Sedela som počas obedňajšej prestávky na lavičke v parku na námestí a užívala si slnečné lúče po niekoľkých dňoch sivej zamračenej oblohy. Moje malé veľkomesto je mi v takých chvíľach jemného obedňajšieho šumu obzvlášť milé.
Na lavičke za vedľajším kríkom dvaja muži, ako sa hovorí v najlepšom veku, v debate, ktorá sa nedala nepočuť, riešili domáce problémy. Kým si jeden z nich nevšimol hlúčik študentov hovoriacich ukrajinsky, ktorí obsadili lavičku oproti. Kývol rukou a začala táto nevšedná politologická diskusia: " A tota vojna, Jožku, kedy už skončí?" Jožko sa po chvíli ozval: " Vieš Palku, tak sebe dumem, že skončí, ket jej už nebude treba". "A čo myslíš, Jožku, komu ju teraz treba?"
"No nám dvom, Palku, ani tým mladým na lavičke určite nie." A ako vstával z lavičky, zachytil môj pohľad, usmial sa a dodal: "A ani tu, mladej panej, že mladá pani?!" "Mladá pani" opätovala odchádzajúcim mužom úsmev, ale nedalo mi, nemyslieť, ako blízko boli pravdy.
Kto vlastne vojny a aj túto potrebuje? Prečo sa hovorí, že dejiny ľudstva sú dejinami vojen?
Na svete je okolo 8 miliárd ľudí, v dospelej populácii niečo málo viac mužov ako žien., ako v ktorej krajine. Ženy vojny nepotrebujú, v každej vojne sú najviac postihnuté a to nielen na tele, duši a ženskej dôstojnosti. Sú s deťmi najviac strádajúce a najviac trpiace. Deti, ktoré by mali mať v každej krajine, kultúre a náboženstve právo na bezpečné a pokojné detstvo, a ktorých je na svete okolo dvoch miliárd, určite vojnu nepotrebujú, mali by byť od každej vojny uchránené. Asi každý desiaty dospelý človek patrí k seniorom, a spolu s rôzne fyzicky a psychicky hendikepovanými ľuďmi určite tiež vojnu nepotrebujú., a ani na ňu nechcú vyčerpávať svoje fyzické a duševné sily, čo im ešte zostali.
Uvažujem ďalej. Zúžilo sa nám to na dospelých bojaschopných mužov v krajinách, ktoré odjakživa bojovali pre vojnovú korisť, ktorou boli územia, suroviny a moc nad ľuďmi. Ale koľko z tých, do vojny nanútene zverbovaných mužov, v tejto dobe vojnu
skutočne potrebuje? Kým a čím sú skutočne ohrození? Kto ich vyháňa z vlastných domovov? Pre koho majú vybojovať vojnovú korisť? Pre svoje rodiny?
A za akú vojnovú korisť a pre koho zo svojho národa bojujú najatí vojnoví žoldnieri? Úprimne, začala táto vojna na základe toho, aby v referende ruskí občania požadovali po svojej vláde zaútočiť na Ukrajinu? Nemyslím, že ruský národ v tomto usporiadaní sveta túži po takejto krvavej koristi, v ktorej sa absolútne znevažuje jeho ruská duša a humanistické posolstvo Tolstého, Dostojevského a ostatných velikánov, ktorí predstavujú duchovný základ tohto národa.
Morálne autority sveta apelujú na skončenie tejto nezmyselnej vojny. Ľudstvo túto vojnu, ani žiadne iné vojny nepotrebuje. Kedy to raz dôjde skupine vodcov z rôznych strán sveta, ktorí vydobytú alebo aj občanmi zverenú moc zneužijú, a tak zakaždým vženú svoje vlastné národy do vojen s inými národmi, a otvoria tak Pandorinu skrinku toho najhoršieho, čo sa v ľuďoch vie vo vojnách prejaviť?!
Krátko pred smutným výročím piatich rokov od vraždy investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, žiada sa pripomenúť, že v tento deň, 17. februára 1992, sa začalo nielen v dejinách Talianska, ale aj justície na celom svete ojedinelé vzopretie justície proti mafii a korupcii v politickom systéme, ktoré vošlo do dejín ako nepolitické hnutie nazvané Mani pulite (čisté ruky). Talianski vyšetrujúci sudcovia a prokurátori vyhlásili nezmieriteľný boj proti mafii aj jej praktikám a korupcii, ktorá prerástla celým politickým systémom.
