Uverejnené 04. november 2013 

Ako je to so  slobodou  prejavu a publicitou  sudcu na Slovensku, v Ruskej federácii, v Anglicku a v USA? Prečo slovenskí sudcovia potrebujú o etike hovoriť a prečo by mal nový  Etický kódex sudcov obsahovať podrobnejšiu úpravu vo vzťahu k slobode prejavu sudcu?  

Na tieto otázky sa pokúsila sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Elena Berthotyová hľadať odpovede vo svojom príspevku, ktorý odznel na konferencii VIA IURIS o sudcovskej profesijnej etike, ktorá sa uskutočnila  23. mája 2013 v Bratislave.

| JUDr. Elena Berthotyová, PhD. , sudkyňa Najvyššieho súdu Slovenskej republiky |

1. Úvodná časť – základný rámec právnej úpravy v SR

Otázka: Čo je to sloboda prejavu?

Právo na slobodu prejavu je základné ľudské právo garantované čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prijatého v roku 1950 v Ríme, v znení neskorších dodatkov (ďalej len „EDĽP“). Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice a prináleží každému. Nepatrí však medzi absolútne ľudské práva a preto čl. 10 ods. 2 EDĽP pripúšťa určité obmedzenie práva na slobodu prejavu a to za splnenia nasledovných podmienok:

„Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“

Právo na slobodu prejavu  upravuje aj Ústava SR v čl. 26, ktorý v ods. 2 priznáva každému: „právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.“ Čl. 26 Ústavy, takisto ako čl. 10 EDĽP stanovuje tri základné podmienky, kedy možno obmedziť slobodu prejavu. Pritom všetky tri podmienky musia byť splnené súčasne:

1. Obmedzenie slobody prejavu je vymedzené v zákone. Napr. TZ obmedzuje slobodu prejavu trestaním za rasistické výroky, šírenie symbolov fašizmu a ohováranie.
2. Ide o legitímny účel, vymedzený v čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Ústava vymedzuje tieto legitímne účely: ochrana práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, ochrana zdravia a mravnosti
3. Obmedzenie možno považovať za opatrenie, ktoré je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti.

Na základe  uvedeného sa dá konštatovať, že úprava slobody prejavu v Ústave SR a EDĽP je teda prakticky identická.

 Vo všeobecnosti sa dá aj na slobodu prejavu aplikovať téza, že sloboda prejavu jednotlivca končí tam, kde začína právo druhého. Neobmedzená sloboda prejavu by totiž mohla spôsobiť ohrozenie mravnosti. Ústava takisto garantuje aj iné práva, ktoré sa môžu dostať do konfliktu so slobodou prejavu, napr. právo na súkromie, právo na zachovanie osobnej cti a dobrej povesti. K hranici slobody prejavu, ako aj k hranici iných garantovaných práv a slobôd ustanovuje čl. IV Deklarácie práv človeka a občana z roku 1789 nasledovné:

„Sloboda spočíva v možnosti konať to, čo neškodí inému: preto výkon prirodzených práv každého človeka má hranice tam, kde začína právo ostatných členov spoločnosti  užívať svoje vlastné práva. Tieto hranice možno stanoviť len zákonom.“

Povinnosti a práva sudcov bližšie upravuje zákon č. 385/2000 Z.z., o sudcoch a prísediacich, ktorý v § 30 ods. 1 ustanovuje: „V občianskom živote, pri výkone funkcie sudcu, aj po jeho skončení sa sudca musí zdržať všetkého, čo by mohlo narušiť vážnosť a dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov.“ Ďalej je sudca povinný zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie a to aj po zániku funkcie (podobne ako advokát), avšak základným obmedzením slobody prejavu sudcu je § 30 ods. 11 zákona, ktorý ustanovuje: „Sudca je povinný zdržať sa verejného vyslovovania svojho názoru o veciach prejednávaných súdmi, ktoré nie sú právoplatne skončené.”

Otázka: Kto je subjektom práva na slobodu prejavu, resp. koho toto právo chráni?

Subjektom ochrany, ktorú poskytuje čl. 10 EDĽP je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), vo všeobecnosti každá osoba, a teda fyzická aj právnická osoba. Avšak miera, ktorou sú chránené fyzické alebo právnické osoby, resp. miera, ktorou profitujú z ochrany čl. 10 nie je rovnakého rozsahu. Posúdenie tejto miery závisí predovšetkým od postavenia subjektu, kde súdy rozlišujú subjekty, ktoré sú:

1. a) šíriteľmi
2. b) prijímateľmi
3. c) alebo predmetmi informácií / myšlienok.

