V najnovšom . týždni  sa Štefan Hríb v   editoriáli zamýšľa nad tým, aké je naozaj Slovensko, a medziiným konštatuje, že ak sa pozrie na verejnú sféru, vyzeráme beznádejne. Podľa  neho aj preto, lebo sa sudcovia nedokázali zbaviť temnej minulosti. A takmer celá verejná scéna uviazla v prázdnote, Slovensko nemá víziu, sen, a teda ani hlbší zmysel.

Sediac v rýchliku, idúceho z východu na západ, vidím, že Slovensko je veľmi krásne, na mnohých miestach oči ani len  nespustím z prírodnej obrazovky. To, čo okrem nádhernej prírody vidím je, že ľudia nachádzajú zmysel a istotu v domoch a záhradách, záhradkárskych osadách. Darmo, zdá sa, že sme väčšinovo osobnostne a duchovne spojení so zemou, a ukotvení v každodennej realite, ako nás naučili naši predkovia - majstri v umení prispôsobiť sa a prežiť.

Prepáčte za filozofovanie, rýchlik má meškanie. ?

 Verejná scéna, ak chcem pokračovať slovníkom editoriálu, sú spojené nádoby parlamentu, vlády, súdnictva a všetkých, ktorí sú povolaní pracovať pre občanov od samosprávy po úrad prezidentky, ale aj občianskej spoločnosti, ktorá by mala fungovať aj ako občianska mentálna domobrana.

Kde teda hľadať hlbší zmysel? 

My sudcovia, môžeme v dedičstve takých právnických osobností, akými bol aj Karol Fajnor, jeden z najvýznamnejších slovenských právnikov 20. storočia., ktorého výročie narodenia sme si včera pripomenuli. Jeho život a dielo sú stále inšpiratívne. 

Daniela Baranová

autorka je sudkyňa Okresného súdu Prešov