Sú také symbolické dni, ako je pre Slovensko 5. január, keď v ten deň, sa v roku 1910 narodil budúci akademik, autor neprekonaných právnických vedeckých publikácií a prác (niet právnika, ktorý by nepoznal jeho Dejiny súkromného práva na Slovensku, najväčšie a najobsažnejšie slovenské právno-historické dielo) a pre svojich súčasníkov "právnická ikona" - Štefan Luby. V roku 1952 odišiel nielen do právnického neba jeden z najuznávanejších slovenských právnikov a politikov prvej Československej republiky - neuveriteľne všestranná ľudská a právnická osobnosť - Vladimír Fajnor (spomienku na jeho osobnosť som uverejnila v skoršom príspevku pri príležitosti jeho narodenín). Obaja za svojho života - jeden ako teoretik, druhý viac ako praktik, prekonali právnické horizonty svojej doby a sú neustálym zdrojom inšpirácie aj pre súčasných slovenských právnikov a právo.
Narodili sa každý do inej ťažkej doby pre Slovensko. Životný príbeh každého z nich to poznačilo a formovalo: Vladimír Fajnor v čase, keď uhorská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá, zrušila slovenskú kultúrnu inštitúciu - Maticu Slovenskú a prehlásila, že nijaký slovenský národ v Uhorsku nepozná. Štefan Luby v čase postupného slovenského národného upovedomenia a národnostných aktivít medzi všetkými vrstvami obyvateľstva nielen inteligencie, hoci v čase silnej maďarizácie, kedy sa z počtu 994 advokátov iba 82 hlásilo k slovenskej národnosti.
Pochádzali každý z iného prostredia, ale z právnických rodín. Otec Vladimíra Fajnora bol advokát, patril k evanjelickej národne uvedomelej inteligencii a obhajoval perzekvovaných príslušníkov slovenského národného hnutia. V rodine Štefana Lubyho minimálne dve generácie jeho predkov boli právnici.
K právu sa však každý z nich dostal svojou cestou. Vladimír Fajnor sa po vzore svojho otca stal advokátom, lebo advokácia v tom čase poskytovala, ako jediné právnické povolanie, určitý priestor na obhajobu národných požiadaviek slovenského národa. Štefan Luby chcel ísť pôvodne študovať elektrotechniku, ale právo uprednostnil z pragmatických dôvodov, keďže mu vo veku 12 rokov zomreli obaja rodičia a potreboval sa postarať o mladších súrodencov. Kľúčové právnické štúdiá absolvoval Vladimír Fajnor v Budapešti a v Berlíne, Štefan Luby na Právnickej fakulte v Bratislave a v Paríži a neskôr v Lipsku, vo Viedni a v Zurichu. (Aj na ich príklade sa ukazuje, aké dôležité je pre právnika štúdium na uznávaných medzinárodných právnických fakultách, a ako celé generácie právnikov na Slovensku vyrastajúce v totalitnom pred svetom uzavretom režime, ostali o túto možnosť ochudobnené. Poznačilo to nepriaznivo celú slovenskú právnickú kultúru a úroveň akademického a praktikmi právnikmi realizovaného práva na Slovensku, a pretrváva do súčasnosti. Pokiaľ v súčasnosti slovenskí právnici získavajú vedomosti na zahraničných právnických fakultách, v prevažnej väčšine zostávajú žiť a pracovať v zahraničí, na Slovensko sa nevracajú., čím Slovensko stráca právnické talenty a poznačí to negatívne budúcnosť právnického stavu.)
Štefan Luby nastúpil v roku 1934 ako asistent na Právnickú fakultu v Bratislave, kde sa o tri roky stal vo veku 27 rokov docentom a o dva roky na to profesorom. Vladimír Fajnor mal za sebou advokátsku prax a politickú kariéru v novej Československej republike a bol uznávaným a rešpektovaným predsedom Najvyššieho súdu Československej republiky so sídlom v Brne, kde aj žil a pracoval. Obaja mali určite pre svoju prácu oporu v rodinnom zázemí., manželka Štefana Lubyho bola dokonca tiež právničkou.
