Zvoní telefón, pozriem na displej, neznáme mobilné číslo, zdvihnem a poviem obvyklé Dobrý deň, počúvam. Čoskoro ale zistím, že to nie je strana sporu, ktorá niečomu v predvolaní nerozumie alebo advokát ubezpečujúci sa, či mi došla žiadosť o odročenie pojednávania. Vy ste tá sudkyňa Baranová? Tá čo píše tie fejtóny? pýta sa mužský hlas akoby zároveň niečo jedol. Áno, a vy ste...? pýtam sa zase ja. Po krátkom tichu sa ozve: No, váš kolega. Na moje - Prepáčte, prepočula som meno.... povie ešte stále tým istým hlasom, akoby mal niečo v ústach - meno, ktoré nepoznám. Prepáčte kolega, a z ktorého súdu ste? Zase krátke ticho a potom odpoveď: A prečo toľko vyzvedáte? Ja zase: Prepáčte, ale to vy voláte mne do práce, tak chcem vedieť kto a prečo mi volá, či? Už som trochu v rozpakoch.
Zvolali nás meilom do pojednávačky číslo 112 – najväčšej na súde, a to všetkých z civilného a obchodného oddelenia, na schôdzu zásadného významu. Účasť povinná, prídu z ministerstva, aj z kraja. Obehujeme sa po schodoch, lebo výťahy sú obsadené - nikto nevie prečo je taká nečakaná schôdza, ale keďže v kanceláriách máme tropické horúčavy, pobudnúť v pojednávačke, kde je aj v horúcom lete príjemne chladivo, nám príde celkom vhod. Možno to bude o zvýšených platoch, počujem asistentku s tromi deťmi, ale nie, odpovedá mužský hlas, to by nám o tom povedali najskôr odbory a pridali by všetkým. Dajme sa prekvapiť, snažím sa o rozhovor, a ani netuším, aké prekvapenie to vlastne prorokujem.
V dverách kancelárie nachádzam zastrčenú veľkú bielu obálku s ministerskou pečiatkou na moje meno. Netrpezlivo natešená otváram. Čo keď je to oneskorená gratulácia k 35. výročiu môjho menovania sudkyňou, ale teším sa zbytočne. Také sa už roky nedeje.
Čítam ...Vážená pani sudkyňa/ sudca... pozývame Vás na okresné kolo súťaže Hviezdoslavov sudcovský Kubín, ktoré sa bude konať na Vašom súde dňa ....Účasť na súťaži je považovaná za plnenie sudcovských povinností..., pojednávanie plánované v tento deň je potrebné odročiť...rehabilitačné pobyty a dovolenky zrušiť...zdravotné vyšetrenia preobjednať...no teda, pomyslím si vystrašene, také tu ešte nebolo. V rýchlosti neviem nájsť kľúče od kancelárie v taške, aby som sa so spismi zložila na kresle a v pokoji dočítala.
Sedím v kancelárii za počítačom a som na desiatej strane, niekde v polovici spotrebiteľského rozsudku. Pomáham si klasickou hudbou, oktorej názov na YouTube kanáli sľubuje povzbudenie mozgovej činnosti. Až keď sa mi nezdá, aby Mozart bol taký disharmonický a Berlínski filharmonici takí falošní, zistím, že mi ktosi klope na dvere. Tuším,že niekto cudzí, domáci by už po prvom zaklopaní vošli. Asi niekto, menovka nemenovka, opäť hľadá probačné oddelenie, pomyslím si. Mám s rozsudkom naponáhlo, ale klopanie silnie, tak chtiac nechtiac vstávam.
Otváram dvere a rýchlo podávam informáciu...je to tá kanceláriaoproti....., ale muž, ktorý stojí za dverami na mňa nechápavo pozerá.Skúšam rýchlo ďalej ....trestné oddelenie je rovno po chodbe v starej budove...., ale zase nechápavý pohľad, ku ktorému sa pripojilo aj nesúhlasné krútenie hlavou. S hlavou plnou rozsudkových myšlienok rezignujem...koho vlastne hľadáte? Tvár sa mu vyjasní a odpoveď zase prekvapí mňa....no predsa vás!
A v akej veci?... rýchlo sa pýtam... so stranami sporu, ani advokátmi..., zastaví ma s milým úsmevom.....nie som ani jedno ani druhé...odpovedá a vyťahuje z predného vrecka saka malú kartičku....ja som váš agent tieň. „Čože ste môj?!“ V tej chvíli mi z hlavy vyšumí všetko, čo som chcela do rozsudku napísať. Rezignujem a pozriem na kartičku: Úrad na kontrolu využívania pracovného času sudcov.Vypleštím oči na kartičku a potom na mladého tridsiatnika. Skôr ako stihnem niečo povedať, predbehne ma....nesledujete facebookovú stránku nášho úradu? Nečaká na moju odpoveď....tam je už mesiac harmonogram kontroly. Ide sa na každom okresnom súde podľa abecedy, a vy ste na vašom súde, no prvá. Aha...hlesnem. Takže ste tu...ešte stále nechápem.
Som v justičnej akadémii a balím sa na izbe po skončení seminára, na ktorom napriek skvelej odbornej téme bola sála opäť poloprázdna. Nebyť vyšších súdnych úradníkov, pre ktorých je to často jediná šanca ako uniknúť z kancelárskej práce a vyhoreniu zo stereotypnej právničiny, neviem, či nás bolo do desať sudcov z celého Slovenska. Z odvolacích súdov len dve sudkyne. Prítomná referentka mi smutne hlási, že je to skoro na všetkých seminároch a už nevedia, ako prilákať záujem sudcov a prokurátorov o odborné vzdelávanie. Započula v kuloároch, že akadémia je nevyužitá, a ak niečo správna rada nevymyslí, asi sa bude prepúšťať.
Je mi jej ľúto, ale na rozhovor nemám čas, vodič čaká v aute, na východ to máme za 5 hodín, prídeme pred polnocou. V duchu si premietam, či som niečo na izbe ako obvykle nezabudla, a keď mi zapípa sms-ka, spomeniem si na nabíjačku, ktorá zostala v zástrčke. Nechám tašku pri referentke a beriem schody po dvoch. Zrazu počujem na druhom poschodí vzrušené hlasy a sudcovská zvedavosť mi nedá nezistiť, čo sa to deje. Dvere salónika sú pootvorené, stačí sa postaviť bokom a ...v tej sekunde zabudnem na nabíjačku aj vodiča.
Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.
