Článok bol prevzatý z dennikn.sk

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu a súdnej rady

Nedávno som sa zúčastnil (spolu s Jurajom Babjakom, bývalým sudcom Ústavného súdu, a Igorom Králikom, bývalým predsedom aj podpredsedom Špecializovaného trestného súdu) diskusného večera s názvom Normalizácia justície.

Využil som hneď úvod besedy. Zapochyboval som o úplnosti názvu stretnutia. Chýbal mi v ňom otáznik.

Vysvetlím.

Normalizácia v užšom zmysle slova, vychádzajúc z historickej pamäti rokov 1968 až 1971, odkedy sme boli okupovaní Sovietskym zväzom, znamenala likvidáciu demokratických procesov – najmä výsledkov Pražskej jari – a potom čistky. Aj v súdnictve. Výrazným dôsledkom personálnych zmien bol nástup druhej generácie tzv. PŠP, absolventov právnických fakúlt pre pracujúcich…, maturita za rok, po prvých dvoch ročníkov štúdia práva to boli sudcovia z ľudu a po absolvovaní fakulty bol takmer každý z nich predurčený za predsedu alebo námestníka (neboli podpredsedovia súdov).

Nič také sa zatiaľ v justícii nedeje.

Súdy Slovenskej republiky fungujú a má kto súdiť

Všeobecným potvrdením tohto záveru je existujúci stav realizácie súdnych právomocí. Súdy konajú. Nariaďujú (hlavné) pojednávania, verejné, neverejné zasadnutia, vynášajú rozsudky a iné rozhodnutia, dbajú na nútený výkon rozsudkov aj iných rozhodnutí…

Sem-tam konajú so zbytočnými prieťahmi, najmä na veľkých súdoch, ale aj taký piesok v súkolí systému je viac-menej pochopiteľný. Nedokázali sme dotiahnuť, hlavne pre sebecký politický odpor, do racionálnej podoby projekt novej súdnej mapy.

Obmena sudkýň a sudcov je pomerne plynulá. Niektorí odchádzajú do dôchodku, iní sú po výberových konaniach vymenovaní do funkcie sudcu. Obsadenie súdov, ak odhliadneme od veľkej záťaže bratislavských mestských súdov, je viac-menej optimálne. Hoci nie ideálne.

Neodškriepiteľné fakty.

Záveru o normalizácii odporujú praktické príklady

Ozajstná normalizácia by znamenala podstatné otrasenie nezávislosti sudkýň a sudcov. Inak povedané, stali by sme sa postupne svedkami takého rozhodovania, ktoré by v určitých agendách snímalo želanie politických elít a najmä výkonnej moci. V obavách pred postihom.

Nezdá sa, že by do dneška dochádzalo k takému oslabeniu nezávislosti. Príklady svedčia skôr o opaku.

Rozsudok nad už raz právoplatne odsúdeným Dušanom Kováčikom, vynesený sudcom Michalom Trubanom, je neklamným potvrdením toho, že kvalitné prípravné konanie, dostatok presvedčivých dôkazov nepustí. Sudca preto neokolkoval. Iste, ešte je tu odvolanie. Ale podstatné je, že nedošlo k nejakému umelému pokusu zavrieť oči pred jasnými faktmi.

Vo veci obžalovaného Štefana Žigu sa stalo to isté. Špecializovaný trestný súd (sudca) uznal vinu a uložil trest. Vo svetle novelizovaného Trestného zákona mierny, to nie je však rozhodujúce. Opäť čo sa ráta, je dôkazná situácia. Jednoznačná, opretá o seriózne výkony v prípravnom konaní.

Guvernér Národnej banky Slovenska Peter Kažimír neuspel s návrhom na premlčanie svojho trestného stíhania z dôsledku novely Trestného zákona ani s odmietaním dôkazných prostriedkov, ktoré ho usvedčujú. Naďalej čelí možnému odsúdeniu (už predtým bol uznaný za vinného trestným rozkazom). A prokurátor v záverečnej reči nekompromisne navrhol nepodmienečný trest odňatia slobody. Už taký stav avizuje nezávislosť. Bez ohľadu na to, či guvernér bude odsúdený alebo oslobodený.

Senát Najvyššieho súdu v trestnom prípade Juraja Cintulu tiež nezaváhal. Ponechal ho síce vo väzbe, ale kultivovaným jazykom kulantne vysvetlil vážne pochybnosti o tom, či obvinený je terorista…, a tak s veľkou pravdepodobnosťou dal bodku za vajataním o tom, že 71-ročný človek konal v úmysle povaliť celú vládu.

Nedá sa hovoriť o jednej lastovičke, ktorá nerobí leto. Opísané súdne konania – mimochodom, v exponovaných prípadoch – sú neprehliadnuteľným signálom o nezávislosti konajúcich sudcov. Rešpektujúcich obsah trestných spisov, prácu vyšetrovateľov a prokurátorov. A ústavný sľub sudcu.

Vidno, že justícia má ešte značný odstup od  normalizácie. Nedá sa napriek tomu vyhnúť niektorým náznakom a pokusom nastoliť akési normalizačné pomery.