Hoci obaja právo chápali síce ako celok, ale nielen do seba uzavretý, a od života odtrhnutý systém právnych noriem vynútiteľných štátnou mocou. Vnímali svet okolo vo všetkých súvislostiach, ako službu práva ľuďom. Ani počas druhej svetovej vojny nestratili svoju tvár. Vladimír Fajnor v akomsi nútenom českom exile, lebo nechcel slúžiť režimu na Slovensku, ktorý uväznil jeho syna Ľudevíta, advokáta. Štefan Luby napríklad publikoval právnicko-filozofickú úvahu, v ktorej okrem iného poukazuje na to, že harmonický pomer práva a človeka nezávisí len od charakteru jednotlivca, ale aj od povahy a obsahu právneho poriadku. (Každý kto nahliadol do Slovenských zákonníkov od roku 1939 rozumie jeho výhradám voči právu nerešpektujúcemu dôstojnosť človeka a morálku). Po vojne zase kritizoval hypertrofiu právnych noriem. (A určite by rovnako reagoval aj v dnešnej dobe, na rozdiel od mnohých dnešných akademikov).
K sedemdesiatke Vladimíra Fajnora Štefan Luby napísal: „Svojím životom vychytil pravý čas, a doba našla v ňom pravého muža. Prvé desaťročie Československej republiky potrebovalo Slovensko právneho teoretika a praktika, organizátora a politika, ktorý by položil základy pre stavbu slovenskej právnej kultúry“. Ani po nútenom odchode z fakulty do Ústavu štátu a práva SAV, ktorý zakladal v roku 1959, Štefan Luby neprestal právnicky tvoriť a formovať civilné právo. Podľa neho právo v rukách dobrých právnikov je nástrojom slušnosti a spravodlivosti a tejto myšlienke žil celou svojou tvorbou a akademickým učiteľským pôsobením.
Napriek ťažkej chorobe, ktorá Štefana Lubyho postihla krátko po dovŕšení 60 rokov v rozkvete jeho síl, neprestal vedecky pracovať. Keď dňa 10. októbra 1976 zverejnili Československá akadémia vied, Slovenská akadémia vied, Univerzita Komenského v Bratislave a Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave nekrológ, ktorým s hlbokým zármutkom oznamujú, že zomrel vo veku 66 rokov akademik Štefan Luby, riadny člen ČSAV, riadny člen SAV, profesor Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, profesor Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, doktor právnych vied, vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV, člen mnohých komisií, vedeckých rád, člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov, dopisujúci člen medzinárodnej Akadémie pre porovnávaciu právovedu v Paríži a člen iných vedeckých inštitúcií, ktorého významná vedecká a pedagogická práca presiahla hranice krajiny a dosiahla aj všeobecné medzinárodné uznanie, Slovensko sa dozvedelo, že prišlo o jedného zo svojich najuznávanejších a najerudovanejších právnikov 20. storočia.
Z úcty k jeho dielu bola založená v roku 1991 Nadácia Štefana Lubyho, ktorej sídlom sa od roku 2000 stala Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Nadácia Štefana Lubyho počas svojej existencie zorganizovala už 12 medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré sa stali sviatkami právnej vedy a právnej kultúry v Slovenskej republike, a to pre vysoký štandard, úzku medzinárodnú spoluprácu a domáci aj zahraničný ohlas. Táto tradícia cyklu medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré boli a sú odozvou na spoločensky významné a zároveň aktuálne problémy právnej vedy a praxe, je doložená aj zvolenými témami:
Sloboda, právo a bezprávie – 1990, Trenčianske Teplice
Slušnosť v práve – 1992, Trenčianske Teplice
Zmluvný a zodpovednostný systém v súkromnom práve – 1994, Trenčianske Teplice
Duševné vlastníctvo v procese transformácie právneho systému – 1996, Bratislava
K návrhu slovenského občianskeho zákonníka – 1998, Bratislava
Zákaz zneužitia práva – 2000, Omšenie
Zabezpečenie pohľadávok a ich uspokojenie – 2002, Smolenice
Kodifikácia, europeizácia a harmonizácia súkromného práva – 2004, Smolenice
Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe – 2007, Smolenice
Reforma súkromného práva v strednej a východnej Európe – 2009, Smolenice
Ochrana slabšej strany v súkromnom práve – 2013, Smolenice
Náhrada škody ako prostriedok nápravy v súkromnom práve – 2015, Smolenice
Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť – 2017, Smolenice
Ad hoc legislatíva v súkromnom práve – 2019, Smolenice.
