Na stránke Ministerstva spravodlivosti SR je informácia z 1. februára 2024 pod názvom „Ministerstvo zverejnilo fakty o únose spravodlivosti“.  Táto informácia upozornila verejnosť  na publikáciu pod názvom „Prehľad porušení princípov právneho štátu v rokoch 2020-2023“, ktorou Ministerstvo spravodlivosti SR spoločne s Úradom vlády SR vysvetľuje plánované zmeny v trestnej politike štátu. Minister spravodlivosti Boris Susko zdôraznil, že v publikácii nie sú žiadne hodnotiace úsudky, ale len fakty.

Po zverejnení publikácie sa začiatkom februára 2024 dvaja sudcovia Špecializovaného trestného súdu, ktorí sú uvedení v publikácii, obrátili na súdnu radu so žiadosťou o prijatie stanoviska k jej obsahu a posúdenie, či vyjadrenia ministerstva spravodlivosti a úradu vlády nezasahujú do nezávislého postavenia sudcov. V jednom z týchto podnetov sudkyňa popísala aj konkrétne časti publikácie, v ktorých sa ohľadne jej rozhodnutí zamlčali podstatné fakty a vníma to ako zásah do jej profesijnej integrity.

Na marcovom zasadnutí súdnej rady jej členovia Lucia Berdisová a Andrej Majerník navrhli k obsahu publikácie prijať uznesenie, že niektoré výroky typu „Odposluchy dokazujú aj to, že existovali „určité dohody“ medzi prokurátormi ÚŠP a vybranými sudcami ŠTS“, či „Pri takomto verejnom, mediálnom a politickom tlaku bolo preto „výhodnejšie“ rozhodovať a konať tak, ako si prajú najhlasnejší kritici – médiá a politici“, neprípustne zasahujú do nezávislosti súdnej moci. Znižujú jej rešpekt a dôveru, a vytvárajú atmosféru priaznivú na personalizované útoky voči sudcom. Takéto výroky nespĺňajú štandardy legitímnej kritiky súdnej moci, osobitne zo strany orgánov verejnej moci.

O prijatí tohto uznesenia súdna rada nehlasovala, pretože ešte pred hlasovaním o tomto návrhu odhlasovala iný návrh uznesenia, ktorý počas zasadnutia navrhla (v tom čase) členka súdnej rady Marcela Kosová. Týmto uznesením súdna rada zriadila tzv. „ad hoc komisiu“, ktorej úlohou bude overiť informácie, ktoré sú obsiahnuté vo zverejnenej publikácii vo vzťahu k sudcom a justícii.

Inými slovami, komisia má vyšetriť, či výroky o sudcoch v publikácii vydanej orgánmi výkonnej moci (ktoré by v prípade potvrdenia boli trestnými činmi) sú naozaj pravdivé. Neobstáli námietky v diskusii k tomuto uzneseniu, že ak určité tvrdenia zverejní orgán verejnej moci a tvrdí, že ide o fakty, preberá v plnom rozsahu zodpovednosť za ich pravdivosť a všetky následky spojené s tým, ak sa pravdivosť tvrdení nepotvrdí. A tak sa zo sudcov žiadajúcich ochranu pred zásahmi do ich nezávislosti stali podozrivé osoby, ktorých súdna rada v súčasnosti vyšetruje spolu s ďalšími sudcami, ktorí sú v publikácii spomínaní. Túto paradoxnú situáciu možno pripodobniť  k slovám fishing  expedition – lovenie dôkazov.

Z obsahu publikácie vyplýva, že sa opiera hlavne o odposluchy policajtov NAKA, označovaných ako „čurillovci“. Odposluchy sú však  predmetom ústavných sťažností dotknutých policajtov, ktoré v roku 2021 podal na Ústavný súd SR ich spoločný právny zástupca. Ústavný súd doposiaľ o sťažnostiach nerozhodol, a tak nie je možné vyhodnotiť ani to, či odposluchy sú legitímne dôkazy, alebo porušujú ústavné práva sťažovateľov a sú neprípustné. Ak by ústavný súd dospel k tomu, že neprípustné sú, tvrdenia v publikácii orgánov verejnej moci nemajú skutkový   základ. Rovnako ako zisťovanie súdnej rady, či obsah odposluchov nezakladá podozrenie z trestných činov, resp. disciplinárnych previnení voči konkrétnym sudcom.

Týždenník PLUS 7 dní v článku pod názvom „Dohody so sudcami“ okrem iného napísal, že doposiaľ nevedno ako komisia súdnej rady pristúpi k preverovaniu jednotlivých podozrení. Dostupné nahrávky totiž zachytávajú niekoľko miestností v režime 24 hodín, 7 dní v týždni, a len v prípade Jána Čurillu ide o 69 dní nahrávok, t.j. 1657 hodín. Ak by sa vynechali časti, kedy bola kancelária prázdna, šlo by o 759 hodín nahrávok. A k tomu treba priradiť ďalšie odpočúvané kancelárie a jedno auto. Pri všetkej úcte k členom súdnej rady, ktorí sú v zriadenej komisii, preveriť takýto rozsah dôkazného materiálu je prácou pre celý vyšetrovací tím policajtov so všetkými kompetenciami a potrebným technickým vybavením a servisom, a nie pre 5 člennú komisiu súdnej rady.

 Prvé výsledky práce komisie mala predsedníčka komisie Marcela Kosová oboznámiť už na májovom zasadnutí súdnej rady. Zasadnutie k tomuto bodu však prebehlo s vylúčením verejnosti a verejnosť  zatiaľ nemá možnosť dozvedieť sa akým spôsobom preverovanie  pravdivosti obsahu publikácie prebieha a aké sú čiastkové výsledky. Natíska sa však otázka, prečo to súdna rada vlastne robí? Prečo supluje orgány činné v trestnom konaní, resp. vyšetruje paralelne popri nich rovnaké podozrenia. Veď ak by sa skutočne potvrdila existencia dohôd medzi prokurátormi a sudcami ohľadne trestného stíhania konkrétnych obvinených osôb alebo rozhodovanie sudcov podľa toho, čo sa pozdáva ako najlepšie médiám alebo politikom, išlo by nesporne o trestné činy zneužívania právomoci verejného činiteľa. A naopak, ak by súdna rada zistila, že tvrdenia o takýchto skutkoch v publikácii ministerstva spravodlivosti a úradu vlády nie sú podložené a pravdivé, mala by byť vyvodená trestná zodpovednosť na ich strane. Na preverovanie podozrení z trestných činov však  súdna rada nemá zákonnú kompetenciu.

A v hre je aj ďalšia zásadná skutočnosť. Ako sa môžu cítiť sudcovia, pociťujúci vážne zásahy do ich profesionálnej integrity a dobrého mena zo strany najvyšších orgánov výkonnej moci, po tom ako sa obrátili na najvyšší orgán sudcovskej legitimity so žiadosťou o ochranu a dozvedeli sa len to, že súdna rada vyšetrí, či predsa len oni nespáchali trestné činy? Prípadne aspoň disciplinárne previnenia. Namiesto toho, aby súdna rada jednoducho potrebné dôkazy vyžiadala od tých, ktorí sú za obsah publikácie a tvrdenia faktov zodpovední.

Nuž, aspoň za mňa, ide skutočne o zvláštnu komisiu súdnej rady....

V Bratislave 5. júna 2024

JUDr. Katarína Javorčíková

autorka je emeritná sudkyňa

a bývalá členka súdnej rady