Od roku 1959, kedy ESĽP prvýkrát zasadol, mal pomerne veľa príležitostí judikovať v oblasti slobody prejavu a to najmä z dôvodu kolidujúcej povahy tohto práva s inými ľudskými právami, najmä s právom na súkromie. Avšak osobitnú pozornosť ESĽP venoval aj skupinám osôb – šíriteľom informácií a myšlienok, u ktorých je možné obmedziť právo na slobodu prejavu. Historicky, do tejto skupiny patria aj sudcovia.

2. História – známe príklady zo zahraničia

Každá jurisdikcia, či už anglosaská alebo kontinentálna, či už stáročia alebo desaťročia stará, či už „západná“ alebo „východná“, z historického pohľadu limitovala možnosti sudcov vyjadriť svoje názory verejne. Dalo by sa povedať, že debata o presnej hranici tejto slobody je témou starou, rozdeľujúcou zúčastnených na dva proti stojné tábory. Avšak strany, ktoré túto slobodu vnímajú príliš reštriktívne, majú často spoločné rysy, ktorými sú pochopiteľne centralizácia súdnej moci, šikanovanie a snaha ovládať a zastrašovať sudcov. 

2. Prípad Kudeshkina v Rusko

Tento známy prípad sa dostal pred Európsky súd pre ľudské práva na návrh sudkyne Mestského súdu v Moskve, Olgy Borisovny Kudeshkiny. Kudeshkina tvrdila, že bola potrestaná za svoje výroky v rozhovore pre rádio Ekho Moskvy, pri príležitosti svojej kandidatúry do Štátnej Dumy, kde jej hlavným bodom bola reforma súdnictva. Kritizovala pomery v justícii, najmä častú manipuláciu rozhodnutí ako napríklad nátlak jej predsedkyne súdu v istom trestnom spore a vyjadrovala pochybnosti o existencii spravodlivosti v ruskej justícii. Jeden z jej kľúčových výrokov znel:

„Nie, pokiaľ viem, toto nie je jediný prípad kde boli súdy použité ako nástroj obchodnej, politickej alebo osobnej manipulácie. Je to nebezpečný stav pretože nikto si nemôže byť istý, že jeho spor, či už civilný, trestný alebo správny, bude rozhodnutý v súlade s právom a nie tak, aby niekoho uspokojil... Rozumiem tomu, aký som práve urobila výrok. Ale ak budú všetci sudcovia potichu, táto krajina môže čoskoro skončiť v stave súdneho bezprávia.“     

Po uverejnení prepisu jej rozhovoru vo viacerých novinách sa sudkyňa Kudeshkina rozhodla podať návrh na disciplinárne stíhanie predsedníčky súdu, ktorá mala na ňu vyvíjať nátlak. Namiesto toho však Moskovská súdna rada rozhodla o vylúčení sudkyne Kudeshkiny z radov  sudcov a to práve na návrh jej predsedníčky. V odôvodnení sa uvádzalo:

„Počas volebnej kampane, za účelom získania slávy a popularity u voličov, sudkyňa Kudeshkina úmyselne šírila klamlivé, vymyslené a urážlivé predstavy o sudcoch a súdnom systéme Ruskej federácie, degradujúc autoritu súdnictva, podkopávajúc prestíž sudcovskej profesie, porušujúc pritom zákon o sudcoch a etický kódex sudcov Ruskej federácie.“ 

ESĽP rozhodol, že právo na slobodu prejavu sudkyne Kudeskiny bolo porušené. Najprísnejší trest pre sudcu (strata funkcie) bol súdom v tomto prípade vnímaný ako odstrašujúci pre iných sudcov, ktorí by chceli takisto kritizovať pomery v justícii. Takýto efekt je ESĽP vnímaný ako ujma pre celú spoločnosť. Navyše ESĽP v paragrafe 99. rozsudku poznamenal:

„...takýto odstrašujúci efekt je takisto faktorom, ktorý hrá proti proporcionalite zásahu do slobody prejavu a teda proti opodstatneniu sankcií pre navrhovateľa, ktorý, ako súd uviedol vyššie, bol bezpochyby oprávnený upriamiť pozornosť verejnosti na dané záležitosti.“    

Záver z prípadu Kudeshkina v Rusko: 

Okrem  uvedených podmienok obmedzenia slobody prejavu podľa čl. 10 (predpísaný zákonom a nevyhnutnosť v demokratickej spoločnosti) ESĽP zopakoval, že takýto zásah musí byť aj proporcionálny vzhľadom k legitimite  cieľu, ktorý sleduje. 

Okrem toho ESĽP priznal sudcovi právo, a to bezchybné právo hovoriť kriticky o pomeroch v justícii a to aj v médiách – verejný záujem.  

2. Kniha amerického sudcu Posnera: An Affair of State: The Investigation, Impeachement and Trial of President Clinton

Debata o sudcovskej slobode prejavu v USA prebieha skôr na úrovni akademickej a sleduje sa ňou výklad niektorých ustanovení Kódexu správania sudcu.

