Sú také symbolické dni, ako je pre Slovensko 5. január, keď v ten deň, sa v roku 1910 narodil budúci akademik, autor neprekonaných právnických vedeckých publikácií a prác (niet právnika, ktorý by nepoznal jeho Dejiny súkromného práva na Slovensku, najväčšie a najobsažnejšie slovenské právno-historické dielo) a pre svojich súčasníkov "právnická ikona" - Štefan Luby. V roku 1952 odišiel nielen do právnického neba jeden z najuznávanejších slovenských právnikov a politikov prvej Československej republiky - neuveriteľne všestranná ľudská a právnická osobnosť - Vladimír Fajnor (spomienku na jeho osobnosť som uverejnila v skoršom príspevku pri príležitosti jeho narodenín). Obaja za svojho života - jeden ako teoretik, druhý viac ako praktik, prekonali právnické horizonty svojej doby a sú neustálym zdrojom inšpirácie aj pre súčasných slovenských právnikov a právo.
Narodili sa každý do inej ťažkej doby pre Slovensko. Životný príbeh každého z nich to poznačilo a formovalo: Vladimír Fajnor v čase, keď uhorská vláda zatvorila tri slovenské gymnáziá, zrušila slovenskú kultúrnu inštitúciu - Maticu Slovenskú a prehlásila, že nijaký slovenský národ v Uhorsku nepozná. Štefan Luby v čase postupného slovenského národného upovedomenia a národnostných aktivít medzi všetkými vrstvami obyvateľstva nielen inteligencie, hoci v čase silnej maďarizácie, kedy sa z počtu 994 advokátov iba 82 hlásilo k slovenskej národnosti.
Pochádzali každý z iného prostredia, ale z právnických rodín. Otec Vladimíra Fajnora bol advokát, patril k evanjelickej národne uvedomelej inteligencii a obhajoval perzekvovaných príslušníkov slovenského národného hnutia. V rodine Štefana Lubyho minimálne dve generácie jeho predkov boli právnici.
K právu sa však každý z nich dostal svojou cestou. Vladimír Fajnor sa po vzore svojho otca stal advokátom, lebo advokácia v tom čase poskytovala, ako jediné právnické povolanie, určitý priestor na obhajobu národných požiadaviek slovenského národa. Štefan Luby chcel ísť pôvodne študovať elektrotechniku, ale právo uprednostnil z pragmatických dôvodov, keďže mu vo veku 12 rokov zomreli obaja rodičia a potreboval sa postarať o mladších súrodencov. Kľúčové právnické štúdiá absolvoval Vladimír Fajnor v Budapešti a v Berlíne, Štefan Luby na Právnickej fakulte v Bratislave a v Paríži a neskôr v Lipsku, vo Viedni a v Zurichu. (Aj na ich príklade sa ukazuje, aké dôležité je pre právnika štúdium na uznávaných medzinárodných právnických fakultách, a ako celé generácie právnikov na Slovensku vyrastajúce v totalitnom pred svetom uzavretom režime, ostali o túto možnosť ochudobnené. Poznačilo to nepriaznivo celú slovenskú právnickú kultúru a úroveň akademického a praktikmi právnikmi realizovaného práva na Slovensku, a pretrváva do súčasnosti. Pokiaľ v súčasnosti slovenskí právnici získavajú vedomosti na zahraničných právnických fakultách, v prevažnej väčšine zostávajú žiť a pracovať v zahraničí, na Slovensko sa nevracajú., čím Slovensko stráca právnické talenty a poznačí to negatívne budúcnosť právnického stavu.)
Štefan Luby nastúpil v roku 1934 ako asistent na Právnickú fakultu v Bratislave, kde sa o tri roky stal vo veku 27 rokov docentom a o dva roky na to profesorom. Vladimír Fajnor mal za sebou advokátsku prax a politickú kariéru v novej Československej republike a bol uznávaným a rešpektovaným predsedom Najvyššieho súdu Československej republiky so sídlom v Brne, kde aj žil a pracoval. Obaja mali určite pre svoju prácu oporu v rodinnom zázemí., manželka Štefana Lubyho bola dokonca tiež právničkou.
Hoci obaja právo chápali síce ako celok, ale nielen do seba uzavretý, a od života odtrhnutý systém právnych noriem vynútiteľných štátnou mocou. Vnímali svet okolo vo všetkých súvislostiach, ako službu práva ľuďom. Ani počas druhej svetovej vojny nestratili svoju tvár. Vladimír Fajnor v akomsi nútenom českom exile, lebo nechcel slúžiť režimu na Slovensku, ktorý uväznil jeho syna Ľudevíta, advokáta. Štefan Luby napríklad publikoval právnicko-filozofickú úvahu, v ktorej okrem iného poukazuje na to, že harmonický pomer práva a človeka nezávisí len od charakteru jednotlivca, ale aj od povahy a obsahu právneho poriadku. (Každý kto nahliadol do Slovenských zákonníkov od roku 1939 rozumie jeho výhradám voči právu nerešpektujúcemu dôstojnosť človeka a morálku). Po vojne zase kritizoval hypertrofiu právnych noriem. (A určite by rovnako reagoval aj v dnešnej dobe, na rozdiel od mnohých dnešných akademikov).