Prerušenie výkonu trestu bez transparentných dôvodov

Prerušenie výkonu trestu odňatia slobody odsúdenému Dušanovi Kováčikovi ministrom spravodlivosti je kryté formálnym oprávnením tak rozhodnúť. Normalizačný prvok spočíva v tom, že k zásahu do ústavných kompetencií súdnej moci prišlo v takom rozsahu po prvýkrát a rovno pri odsúdenom, u ktorého to vyvolalo značné rozpaky. Nedá sa zabudnúť jeho prominentné postavenie dlhoročného špeciálneho prokurátora, pretrvávajúci záujem niektorých politických špičiek z vládnucej koalície očisťovať ho výmyslami o zmanipulovanom vyšetrovaní – .a už aj perzekvovaním niektorých vyšetrovateľov a prokurátorov patriacich do výkonnej časti trestnej justície.

Predstavitelia spravujúci súdnictvo prešli taký počin mlčaním. Súhlas? Neochota podráždiť člena vlády a vládu? Iné dôvody? Ale ak všetci budú ticho, tak vzniká otázka. Kde sa zastavia také a podobné aktivity exekutívy?

Uvidíme, ako dopadne dovolanie v tejto citlivej kauze.

Vyhodíme sudcov, ktorí sú z „ulice“?

V správe Európskej komisie o stave právneho štátu za rok 2023 bola vyslovená spokojnosť s novou koncepciou správneho súdnictva. Najvyšší správny súd úspešne vstúpil do modernej histórie štátu. Slová uznania zazneli aj od predstaviteľov Nejvyššího správního soudu Českej republiky. Morálna a profesionálna výbava podstatnej väčšiny jeho sudkýň a sudcov by mohla byť inšpiratívna aj pre iné súdy Slovenskej republiky.

Azda aj to bolo príčinou nevyberaného útoku niektorých členiek súdnej rady na Najvyšší správny súd. Vraj tam pôsobia „ľudia z ulice“ či výberová komisia pri výbere kandidátov na sudcov sa dopustila flagrantného pochybenia. Na dôvažok odzneli aj opakované a ničím nepodložené tvrdenia spochybňujúce hospodárenie súdu. Ozaj čitateľné prvky pokusu o normalizáciu… – snaha o zničenie dosiahnutého stupňa kvality správneho súdnictva, jeho výrazného príklonu k európskym štandardom nezávislosti a nestrannosti. Navyše z veľkej časti mimo kompetencií súdnej rady.

Nečudo, že sa Najvyšší správny súd ostro, hoci zdvorilým slovníkom ohradil proti výpadom členiek súdnej rady.

Čo sa chce takým štvaním dosiahnuť? Aby „ľudí z ulice“ nahradili iní, ktorí nebudú „z ulice“? Inak ako čistkami sa to nedá dosiahnuť.

Najvyšší správny súd odmieta disciplinárne návrhy zaujatých ministrov spravodlivosti

Disciplinárny návrh ministra spravodlivosti voči sudcovi Najvyššieho súdu Jurajovi Klimentovi je pokusom o jeho odvolanie z funkcie, ktorý je argumentačne na „vode“. Ibaže pán sudca má šťastie. Nemusí sa trápiť vyvrátením týchto chabých dôvodov. Najvyšší správny súd nedávno zaujal vo veci sudcu Najvyššieho súdu Františka Moznera nekompromisné stanovisko. Ak  minister podal návrh len preto, že sudca ho kritizoval alebo nejako podobne sa verejne vyjadroval k jeho politickým rozhodnutiam, tak bez ohľadu na to, čoho sa disciplinárne stíhaný sudca dopustil, je nutné ho oslobodiť.

Bývalá ministerka spravodlivosti Jana Dubovcová chcela zvrátiť taký právny názor. Podala ústavnú sťažnosť. Minister Susko ju vzal späť. Zjavne s ním súhlasil. Trochu divné, že bez ohľadu na to podal disciplinárny návrh proti sudcovi Jurajovi Klimentovi. Nehovoriac o tom, ako sa verejne negatívne vyjadroval spolu so svojimi poradcami, advokátmi o tomto sudcovi.

Navrhovať potrestanie sudcu vyzlečením z talára za jeho rozhodovanie a uplatnenie slobody prejavu je až učebnicový príklad pokusu o čistku normalizačnej nátury. Ide zatiaľ o ojedinelý pokus. Ak bude odvrátený, tak zostane akurát pachuť po takom útoku výkonnej moci voči sudcovi. Žiadať vyvodenie politickej zodpovednosti by bol márny hlas volajúceho na púšti.

Zdržanlivosť aj ostražitosť

Používať slovo normalizácia v súdnictve alebo sa mu predbežne vyhnúť? Prihováram sa za zdržanlivejší prístup a slovník. Niežeby niektoré mocenské kruhy nechceli uplatňovať normalizačné praktiky. Určite by ich dnes a azda aj zajtra privítali. Ochranný štít nášho členstva v Európskej únii tomu razantne bráni. Jeho „deravenie“, ako ukazuje príklad Maďarska (predtým Poľska), prináša aktivizáciu demokratických síl, Európskej komisie a nepríjemné dôsledky.

Napriek tomu je namieste ostražitosť. Tí, ktorí to s právnym štátom myslia úprimne, politicky aj ústavne, by mali byť permanentne v strehu. Iba tak vytesnia zo sféry súdnej moci každú, hoci náznakovú tendenciu zneužívať normalizačné metódy na zásahy do nezávislosti sudkýň a sudcov. A na ďalšie nivočenie aj tak otrasenej dôveryhodnosti celého súdnictva.