania. Sudca môže okrem formálnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku, § 176 ods. 2 Trestného poriadku) toto doplniť metaforami, expresívnymi výrazmi či príbehmi a pod., vždy však tak, aby neurážal strany konania a aby odôvodnenie jeho rozhodnutia nebolo sprevádzané prejavmi, ktoré sa už vymykajú štandardom zdvorilej komunikácie. Tá pritom nie je samoúčelná. Je vyjadrením profesionality a vzájomného rešpektu všetkých subjektov zúčastnených na konaní a umožňuje pestovať vzájomnú dôveru, že tieto sa navzájom s úctou počúvajú. Ak súd, ale i strany konania, prezentujú svoje závery a názory bez neprimeraných či už negatívnych ale aj pozitívnych emócií, osobných útokov či agresie, vytvárajú sa tým zdravé predpoklady, aby sa všetci mohli sústrediť na podstatu sporu a racionálne hodnotenie všetkých okolností prípadu, čo v konečnom dôsledku nevyhnutne prispieva k spravodlivému rozhodnutiu. Nemožno pripustiť, aby sa novou normou slušnej úradnej komunikácie stali útočné prejavy, ktorých primárnou úlohou nie je zdôrazniť fakty, ale vyvolať negatívne a pohŕdavé emócie k názorom iných (primerane I. ÚS 543/2024-35).

 

Z odôvodnenia odsudzujúceho rozsudku v predmetnej veci a tam použitých výrazov nemožno vyvodiť žiadnu nevraživosť, nenávisť či zaujatosť konajúceho sudcu ani k veci samotnej a ani k stranám konania. Zároveň odôvodnenie odsudzujúceho rozsudku v prijateľnej miere zodpovedá štandardom zdvorilosti. Preto najvyšší súd považuje odsudzujúci rozsudok Špecializovaného trestného súdu za korektný bez náznaku zaujatosti či nestrannosti procesne činného sudcu.

 

Otázkou, ktorú je potrebné zodpovedať, je či vystúpenie sudcu JUDr. Jána Hrubalu na hudobnom festivale a komentovanie svojho konkrétneho rozhodnutia a okolností konkrétneho prípadu bolo ešte v medziach prijateľne opodstatnených alebo už nekorektné vo vzťahu k stranám konania.

 

Najvyšší súd zohľadniac, že išlo o verejné miesto so značnou publicitou, zohľadniac aj to, že išlo o prezentáciu konkrétneho rozhodnutia, predtým než vo veci rozhodol odvolací – nadriadený súd, zohľadniac, že nešlo len o prezentovanie spôsobu písania a odôvodňovania súdnych rozhodnutí vo všeobecnosti, ale o vyjadrenie sa ku konkrétnemu a mediálne exponovanému prípadu, zohľadniac aj sudcom použité slovné výrazy a prirovnania, dospel k záveru, že od okamihu verejného vystúpenia procesne činného sudcu, môže nie len obvinený a obhajca, ale aj nestranný pozorovateľ získať legitímnu pochybnosť o tom, že sudca JUDr. Ján Hrubala by mohol pri následnom rozhodovaní vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx stratiť nadhľad a profesionalitu, a tak rozhodnúť zaujato v neprospech obvineného, napríklad aj preto aby obhájil svoje mediálne vyjadrenia.

 

Najvyšší súd nemá žiadne pochybnosti o profesionálnom prístupe menovaného sudcu k veci obvineného a nepochybuje o tom, že je schopný vo veci rozhodnúť spravodlivo a nestranne. To však z hľadiska pravidla, že spravodlivosť nielen že má byť vykonaná, ale sa musí aj javiť, že bude vykonaná, nestačí. Z hľadiska teórie zdania nepostačuje, že procesne činný sudca je subjektívne nestranný (čo napokon nikto nenamieta a nič nenasvedčuje o opaku), ale musí sa ako taký objektívne javiť v očiach strán konania, aby tak nedošlo k vyvolaniu obavy o jeho nestrannosti. Má a musí byť z konania a rozhodovania vylúčený každý sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nezaujatý, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u strán konania.

 

V predmetnej veci procesne činný sudca, podľa názoru najvyššieho súdu, prekročil primeranú mieru zdržanlivosti pri komentovaní svojho rozhodnutia nie len použitím značne expresívnych výrazov, ale najmä tým, že sa vyjadroval ku konkrétnej ešte právoplatne nerozhodnutej veci pred širokým publikom a pred rozhodnutím nadriadeného súdu o podanom odvolaní. Ak by išlo z jeho strany o všeobecné konštatovania, hoci aj s použitím expresívnych výrazov, široké publikum a verejnosť by to istotne prijalo bez toho, aby si to vztiahlo na konkrétny prípad a na konkrétne osoby. Nakoľko ale bola komentovaná konkrétna vec, vyjadrenia sudcu získali iný rozmer, pretože sa dotýkali síce nemenovaných, ale presne špecifikovaných a mediálne známych osôb.

 

Najvyšší súd rozumie tomu, ako sudca myslel svoje vyjadrenie „či má na čele napísané, že je debil?“, pravdou ale je aj to, čo tvrdí obhajoba, že tak nepriamo spochybnil jej prácu, kompetentnosť a odbornosť. Je pochopiteľné, že sa sudca snažil pri vysvetľovaní postupu súdu pri posudzovaní obhajobných tvrdení procesnej strany „priblížiť“ publiku (právni laici) a tiež miestu (hudobný festival). Preto sa snažil voliť výrazové prostriedky inklinujúce skôr ku slangu, než k právnickému jazyku. Zrejme si však nie celkom uvedomil, že sa tým dostáva na „veľmi tenký ľad“ a použité expresívne prostriedky môžu byť v očiach nezaujatého pozorovateľa prizmou tzv. objektívneho testu (ne)zaujatosti chápané ako narúšajúce jeho nestrannosť a nezaujatosť. A to sa v danom prípade i stalo. Preto napriek dobre mienenému úmyslu sudcu vysvetliť určitému laickému spektru poslucháčov procesný postup čo „najrukolapnejšie“ prišlo k prekročeniu objektívne únosnej miery tolerancie obsahovej stránky tohto prejavu a podľa názoru najvyššieho súdu aplikáciou objektívneho testu už daný sudca nespĺňa parametre nezaujatého a nestranného sudcu.

 

V danom prípade s ohľadom na vyššie popísanú situáciu, minimálne obvinený a obhajca môžu oprávnene a legitímne nadobudnúť dojem, že vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx nebude procesne činný sudca JUDr. Ján Hrubala konať nezaujato, pretože sám svojimi vyjadreniami vyvolal zdanie takéhoto dojmu. Preto, z dôvodu pre pomer sudcu k osobe obvineného a obhajcu, dospel najvyšší súd k záveru o potrebe vylúčiť menovaného z vykonávania úkonov trestného konania vo veci obvineného pplk. Ing. Bc. xxx xxx.

 

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

 

P o u č e n i e :  Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.

 

V Bratislave 4. decembra 2024

                                                                                   

                                                                                        JUDr. Martin Bargel  v. r.

                                                                                        predseda senátu