Hľadanie odpovedí prečo sa dôvera v súdy zasekla dlhé roky na hranici okolo 30 %  je skutočný justičný hlavolam. A ako každý hlavolam alebo krížovka, mal by sa začať lúštiť od začiatku tajničky do jej konca. Základom riešenia je to, čo sa udialo v slovenskej justícii  v minulosti a čo deje v súčasnosti.

Čo sa dialo predtým

V 90-tych rokoch sudcovia zviedli s politikmi rozhodujúci zápas, aby sa stali ústavnými činiteľmi so všetkými materiálnymi a inštitucionálnymi garanciami, ktoré sú základom nezávislosti súdnej moci. Podarilo sa. Výsledkom bola zmena ústavy a prijatie statusových zákonov sudcov. Veľkým úspechom bolo vytvorenie súdnej rady  v roku 2002. Dvere k vybudovaniu demokratického súdnictva, spĺňajúceho všetky štandardy v riadne fungujúcom právnom štáte, sme mali otvorené.

O 10 rokov neskôr však nezávislí pozorovatelia – holandský sudca Werner Stemker Köster a renomovaný poľský právnik Lukasz Bojarski vo svojej správe o stave slovenského súdnictva z decembra 2011 konštatovali, že slovenské súdnictvo je v neporiadku a zmätku. Nemá dôveru vo verejnosti, čím stráca svoju legitímnosť. Má pritom pomerne vysoký počet sudcov, nadpriemerné množstvo súdnych zamestnancov a štát vynakladá na sudcov pomerne veľa peňazí. Čestný prezident Medzinárodnej asociácie sudcov Günter Woratsch, poverený monitorovaním situácie na Slovensku, sa v tomto období tiež veľmi kriticky vyjadril k situácii v slovenskom súdnictve. Medzi viacerými problémami uviedol aj nedostatok solidarity a rozštiepenie sudcovského stavu Z medzinárodných podnikateľských kruhov zaznievali hlasy o znepokojení z privatizácie súdnictva a ako hlavnú konkurenčnú nevýhodu Slovenska uviedli  klientelizmus. Z prieskumu Americkej obchodnej komory z rokov 2009 – 2010 napríklad vyplynulo, že až 90 percent respondentov si myslí, že slovenské súdy nepodporujú rovnoprávne riešenie súdnych sporov.

Čítať ďalej...

Príloha - Správa Európskej komisie o stave právneho štátu na Slovensku, 2023, je vo formáte pdf i docx (WORD)

dennikn.sk | Rudolf Suran

Mnoho ľudí po skúsenostiach s našou prokuratúrou či súdmi zažilo pocit, že tieto inštitúcie akoby boli v úplnej alebo čiastočnej agónii približne posledných sto rokov. Štyria bratislavskí sudcovia naznačujú, že agonické obdobie demokracie a spravodlivosti je oveľa kratšie a spadá najmä do rokov 2020 – 2022. Dana Jelinková Dudzíková, Patrik Števík, Marcela Kosová a Peter Šamko o tom píšu v spoločnej knihe Agonia iustitiae. Voľne preložené: Predsmrtný zápas spravodlivosti.

Preambula a úvod prebudených, samochvály skromných

Kniha má preambulu, akoby išlo o ústavu. V plamennom apeli štrnásti statoční sudcovia bez uvedenia svojich mien vyzývajú vládu, prezidentku, parlament a predsedu súdnej rady, aby nepošliapavali odkaz demokracie a právneho štátu, ktorých základy boli položené v starom Grécku a Ríme.

V „Úvode" sudkyňa Anna Križáková varuje, že sa my blažení nevedomci ako nič netušiaca žaba uvaríme v pomaly zahrievanej vode nezákonností politikov. Ale autori knihy tomu chcú zabrániť, lebo sú nebojácni, otvorení, prirodzené autority, principiálni, skvelí analytici, široko rozhľadení.

K júnu 2023 je v Slovenskej republike 1 348 sudcov. Drvivú väčšinu blížiaci sa masaker právneho štátu a demokracie asi príliš nevzrušuje.

Čítať ďalej...

dennikn.sk | Elena Berthotyová, Autorka je sudkyňou Najvyššieho správneho súdu

Mohutné utečenecké vlny, ktoré zasiahli Európu pred vypuknutím vojny na Ukrajine, sa Slovenska dotkli minimálne. Príliv utečencov v dôsledku občianskej vojny v bývalej Juhoslávii (1991 – 1995) pocítilo najmä čerstvo zjednotené Nemecko. V reakcii na tento nebývalý exodus prijala Európska únia smernicu o dočasnej ochrane. Mala byť aktivovaná aj v prípade, ak do Únie príde naraz veľký počet utečencov z vojnou postihnutej krajiny. Umožňovala členským štátom v skrátenom a zjednodušenom konaní udeľovať dočasnú ochranu.

Táto smernica nebola aktivovaná ani počas leta 2015, keď Európa v dôsledku takzvanej Arabskej jari čelila príchodu viac ako milióna utečencov. Nestalo sa to ani počas utečeneckej krízy v rokoch 2016 a 2017, keď Európa zažila exodus viac ako dvoch miliónov utečencov, najmä z Afganistanu, Iraku a Sýrie. Najústretovejšími k nim boli Švédsko, Nemecko a Rakúsko. Úspešnosť žiadostí o azyl presiahla 80 percent.

Čítať ďalej...