Ujma zo straty ľudského života a jej náhrada v súkromnom práve - 2021, Smolenice.
Keď som si kúpila druhé vydanie Dejín súkromného práva na Slovensku od Štefana Lubyho, ktorého rukopis dokončil v roku 1943 a vydal v roku 1946, zaujalo ma venovanie " Mojim drahým rodičom". Verím, že mnohí ste ho čítali a čítate s veľkým zanietením, ako ja, nielen ako hodnotné právnické vedecké dielo, ale aj skvelý historický román o tom, ako právo na Slovensku vznikalo, ako pôsobilo medzi ľuďmi, a aké hodnoty obhajovalo a formovalo.
Vďaka pán akademik!
Osobnosť a dielo Vladimíra Fajnora, po ktorého smrti jeho rodina bola ťažko prenasledovaná komunistickým režimom, zostali doteraz nedocenené. Taký je niekedy život velikánov svojej doby a nielen na Slovensku. Ochudobňujeme sa o ich vzor života a práce na škodu celej spoločnosti.
Prepáčte, pán profesor!
Pri písaní tohto článku som informácie čerpala z dvoch publikácií Jozefa Vozára - Vladimír Fajnor a Významní slovenskí právnici z Liptova. Ďakujem mu za jeho prácu na zmapovaní životov týchto pre nás výnimočných právnických osobností.
Nájsť jednoznačný prívlastok aký bol rok 2022 v slovenskej justícii nie je jednoduché. A nebolo by výstižné ani to, ak by sa rok 2022 označil v justícii len za pozitívny alebo len za negatívny. Pretože rok 2022 bol rokom významných zmien, hľadaním východísk z prepadu dôvery justície v spoločnosti, vnútorných názorových konfrontácií, úspechov aj zlyhaní.
V prvej polovici roka 2022 justícia žila najmä prijímaním zákonov o novej súdnej mape. Tento náročný proces, ktorý sa začal v roku 2020, sa niesol v znamení názorovej polarizácie medzi sudcami v akej podobe má byť súdna mapa prijatá, ostrých názorových stretov medzi časťou sudcov a vtedajšou ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou, štrajkov zamestnancov justície pod vplyvom existenčnej neistoty a turbulentného pripomienkovania rôznych verzií súdnej mapy v legislatívnom procese zo strany súdnej rady aj sudcov samotných. Na začiatku tohto procesu sa všetci zhodli, že zmeny v súdnej mape sú potrebné, ale nedokázal sa vytvoriť kompromisný návrh, ktorý by bol väčšinovo prijateľný nielen pre sudcov, ale aj pre súdnu radu, prokuratúru a advokáciu. Nakoniec sa všetky snahy ukázali ako zbytočné, pretože iniciatívu prevzali poslanci v parlamente a prijali súdnu mapu v podobe, ku ktorej sa sudcovia a odborná verejnosť nemali možnosť ani vyjadriť. V apríli 2022 sa tak zrodila nová súdna mapa, a vo vedomí mnohých zúčastnených zostali pocity sklamania zo zbytočných konfliktov a straty energie. Aj nezodpovedané otázky, či sa nedalo zo strany ministerstva spravodlivosti lepšie komunikovať a hľadať také názorové prieniky, ktoré by získali pre tento kľúčový zákon v justícii podporu v takej miere, že by ju rešpektovali aj poslanci v parlamente.
V máji 2022 sa konali voľby 8-mich členov súdnej rady sudcami podľa nového tzv. regionálneho princípu. Základnou filozofiou tohto princípu je voľba kandidátov z radov sudcov, ktorých ostatní sudcovia v jednotlivých regiónoch poznajú a majú k nim dôveru. Z pôvodne jedného celoslovenského volebného obvodu sa vytvorili 4 volebné obvody s tým, že takmer každý krajský súd má potencionálnu možnosť zvoliť do súdnej rady „svojho sudcu“. Súdna rada by tak mohla byť reprezentatívnou vzorkou všetkých súdnych regiónov a ich potrieb. Už prvé voľby však ukázali, že Západoslovenský volebný obvod je oproti ostatným neprimerane veľký. Z celkovo 8-mich obvodov krajských súdov tvoria tento volebný obvod až 4 obvody krajských súdov (Bratislava, Trnava, Nitra, Trenčín a k tomu aj Špecializovaný trestný súd). Do súdnej rady na 3 voľné miesta členov súdnej rady za uvedený volebný obvod boli však zvolené sudkyne výlučne z Krajského súdu v Bratislave. Ako pri každých voľbách, aj tieto voľby sprevádzal určitý druh volebnej kampane. A keďže im predchádzalo búrlivé obdobie prijímania novej súdnej mapy, javí sa, že podporu si získali najmä sudcovia najviditeľnejšie presadzujúci názory sudcov, ktorí zásadne odmietali navrhovanú súdnu mapu.