Známym je prípad bývalého predsedu Odvolacieho súdu Spojených štátov amerických, Richarda Posnera, ktorý bol kritizovaný právnymi akademikmi Lubetom a Dworkinom za vydanie knihy o prezidentovi Clintonovi, knihy označenej New York Times za jednu z desiatich najlepších kníh roku 1999. Kniha vyšla v čase milostnej aféry prezidenta Clintona s Monikou Lewinski a zaoberala možnosťou, že prezident Clinton sa dopustil falošnej prísahy, urážky, klamania vláde, pokusu o trestný čin alebo iných prešľapov. Kritika autora tejto knihy, sudcu Posnera, sa opierala o ustanovenie 3A(6) Kódexu správania sudcu, ktorý sa svojím znením podobá na hore uvedené ustanovenia zo zákona o sudcoch:

„Sudca sa musí zdržať verejných prejavov o prebiehajúcich alebo neprebiehajúcich (pending or impending) konaní pred akýmkoľvek súdom, ak by mohol prejav sudcu ovplyvniť výsledok konania alebo jeho spravodlivosť.“

Predmetom akademickej diskusie, nie však žiadneho disciplinárneho stíhania, bola interpretácia výrazu impending, na daný prípad. Kritici Lubet a Dworkin tvrdili, že sudca sa podľa tohto kanónu nemá vyjadrovať aj k ešte nepriebiehajúcim konaniam, kde sa dá identifikovať budúci spor medzi spoznateľnými stranami ohľadne spoznateľných faktov a okolností, čím mali na mysli prebiehajúce vyšetrovanie špeciálnej komisie, ktoré však nebolo právne záväzné a bolo otázne, či z výsledkov vyšetrovania tejto komisie naozaj začne skutočné vyšetrovanie. Sudca Posner ako aj Monroe H. Freedmen, mimoriadny profesor právnej etiky, však zastávajú iný názor.

Podľa nich je nepochybné, že kritizovaním konania najvyššieho predstaviteľa štátu sudca Posner vykonával svoje právo chránené prvým dodatkom Ústavy USA – free speech (sloboda prejavu). Protiargument kritikov bol, že kedže je autor uznávaný federálny sudca, jeho názor v knihe by mohol ovplyvniť názor prokurátora, či začne alebo nezačne proti prezidentovi trestné stíhanie. Freedment však oponuje a tvrdí, že takáto argumentácia je bezodná, kedže prokurátora môže ovplyvniť aj hocikto iný – či už člen senátu, novinár New York Times alebo iný právny teoretik alebo prokurátor. Freedman potom navrhuje, aby sa slovné spojenie predmetného ustanovenia Kódexu - nepriebiehajúce konania – interpretovalo a zmenilo na nasledovné:

„Sudca sa nesmie verejne vyjadrovať ku konaniam pred ním prebiehajúcim, ani k iným skutočnostiam, ak existuje dôvodná pravdepodobnosť, že tieto skutočnosti budú predmetom konania pred ním.“

Tým Freedman sleduje najmä to, aby sa sudcovia vyhli prejavom k takým otázkam, ktoré sa môžu ako spor dostať pred nich samotných. Podľa neho sa však nemôže od sudcov očakávať, aby sa nevyjadrovali ku všetkým okolnostiam, z ktorých môžu teoreticky vzniknúť spory v budúcnosti, pretože takýto okruh otázok je príliš široký.

Aj táto diskusia ukazuje, aká je téma sudcovskej slobody prejavu otvorenou a živou témou. Zároveň tento prípad ukazuje ako ďaleko v demokratickej spoločnosti môže siahať sloboda prejavu sudcu. Na margo tohto prípadu – viete si predstaviť, že by slovenský sudca napísal knihu o sexuálnej afére premiéra a jeho následnom klamaní o nej?

