Súdnej rade prekáža príhovor herca Roberta Rotha na proteste. Považuje ho za útok na sudcu.

Tento pocit súdnej rady sa opakuje. Zaujímavé je, že iba vtedy, keď si niekto dovolí kritizovať zvláštne rozhodnutia súdov, ale nikdy nie vtedy, keď sudcovia či sudkyne robia svojmu stavu hanbu. Aktuálna súdna rada mlčí, keď sú sudcovia či sudkyne prichytení pri korupcii, alebo vtedy, keď na ich kolegov a kolegyne útočí Robert Fico.

Robert Roth pred dvoma týždňami vystúpil na proteste, kde predniesol mimoriadne silný príhovor. Herci väčšinou hovoria texty iných autorov. Teraz Roth nehovoril ako herec, ale ako občan. Nehral.

Bol to ironický text plný odkazov na absurdné udalosti v slovenskej politike. Hovoril o pučistoch, pučistkách a pučíčatách a každému bolo jasné, že ironizuje reči premiéra Roberta Fica o pripravovanom štátnom prevrate.

Roth v tomto prúde vtipných, ale stále veľmi zásadných viet spomenul aj sudcu Petra Pulmana. Povedal: „… videli sme nášho premiéra v Moskve u Putina. Oficiálne tam išiel vybavovať plyn. Ako môže ísť niekto vybaviť plyn, keď si doma nevie vybaviť 76 hlasov v parlamente? Je to úplne to isté ako posielať sudcu Pulmana vybavovať preventívnu väzbu pre Bombica.“

Práve táto veta je podľa súdnej rady neprípustná, lebo Robert Roth „spochybňuje nestrannosť a nezávislosť sudcu, a tým narušil dôveru v spravodlivé rozhodovanie súdov“.

Sudca Pulman iba pár dní pred Rothovým vystúpením na proteste nevzal do väzby rasistu a násilníka Daniela Bombica.

Bombic je obvinený z trestných činov extrémizmu, podnecovania násilia či zo zverejňovania osobných údajov. Vo Veľkej Británii, kde žil, pokým ho vládny špeciál nepreviezol na Slovensko, mal na tele monitorovací náramok a nemohol sa pohybovať slobodne.

Aj preto sa očakávalo, že súd Bombica zoberie do väzby alebo aspoň obmedzí jeho slobodný pohyb, aby znovu neutiekol do Británie.

Rothova veta z protestu má preto celkom jasný kontext a váhu.

Za celým prípadom je však viac ako iba precitlivenosť súdnej rady. Je to jasný pokus zastrašovať občanov a presvedčiť verejnosť, že sudcovia sú nadľudia, ktorí sú nedotknuteľní a nekritizovateľní.

Je to omyl a veľmi nebezpečný pokus obmedziť verejnú diskusiu o spravodlivosti na Slovensku.

Súdna rada sa Bombicom nezaoberala prvý raz. Už pred Vianocami ju pobúril môj text po rozhodnutí sudkyne Viery Hadrbulcovej, ktorá Denníku N neodkladným opatrením zakázala písať a hovoriť o Bombicovi ako o antisemitovi, neonacistovi a extrémistovi.

Napísal som vtedy komentár, v ktorom som vysvetľoval, že rozhodnutie sudkyne budeme rešpektovať. Odvtedy naozaj tie tri slová o Bombicovi nepoužívame.

Rozhodnutie sudkyne som kritizoval, lebo v ňom hovorí o prezumpcii neviny, ale v našich textoch sme nepísali o Bombicovi tie tri slová ako obvinenia z trestných činov, ale iba ako hodnotiace úsudky, pozorovanie jeho prejavov.

Súdnu radu môj komentár nahneval a vyhlásila, že to je útok na sudkyňu.

Po rozhodnutí o Robertovi Rothovi už nemám pochybnosti. Súdna rada považuje za útok na sudcu či sudkyňu akúkoľvek kritiku, ktorá sa im nepáči. Je zjavné, že by chceli, aby sa sudcovia a sudkyne nekritizovali a ľudia sa pred nimi iba v strachu klaňali.

V slobodnej krajine to tak však nefunguje. Vo vyspelých demokraciách sa o rozhodnutiach súdov diskutuje. Ako prví diskutujú samotní sudcovia. Vysvetľujú svoje rozhodnutia. Snažia sa presvedčiť verejnosť, že ich rozhodnutia sú spravodlivé a opodstatnené. Novinári o nich píšu, pýtajú sa, a keď je to na mieste, tak ich aj spochybňujú.

Iba tak sa dá zabezpečiť, že súdy majú rešpekt a úctu verejnosti. Nie sú zavreté vo svojich pojednávacích miestnostiach a odrezaní od reálneho života.

Ak by súdnej rade záležalo na postavení sudcov a sudkýň, verejnú diskusiu by vítali. Po posledných prípadoch týkajúcich sa Bombica sa mi však zdá, že oni radšej iba zastrašujú a umlčiavajú.

Problém so súdnou radou je však ešte hlbší. Veľmi aktívne sa rozhorčuje nad slovami novinárov alebo herca Roberta Rotha. Šokujúco však mlčí, keď hanbu robia práve sudcovia a sudkyne.

Za posledné roky sme videli obvinených sudcov aj obvinené sudkyne. Z korupcie. Z toho, že ovplyvňovali svoje rozhodnutia. Niektorí/niektoré z nich už poznajú aj svoje tresty, keď o nich rozhodli súdy.

Naposledy to bol prípad sudcu Richarda Molnára. Špecializovaný trestný súd ho pred dvoma týždňami odsúdil za korupciu.

V normálnej krajine by to bol celkom slušný dôvod na vyhlásenie súdnej rady. Na Slovensku to zjavne ako potupu nevnímajú. Namiesto toho riešili, či sa novinári môžu členov súdnej rady na to pýtať, lebo veď rozhodnutie ešte nie je právoplatné a prípad bude ešte posudzovať Najvyšší súd.

Rovnako bola súdna rada ticho, keď útočil na sudcov a sudkyne Robert Fico a jeho spolupracovníci. Nik na Slovensku nespochybňoval súdy a prokuratúru tak ako Robert Fico. Roky hovorí, že on a jeho ľudia sú obeťou politických procesov. I keď o niektorých už súdy rozhodli právoplatne a okrem jeho politických útokov sa neobjavili žiadne dôkazy, ktoré by rozhodnutia spochybňovali.

Robert Roth vystúpil ako aktívny občan na námestí. Pre súdnu radu to bol útok na sudcu. Skutočné ohrozenie sudcov a sudkýň však prichádza práve zo súdnej rady. To, že im robí hanbu, by sa ešte dalo zniesť. Ak to teda sudcom a sudkyniam neprekáža. Proti snahám zastrašiť ľudí, prekrúcať pravdu a obmedzovať slobodu slova sa však musíme ozvať.

Sudcovia a sudkyne majú mať rešpekt spoločnosti. Musia si ho však získať svojimi rozhodnutiami, ktoré dokážu zdôvodniť, a nie vyhrážkami a zákazmi verejnej diskusie.

Posledné roky sa ukázalo, že aj na súdoch sú skorumpovaní ľudia. Všetci sme to tušili, ale vďaka Kočnerovmu mobilu to teraz už vieme.