Ostrá rétorika v sudcovskej komunikácii pri kritike práce súdnej rady sa po voľbách nových členov súdnej rady preniesla aj na pôdu súdnej rady. Emeritní a aktívni sudcovia, ktorí neboli do súdnej rady zvolení sudcami, sú spolu s ostatnými členmi z radov nesudcov označovaní niektorými novými členmi súdnej rady ako politickí nominanti, konajúci podľa pokynov politikov a zväčša proti záujmom sudcov. Príkladom je jedno z mnohých tvrdení novej členky súdnej rady, ktorá v medializovanom článku uviedla “... že uchádzači o funkciu sudcu na pôde Súdnej rady, pokiaľ nemajú ten správny politický názor, ktorým je, že súdnictvo ako celok trpí korupciou a pokiaľ si dovolia povedať iný názor, že ide o zlyhania jednotlivcov, nedostanú hlas od politických hráčov na pôde Súdnej rady. Že by devalvácia prezumpcie neviny na pôde ústavného orgánu sudcovskej legitimity a ukážka neakceptácie kritického myslenia u sudcov, ktorí vstupujú do systému?“.
Dvaja členovia súdnej rady, ktorí patria k tzv. „politickým nominantom“, urobili test pravdivosti tohto tvrdenia. Zistili, že od začiatku roka do novembra 2022 súdna rada overovala predpoklady sudcovskej spôsobilosti u 55-tich kandidátov na funkciu sudcu, z ktorých 15 kandidátov nezískalo plný počet hlasov členov súdnej rady. Z uvedených 15-tich kandidátov, ktorí nepresvedčili všetkých členov súdnej rady, bola pred súdnou radou 6-tim uchádzačom položená otázka na korupciu súdnej moci alebo či zlyhania v justícii sú len individuálne alebo systémové. Traja kandidáti, ktorí hovorili len o individuálnych zlyhaniach, napriek tomu získali hlasy všetkých členov súdnej rady, a traja zvyšní kandidáti nezískali hlasy len niektorých „politických nominantov“. Zistené dáta tak tvrdenie členky súdnej rady vyvrátili. Navyše z nich vyplýva aj ďalší poznatok, že „politickí nominanti“ majú prísnejšie kritériá na preukázanie morálneho štandardu a sudcovskej integrity kandidátov, pretože o neúspešných kandidátoch hlasovali negatívne 28krát, kým členovia volení sudcami len 12 krát.
Ponúkajú sa otázky, aké sú dôvody snáh o diskreditáciu členov súdnej rady, ktorí nie sú volení sudcami. Komu a čomu pomôže ak ich sudcovia budú vnímať ako svojich nepriateľov a tých, ktorí majú zámer oslabiť nezávislosť súdnej moci? Odpovede možno prinesie politický vývoj na Slovensku v nasledujúcom roku a využitie kritizovaného, ale stále platného ustanovenia v Ústave Slovenskej republiky, že členovia súdnej rady môžu byť kedykoľvek odvolaní z funkcie bez uvedenia dôvodov.
Z prostredia justície sú pre občanov aj dobré správy. Na okresných súdoch v roku 2022 začal klesať počet nerozhodnutých vecí, a takmer vo všetkých súdnych agendách súdy dokážu mesačne rozhodnúť viac vecí ako je počet nových vecí, podaných na súdy v danom mesiaci. Zlepší sa tak rýchlosť a efektivita súdnych konaní. Naplno začal pracovať aj nový disciplinárny súd pre sudcov a iné právnické povolania na Najvyššom správnom súde. Nový minister spravodlivosti Viliam Karas presadil odklad implementácie novej súdnej mapy o pol roka za účelom jej riadnej prípravy a vláda vyčlenila finančné prostriedky na nové súdne budovy.