2. Lord Denning a aféra Profumo

Písal sa rok 1963, keď britský premiér, Harold Macmillan, požiadal sudcu Lorda Denninga zastávajúceho funkciu Master of Rolls[1], aby začal v mene vlády vyšetrovanie sexuálneho škandálu Ministra vojny, Johna Profuma a napísal o vyšetrovaní oficiálnu správu. Takého správy sú bežnou praxou britských / amerických vlád, avšak ich účelom nie je nahradiť skutočné policajné vyšetrovanie alebo súdny spor, ale skôr odpovedať verejnosti na nezodpovedané otázky a prípadne slúžiť ako podklad pre ďalšie konania. Škandál pravdepodobne spustilo aj verejné podozrenie, že slečna Keelerová, ktorá sa priznala k vzťahu s Ministrom vojny svojvoľne (pri výsluchu polície v úplne inom prípade) nebola špiónom Sovietskeho zväzu. Bolo totiž známe, že mala takisto vzťah so sovietskym námorným pridelencom v Londýne, Yevgenim Ivanovom. V tom čase neexistoval kódex správania sudcov, ale ako to už v common law jurisdikcii býva, nebolo zvykom, aby sa sudca verejne vyjadroval k čomukoľvek. Sudcovia sa dlho vyhýbali akémukoľvek styku s verejnosťou a anglická verejnosť nepoznala tvár alebo osobnosti sudcov cez média. Lord Denning sa však do histórie zapísal ako najväčší ohýbač starých zvykov ale zároveň aj ohýbač práva samotného. Známy je jeho citát: „Narozdiel od môjho kolegu sudcu, ktorý sa zaujíma o právo, ja sa zaujímam o spravodlivosť.“ Vplyvnú funkciu Master of Rolls zastával dlhých 20 rokov a počas jeho kariéry boli chvíle, kedy sa verejnosť pýtala, kto vlastne tvorí zákony krajiny – parlament alebo Denning?

Mesiac po zverejnení oficiálnej správy Denninga, po výsluchu 160 osôb, britský premiér Macmillan resignoval a o rok na to, konzervativci prehrali voľby s labouristami. Správa, resp. kniha Lorda Denninga bola best-sellerom, predalo sa jej viac ako 100 000 kópií. Rady ľudí čakajúcich na zakúpenie správy Lorda Denninga lákal aj jemu vlastný pisateľský štýl. Neraz jeho rozsudok začínal ako príbeh, napr.: „In summertime, village cricket is a delight to everyone” bola jeho úvodná veta v Miller v Jackson (1977).

Kritici Lorda Denninga obviňovali nie z toho, že vôbec knihu napísal, ale z toho, že fakty prípadu pre čitateľa prikrášlil. Denning to odmietol jemu typickým argumentom:

„Zatiaľ čo verejný záujem požaduje, aby boli skutočnosti zistené čo najúplnejšie, je tu aj vyšší záujem, ktorý treba posúdiť, a to záujem individuálnej spravodlivosti, ktorý prevažuje všetky ostatné.“

Kariéra Lorda Denninga je príbehom sudcu, u ktorého cit pre spravodlivosť bol povýšený nad priame znenie zákona a neraz mu aj odporoval. Zároveň išlo o sudcu, ktorého osobné názory boli pretavené do platného práva krajiny, či už je takáto myšlienka v súlade s naším kontinentálnym chápaním úlohy sudcu, alebo nie.

Bol nepochybne jedným z najuznávanejších ale zároveň aj najkontroverznejších sudcov Anglicka dvadsiateho storočia. Svojimi rozhodnutiami formoval vlastnú víziu spoločnosti. Ak nemal oporu v zákone a jeho vízii sa priečili predchádzajúce rozhodnutia súdov, rozhodol napriek tomu a to odkazom, že zákonodarcom môže trvať celé roky odstrániť zlé zákony. Povýšil moc sudcov rozhodovať a tvoriť právo v medzerách zákona, na moc sudcov meniť právo a zákony podľa vlastného uváženia. Podpísal sa pod množstvo kvalitných rozhodnutí najmä v obchodno-záväzkových vzťahoch. Kritici Lorda Denninga však upozorňovali na právnu neistotu, ktorá jeho nerešpektovaním úlohy precedensu nabúravala koncept britského common law.

Verejnosť si však Lorda Denninga pamätá ako sudcu, ktorý napísal knihu, ktorá položila vládu.

2. Ako je to zo slobodou prejavu sudcov v Anglicku v súčasnosti?

Správanie a etika sudcov v Anglicku nepotrebovali byť niekoľko storočí nikde písomne upravené na to, aby sa vedelo, čo dôstojný sudca nemá robiť. Avšak pod vplyvom praktík zahraničných súdov si aj anglickí sudcovia osvojili kódexy správania sudcov. Osobitný kódex, alebo Guide to Judicial Conduct má Najvyšší súd a všeobecný kódex bol vydaný Sudcovskou radou. Na rozdiel od amerického kódexu nejde v prípade všeobecného anglického kódexu o text blížiaci sa svojou formou zákonu, ale skôr o formálny opis obsahujúci citáty sudcovských autorít. Naopak kódex správania pre sudcov Najvyššieho súdu je omnoho viac technickejší text podobný zákonnému zneniu.

Nasleduje výber pravidiel správania sudcov z obidvoch anglických kódexov:

1. Sudcovia a médiá

Sudcovia by mali vykonávať svoju slobodu rozprávať s médiami s najväčšou obozretnosťou. Lord Bingham naznačuje, že zvyk zdržanlivosti robí dobrého sudcu.

Pozn. autora: anglickí sudcovia majú k dispozícii služby špeciálneho hovorcu, ktorý sudcov zastúpi v prípade, že bol sudca alebo jeho rozhodnutie nesprávne citovaný médiami.