K sedemdesiatke Vladimíra Fajnora Štefan Luby napísal: „Svojím životom vychytil pravý čas, a doba našla v ňom pravého muža. Prvé desaťročie Československej republiky potrebovalo Slovensko právneho teoretika a praktika, organizátora a politika, ktorý by položil základy pre stavbu slovenskej právnej kultúry“. Ani po nútenom odchode z fakulty do Ústavu štátu a práva SAV, ktorý zakladal v roku 1959, Štefan Luby neprestal právnicky tvoriť a formovať civilné právo. Podľa neho právo v rukách dobrých právnikov je nástrojom slušnosti a spravodlivosti a tejto myšlienke žil celou svojou tvorbou a akademickým učiteľským pôsobením.
Napriek ťažkej chorobe, ktorá Štefana Lubyho postihla krátko po dovŕšení 60 rokov v rozkvete jeho síl, neprestal vedecky pracovať. Keď dňa 10. októbra 1976 zverejnili Československá akadémia vied, Slovenská akadémia vied, Univerzita Komenského v Bratislave a Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave nekrológ, ktorým s hlbokým zármutkom oznamujú, že zomrel vo veku 66 rokov akademik Štefan Luby, riadny člen ČSAV, riadny člen SAV, profesor Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, profesor Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, doktor právnych vied, vedecký pracovník Ústavu štátu a práva SAV, člen mnohých komisií, vedeckých rád, člen redakčných rád viacerých vedeckých a odborných časopisov, dopisujúci člen medzinárodnej Akadémie pre porovnávaciu právovedu v Paríži a člen iných vedeckých inštitúcií, ktorého významná vedecká a pedagogická práca presiahla hranice krajiny a dosiahla aj všeobecné medzinárodné uznanie, Slovensko sa dozvedelo, že prišlo o jedného zo svojich najuznávanejších a najerudovanejších právnikov 20. storočia.
Z úcty k jeho dielu bola založená v roku 1991 Nadácia Štefana Lubyho, ktorej sídlom sa od roku 2000 stala Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. Nadácia Štefana Lubyho počas svojej existencie zorganizovala už 12 medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré sa stali sviatkami právnej vedy a právnej kultúry v Slovenskej republike, a to pre vysoký štandard, úzku medzinárodnú spoluprácu a domáci aj zahraničný ohlas. Táto tradícia cyklu medzinárodných vedeckých konferencií, ktoré boli a sú odozvou na spoločensky významné a zároveň aktuálne problémy právnej vedy a praxe, je doložená aj zvolenými témami:
- Sloboda, právo a bezprávie – 1990, Trenčianske Teplice
- Slušnosť v práve – 1992, Trenčianske Teplice
- Zmluvný a zodpovednostný systém v súkromnom práve – 1994, Trenčianske Teplice
- Duševné vlastníctvo v procese transformácie právneho systému – 1996, Bratislava
- K návrhu slovenského občianskeho zákonníka – 1998, Bratislava
- Zákaz zneužitia práva – 2000, Omšenie
- Zabezpečenie pohľadávok a ich uspokojenie – 2002, Smolenice
- Kodifikácia, europeizácia a harmonizácia súkromného práva – 2004, Smolenice
- Základné zásady súkromného práva v zjednotenej Európe – 2007, Smolenice
- Reforma súkromného práva v strednej a východnej Európe – 2009, Smolenice
- Ochrana slabšej strany v súkromnom práve – 2013, Smolenice
- Náhrada škody ako prostriedok nápravy v súkromnom práve – 2015, Smolenice
- Sociálna funkcia práva a narastajúca majetková nerovnosť – 2017, Smolenice
- Ad hoc legislatíva v súkromnom práve – 2019, Smolenice.
- Ujma zo straty ľudského života a jej náhrada v súkromnom práve - 2021, Smolenice.
O ďalších aktivitách Nadácie sa môžete dozvedieť pod linkom https://iuridica.truni.sk/nadacia-stefana-lubyho
Keď som si kúpila druhé vydanie Dejín súkromného práva na Slovensku od Štefana Lubyho, ktorého rukopis dokončil v roku 1943 a vydal v roku 1946, zaujalo ma venovanie " Mojim drahým rodičom". Verím, že mnohí ste ho čítali a čítate s veľkým zanietením, ako ja, nielen ako hodnotné právnické vedecké dielo, ale aj skvelý historický román o tom, ako právo na Slovensku vznikalo, ako pôsobilo medzi ľuďmi, a aké hodnoty obhajovalo a formovalo.
Vďaka pán akademik!
Osobnosť a dielo Vladimíra Fajnora, po ktorého smrti jeho rodina bola ťažko prenasledovaná komunistickým režimom, zostali doteraz nedocenené. Taký je niekedy život velikánov svojej doby a nielen na Slovensku. Ochudobňujeme sa o ich vzor života a práce na škodu celej spoločnosti.
Prepáčte, pán profesor!
Pri písaní tohto článku som informácie čerpala z dvoch publikácií Jozefa Vozára - Vladimír Fajnor a Významní slovenskí právnici z Liptova. Ďakujem mu za jeho prácu na zmapovaní životov týchto pre nás výnimočných právnických osobností.
Moje osobné úvahy sú uvedené v zátvorkách.
Daniela Baranová