Aj súdna rada sa v roku 2022 vysporiadala s mnohými dôležitými výzvami. Okrem bežnej práce a medzinárodných aktivitách participovala na pripomienkovaní dôležitých zákonov, výrazne sa podieľala na výbere nových sudcov správnych súdov, sprísnila a skvalitnila preverovanie sudcovskej spôsobilosti kandidátov na funkcie sudcov a sudcov pri kariérnom postupe, prijala transparentné kritériá pri preverovaní majetkových pomerov sudcov. Zintenzívnila sa aj činnosť Stálej etickej komisie súdnej rady, ktorá zodpovedala viaceré etické dilemy sudcov a súdna rada začala pripravovať aj návrh nového kódexu členov súdnej rady.
Bilancia uplynulého roku v justícii je v mnohom podobná tej celospoločenskej. Sú zlé aj dobré výsledky, a z nich vyplývajúce otvorené otázky aj výzvy do nového roka. Rozdiel je v tom, že súdna moc si v právnom štáte na rozdiel od politickej moci musí udržať svoju nezávislosť a nestrannosť. Rešpekt a dôveru občanov môže získať len cez osoby sudcov a reprezentantov súdnictva, ktorí obstoja v teste pravdivosti toho čo hovoria a čo robia.
Vo vchode bytového domu, kde býva moja dcéra s rodinkou, pred krátkym časom náhle zomrela manželka domovníka pána S., sympatická 70tnička. Žili už sami, a vždy boli ochotne naporúdzi, keď bolo potrebné niečo urobiť alebo pomôcť niekomu vo vchode. Taký milý, usporiadaný manželský pár, akých už veľa nevidieť. Ak sa stane v rodine takáto udalosť krátko pred Vianocami, človek by si pomyslel, že pre pochopiteľný smútok a žiaľ nie je dôvod vnímať sviatky, a poznám aj takých, ktorí sa na dlhý čas uzavreli pred nimi., ale ...
Včera sme sa s vnučkou guľovali z posledných zvyškov bieleho snehu z kalamity, a pozerám, na balkóne pána domovníka sa čosi deje: najskôr so synom a nevestou, a potom sám vianočne zdobil balkón, ako to roky predtým robil s manželkou. A nezabudol ani na Mikuláša šplhajúceho sa s plným batohom darčekov., ktorý vždy okoloidúcim a nielen deťom vyčaril úsmev na tvári.
Príbeh č. 2
Krátko po vypuknutí vojny na Ukrajine sa, ako tisícky iných ukrajinských žien, zbalila štyridsiatnička Larisa, učiteľka hudby z juhozápadnej Ukrajiny, a s 9 ročným synom Koľom a dvoma taškami prišla za starším synom Antonom, ktorý v našom meste študuje na filozofickej fakulte jazyky. S pomocou jedného prešovského filantropa a sestry Maristelly, prešovskej Matky Terezy, si tu našla na istý čas domov, prácu a priateľov. V lete sa po upokojení vojnovej situácie vrátila na Ukrajinu, a hoci sa potom chcela aj so synom vrátiť, veď ju čakala práca v umeleckej škole, manžela pár dní pred jej odchodom zrazil opitý vodič. A tak ho zostala opatrovať. Po útokoch Ruska na energetické zdroje Ukrajiny sa rozhodla len so synom, prísť na naše Vianoce. Oni tie svoje slávia v januári, cestovali skoro celý deň. Keď sme sa zvítali, na moju otázku, či niečo nepotrebuje, veď idú sviatky, odpovedala, že majú čo potrebujú a stačí, ak pár dní nebudú musieť mať strach z bombardovania.
Príbeh č.3
Na konci novembra boli na náš súd vymenovaní traja noví sudcovia a v polovici decembra aj nová sudkyňa. Mladí ľudia s nádejou a odhodlaním byť čo najlepšími sudcami a pomáhať spravodlivosti. Potešili sme sa ich príchodu, dlhé roky pracujeme nad rámec svojich fyzických a psychických síl.
Po rokoch, keď sa justícia borila s ťažkými problémami rôzneho druhu, verím, že prichádzajú dobré časy, akokoľvek sa to niekedy interpretuje inak.
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.