Mnoho aspektov spravovania a fungovania justície je predmetom potrebnej a legitímnej verejnej pozornosti, debát v médiách, právnej literatúry, verejných stretnutí, seminárov a prednášok a vhodný sudcovský príspevok k takýmto debatám je žiaduci. Môže totiž prispieť k lepšiemu porozumeniu spravovania justície verejnosťou a dôvere verejnosti k justícii. Prinajmenšom, môže rozptýliť nedorozumenia a napraviť falošné dojmy. Nie je žiadna prekážka k takejto sudcovskej účasti, pokiaľ sa priamo týka fungovania súdov, nezávislosti justície alebo aspektov spravovania justície.

Sudca ale musí zvážiť miesto a príležitosť, pri ktorej hovorí, aby si ho verejnosť nespájala s konkrétnou organizáciou alebo skupinou (napríklad advokátskou kanceláriou).

Účasť na verejných protestoch a demonštráciách môže byť vnímaná ako nekonzistentná s dôstojnosťou sudcovského povolania.

1. Sudcovia a sociálne siete

Aj keď je používanie sociálnych sietí vecou osobnej voľby, sudcovia by mali venovať pozornosť odporúčaniam zameraným na bezpečnostné aspekty tohto média:

Sudcovia by sa mali pokúsiť zabezpečiť, aby informácie o ich osobnom živote a adrese ich bydliska neboli zverejňované. Telefónne čísla, dátumy narodenia a adresy bydliska sú kľúčovými informáciami pre narušiteľov súkromia a nemali by byť zverejnené.

Sudcom je odporúčané skontrolovať bezpečnostné nastavenia, prípadne obmedziť viditeľnosť a prístup k ich profilu tretím osobám.

3. Prípad Dubovcová a Sojka

Po spomenutých prípadoch zo zahraničia bude zaujímavé ich porovnať s mierou slobody prejavu sudcov na Slovensku a toto porovnanie by mohlo čiastočne slúžiť ako odpoveď na otázku, či je táto miera dostačujúca alebo naopak nedostačujúca.

3. Prípad Dubovcová

Proti sudkyni Okresného súdu Banská Bystrica, Jane Dubovcovej, bolo 11. septembra 2009 začaté disciplinárne konanie na návrh jej predsedu súdu. Bolo navrhnuté, aby jej Ministerka spravodlivosti, vtedy Viera Petríkova, dočasne pozastavila výkon funkcie sudcu, čo bolo následne vykonané. Návrh bol odôvodnený nevhodným spôsobom a prostriedkami, ktorými sudkyňa vyjadrila svoje postoje proti Štefanovi Harabinovi. Najmä mala podpísať vyhlásenie kampane uverejnenej na stránke Aliancie Fair-play s názvom Červená pre Harabina, ktorá žiadala súdnu radu, aby zvážila dôsledky voľby Štefana Harabina do funkcie predsedu Najvyššieho súdu a zároveň, aby ho nevolila. Sudkyňa takisto prostredníctvom médií vyzvala členov Súdnej rady SR, aby odstúpili od hlasovania, pretože podmienky hlasovania mali vylučovať normálne hlasovanie. Sudkyňa sa mala dopustiť porušenia základných povinností sudcu týkajúcich sa jej občianskeho života a mala sa dopustiť aj porušení zásad sudcovskej etiky.

Keďže prípad vyvolal nesúhlas verejnosti a takisto aj reakciu politickej špičky, návrh na disciplinárne stíhanie bol vzatý spať a sudcovská funkcia bola sudkyni vrátená. Ako je však známe, tá sa napriek tomu rozhodla z justície odísť. 

4. Prípad Sojka   
   4. Predseda Okresného súdu v Michalovciach na sudcu podal dňa 3.6.2008 disciplinárny návrh za to, že mal sprístupniť obsah odvolania podaného v trestnej veci, o ktorej mal rozhodovať, známym sudcom, prokurátorom, sudcovskej rade pri OS Michalovce a JUDr. Danielovi Lipšicovi. Neskôr predseda súdu podal na sudcu ďalší návrh na začatie disciplinárneho konania pre list prezidentovi, v ktorom sa mu sťažoval na pomery na súde.
   5. Zo skutku za sprístupnenie obsahu odvolania bol sudca disciplinárnym súdom oslobodený rozsudkom zo dňa 21.10.2009, avšak súd uznal jeho vinu zo závažného disciplinárneho previnenia pre druhý skutok - za napísanie listu prezidentovi republiky. Uložil mu disciplinárne opatrenie zníženie funkčného platu o 50 percent na obdobie 6 mesiacov. Štefan Harabin ako minister spravodlivosti sudcovi dočasne pozastavil výkon funkcie. Pozastavenie trvalo 2 roky. Nový predseda Okresného súdu Michalovce JUDr. Stretavský vzal návrh na začatie disciplinárneho konania voči sudcovi späť v januári 2011.
5. Záver

Na uvedených prípadoch z Ruska, Spojených Štátov, Anglicka a Slovenska je jasne spozorovateľných niekoľko záverov.

5. Prvým je, že otázka slobody prejavu sudcov a ich vzťahu napríklad k médiám je neustále živou témou vo vyspelých demokraciách ako aj v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu, rovnako aj na Slovensku.
6. Druhým záverom je, že krajiny bývalého východného bloku zaostávajú za západnými demokraciami v komplexnosti a podrobnosti úpravy sudcovského správania. Zatiaľ čo slovenský zákon o sudcoch a etický kódex obsahuje len veľmi základné pravidlá, anglický kódex zachádza do takých detailov, ako je používanie a odporúčania v súvislosti s Facebook-om pre sudcov.
7. Tretím záverom je možno prekvapivé zistenie, že základné typy obmedzení slobody prejavu sudcov sú podobne upravené, teda aspoň formálne, vo všetkých porovnávaných krajinách, bez ohľadu na ich historické postavenie. Je bežné, že sudcovia by sa nemali vyjadrovať k prebiehajúcim a v prípade USA ani k „neprebiehajúcim“ sporom, ak existuje dôvodná pravdepodobnosť, že sú tu skutočnosti, ktoré  budú predmetom konania pred ním.

Ďalšou skupinou obmedzení slobody prejavu sudcu tvoria pravidlá vyplývajúce z dôstojnosti a vážnosti funkcie sudcu ako aj z nezávislosti a nestrannosti justície. Takéto ustanovenia nájdeme vo väčšine krajín.

5. Štvrtým záverom je však odlišná aplikácia týchto pravidiel v západných a východných demokraciách. Slovensko najmä vzhľadom na spomenuté disciplinárne prípady  po boku Ruska  patrí do klubu krajín, v ktorých sú ustanovenia týkajúce sa dôstojnosti a vážnosti funkcie a nezávislosti a nestrannosti justície ohýbané a používané na zastrašovanie kritikov vnútorných pomerov v justícii.
6. Naopak práve takéto prejavy sudcov sú západnými kódexmi chránené v rámci slobody prejavu a v prípade Anglicka dokonca vítané. Absurdná aplikácia týchto pravidiel na Slovensku je čiastočne spôsobená veľmi laxnou úpravou, ktorá príliš nezachádza do detailov. Pre porovnanie, bežný slovenský sudca sa nedozvie zo zákona o sudcoch  ani z  kódexu, aké sú pravidla etického správania vyplývajúce  zo zásady nezávislosti, nestrannosti, spravodlivosti a transparentnosti, bezúhonnosti, dôvernosti, dôstojnosti a pre stručnosť etického kódexu  už vôbec nenachádza odpoveď ako riešiť sudcovské  dilemy, čo je etické a čo už prekročilo prípustné hranice.   Na rozdiel od takejto nedostatočnej  úpravy, anglický sudca vie, aké je správne nastavenie jeho facebookového účtu.
7. Treba však  povedať, že nie len preto (pre podrobnú úpravu pravidiel etického správania sudcov) , americkí a anglickí sudcovia nie sú disciplinárne stíhaní za písanie kníh o milostných aférach prezidentov a členov vlád, zatiaľ čo na Slovensku sú sudcovia disciplinárne trestaní za napísanie listu prezidentovi a kritizovanie vnútorných pomerov v justícii, tak ako je tomu aj v Rusku.
8. Odporúčania

Ako bolo ilustrované na  uvedených prípadoch zo zahraničia ako aj Slovenska, medzi právne vynútiteľnými pravidlami správania sudcov a samotným správaním sudcov existuje určitá paralela. Na základe tohto zistenia sa javia ako najviac opodstatnené nasledovné odporúčania:

6. Podrobnejšia úprava

Nedostatkom existujúceho Etického kódexu je jednoznačne príliš všeobecná úprava správania sudcov, často krát aj prekonaná,  ktorá umožňuje absurdné vykladanie pojmov v nej obsiahnutých. Je potrebné definovať, a to pozitívne aj negatívne, aké správanie sudcov je v súlade so zásadami, na ktorých je justícia postavaná a naopak, aké správanie sudcov v súlade s týmito princípmi nie je. Príklad z Anglicka ukazuje, že použitie príkladov je veľmi užitočným nástrojom.

6. Zvýšená ochrana slobody prejavu sudcov

               Zatiaľ čo základná téza by mala zostať zachovaná, t.j. že sudca by sa nemal vyjadrovať k prebiehajúcim konaniam a nemal by svojom správaním a vyjadreniami narušovať dôstojnosť a vážnosť funkcie sudcu ako aj  ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov. Podrobne upravené zásady etického správania sa sudcov musia garantovať, že  sudcovia, kritickí k vnútorným pomerom v justícii, nebudú trestaní  za verejne prejavený názor. Preto  Etický kódex   by mal explicitne  zakotvovať,  že sudca   má právo i povinnosť informovať príslušné orgány  štátu a verejnosť o akomkoľvek pokuse narušiť jeho nezávislosť.

Je v záujme spoločnosti dozvedieť sa o vnútorných problémoch justície, debatovať o nich a odstrániť ich. Je povinnosťou sudcov na tieto problémy upozorňovať avšak v reáliách Slovenska, kde sudcovia necítia potrebnú ochranu, ale naopak strach, je veľká časť aj slušných   a spravodlivých sudcov umlčaná.

6. Nový Etický kódex sudcov

Nový Etický kódex by mal byť prijatý po predchádzajúcej  vnútornej rozprave sudcov, potom ako  dospejú k záveru, že prijatím Etického kódexu sudcov, jeho dodržiavaním a vynucovaním dodržiavania vrátime  justícii dôveru.  Mal by apelovať  na morálnosť a cnosť sudcovskej funkcie. V čase, keď  dôvera verejnosti   v justíciu je tak nízka,  je dôležité, aby sudcovia vyslali spoločnosti signál, že sú pripravení niesť za svoje etické zlyhania zodpovednosť a  nie  sú ochotní tolerovať správanie sudcov, ktorí vzbudzujú verejné pohoršenie. Mal by  povzbudiť tých, ktorí to s očistou justície myslia vážne  a pokiaľ sú za svoje kritické názory na dianie v justícii trestaní,   takýto stav by nemal byť spoločnosťou tolerovaný.

[1] Master of Rolls zastáva funkciu predsedu civilného kolégia na High Courts of Justice

KONZISTENTNOSŤ (Inak še ňeda)

Podrobnosti

Kategória: Úvahy, články, návrhy 

Uverejnené 31. október 2013 

Prečítané: 10538x

Môže sudca položiť iným sudcom „verejnú otázku“ zjavne adresovanú v súvislosti s konkrétnou vecou typu „Koľko stojí zmena právneho názoru v rovnakej veci, ak sú v hre miliardy?“ (viď napr. časopis Dimenzie, september 2013, citácia sudcu Harabina ku kauze tzv. Duckého zmeniek v súvislosti s rozvrhom práce Najvyššieho súdu SR a rozhodnutím Ústavného súdu SR)?          

Môže povedať „Vo veci otvorenia prípadu Duckého zmeniek je dosť sudcov typu Katarína Javorčíková, ktorá už pri naťahovaní sporu potopila štát“ (tamtiež – citácia sudcu Harabina)?

Môže sudca vytvoriť a nechať kolovať ako petíciu dokument kritizujúci pomery v justícii (www.sudcovia.sk, dokument „Päť viet“) ?

Môže na priamu otázku novinára smerujúcu k vysvetleniu dôvodu podpisu pod takýto dokument sudca odpovedať „Bral som to ako prejav zodpovednosti samého voči sebe, ale aj k verejnosti.“ (www.sme.sk, 1.10.2009, vyjadrenie sudcu Holiča)?

Má sa pred takýmto vyjadrením radiť so staršími kolegami, predsedom súdu... (odporúčanie sudcu Harabina, zasadnutie Súdnej rady SR dňa 29.10.2013)?

Môže sudca blogovať, vyjadrovať sa k celospoločenským témam, cez médiá kritizovať názory svojich kolegov?

Môže vec nevybavujúci sudca pre médiá vo verejnosťou sledovanej veci vysloviť názor, podľa ktorého napríklad neuznanie nahrávky vyhotovenej súkromným mobilom policajta zo šikanovania rómskych podozrivých ako dôkazného prostriedku, je nesprávny výklad zákona?

Stačí sa mierniť vo výrazových prostriedkoch alebo treba byť za každých okolností ticho?

Čo je to tá „sudcovská zdržanlivosť“, kde začína a končí sloboda prejavu u sudcov? Môžu písať, kritizovať, ironizovať ako ostatní, alebo platí výrok sudcu Burgera, že sudca sa má „vyjadrovať maximálne vo svojich rozhodnutiach“ (zasadnutie Súdnej rady SR 29.10.2013)? Ak má sudca Burger pravdu, čo potom? Nepreložíme Holiča na vyšší súd, kde vyhral výberové konanie, napomenieme Harabina, autorov Päť viet? Alebo ich dáme disciplinárne stíhať?

Ľahké otázky? Niektoré ľahšie, niektoré ťažšie, niektoré poriadne zapeklité. V každom prípade zákonom zakotvené povinnosti sudcu na ne nie vždy dávajú jednoznačnú odpoveď. Mimochodom, nielen nachádzanie, ale už hľadanie dobrých a hlavne KONZISTENTNÝCH odpovedí je v týchto veciach ťažké. Vyžaduje serióznu diskusiu - zvažovanie všetkých aspektov prejavu, jeho motivácie, oddelenie osobnostných útokov od snahy o riešenie problému a posúdenie mnohých ďalších nuansí. Etický rozmer fungovania sudcu nie je len o jednoducho riešiteľných prípadoch agresívneho, vulgárneho a neúctivého správania sa alebo o neupravenom zovňajšku na pracovisku. Je aj (alebo hlavne) o prípustnej miere osobnostných prejavov a o stanovení „deliacej čiary“ v primeranom obmedzení slobody prejavu sudcov, ktorú nebude možné voluntaristicky posúvať. Čiže aj (alebo hlavne) o KONZISTENTNOSTI.

Mimochodom, etika. Stačí mať, ako hovorí sudca a predseda Najvyššieho súdu SR Štefan Harabin, „etiku v sebe“ u uchádzača o miesto sudcu objavenú členmi výberovej komisie a  disciplinárny senát, ktorý si so zlým odhadom výberovej komisie v konkrétnom prípade už nejako poradí, alebo treba viac? Priznám sa, na začiatku svojej sudcovskej kariéry som aj ja patril k sudcom, ktorým sa pri školiacich témach ako „etika“ a pri zmienkach o etických kódexoch otváral nožík vo vrecku. Prečo ísť na školenie o etike – chcem témy z občianskeho, trestného práva...

Stretnutia s docentkou Krskovou, ktorá sa téme etiky dlhodobo venuje, skúsenosti zo zahraničia, rastúca naliehavosť riešenia v úvode položených a im podobných otázok, viac či menej hlasné hádky o tom, čo si môže sudca dovoliť a i nie vždy KONZISTENTNÝ prístup disciplinárnych senátov a odborných elít k tejto téme ma však jednoznačne doviedli k nasledovnému poznaniu:

Ani najlepší psychológ a ani vynikajúcou intuíciou obdarený človek nemá šancu posúdiť mieru sudcovskej „etiky v sebe“, a to z jednoduchého dôvodu. Pokiaľ totiž nebude čo najpodrobnejšie precizované, čo je a čo nie je etické, sa to jednoducho nedá. Toto precizovanie nemôže byť výsledkom intelektuálneho experimentovania člena výberovej komisie alebo disciplinárneho senátu. Nejde totiž o riešenie triviálností typu, či dieťa má alebo nemá byť úctivé ku svojim rodičom. Ide o odpovede na často veľmi chúlostivé a i odborne náročné otázky. Tie vyžadujú serióznu a širokú diskusiu. A vzdelávanie.

Väčšina členov Súdnej rady SR má zjavne iný názor, a ja im ho neberiem. Len s ním nesúhlasím. Navyše, o deliacich čiarach ešte neprebehla seriózna diskusia zahŕňajúca všetkých aktérov, viacerí zainteresovaní sa jej aktívne vyhýbajú a tak ešte nevieme, či má pravdu zdržanlivosť hájaci sudca Burger ortodoxne zakazujúci komentovanie čohokoľvek okrem vlastných vecí, alebo sudca Holič komentujúci motiváciu k podpisu „Päť viet“ a spolu s ním sudca Harabin,  síce kritizujúci sudcu Holiča za jeho „nesprávny názor“, ale sám prezentujúci svoje videnie sveta oveľa častejšie a expresívnejšie.

Informácie, konsenzus a relatívne podrobný etický kódex. To sú tri základné predpoklady právnej istoty korčuľovania na tenkom ľade verejnej činnosti sudcu, komentovania stavu justície, svojej práce i práce kolegov. Stav, ktorý východniari nazývajú „I tak še da, i tak še da“, nie je dobrý.   KONZISTENTNOSŤ a istota napísaného pravidla (...kam až „možno zájsť“) je podľa môjho názoru to, čo zabráni nielen zbytočnému prepoteniu košele kolegu Holiča pri vysvetľovaní v minulosti prezentovaného „nesprávneho názoru“ (ak k prepoteniu košele nedošlo, ospravedlňujem sa, ak áno, úprimne chápem), ale aj to, čo umožní slobodné demýtizovanie stavu, v ktorom sa justícia nachádza. Demýtizovať môžu len slobodní ľudia. Tí síce horia za svoju pravdu, ale pochybujú o svojej neomylnosti, diskutujú, počúvajú všetkých rovnako, bez predsudkov a rozdielnosti akceptujú. A musia začať „tí hore“. INAK ŠE ŇEDA.

Jan Hrubala

sudca Špecializovaného trestného súdu