Ilustračné foto: web
Bola som na stretnutí asociácie sudcov Soudcovské unie Českej republiky, a boli chvíle keď som im ticho a v dobrom závidela. Niežeby im bolo tak dobre oproti slovenským sudcom. Aj oni majú toho dosť naložené. Nedávno tam napríklad súdna administratíva vyhlásila trojdňový štrajk kvôli dlhodobo neriešenému nízkemu odmeňovaniu a chod súdov bol úplne ochromený. Alebo musia riešiť vládou pripravované zníženie platov sudcov napriek tomu, že český ústavný súd vydal už dva nálezy, podľa ktorých je také zníženie v rozpore s ústavou.
To, čo im slovenskí sudcovia môžu závidieť nie je materiálne uchopiteľné, avšak pre legitimitu justície v spoločnosti kľúčové. Je to citeľne vyššia dôvera ľudí k českým sudcom a súdom, a oveľa vyššia miera stavovskej súdržnosti a rešpektu medzi sudcami navzájom. Na ich výročnom stretnutí, ktorého sa zúčastnila reprezentácia justície a právnických povolaní na najvyššej úrovni, rezonovali slová, že súdna moc v Česku nepodlieha politickým tlakom, je nestranná a nezávislá. Tento fakt vyvoláva nevôľu u časti politikov a je jedným z dôvodov snáh napriek právnym garanciám siahnuť na platy sudcov.
Dôvera širokej verejnosti k českému súdnictvu je dlhodobo nad 50 %, podľa ostatného Eurobarometra v miere 55 %. Na Slovensku sa od vzniku samostatnej republiky nepodarilo zvýšiť dôveru verejnosti výraznejšie nad hranicu 30 %. Aj podľa ostatného Eurobarometra je len vo výške 33 %. Tento trend sa nepodarilo prelomiť ani po vzniku súdnej rady ako najvyššieho slovenského orgánu sudcovskej legitimity v roku 2002, teda pred 22 rokmi. V Českej republike súdna rada doposiaľ chýba a úlohy reprezentanta sudcov plní stavovská asociácia sudcov, ktorej členmi je však len jedna tretina z približne 3000 českých sudcov. Napriek tomu sa českým sudcom stabilne darí udržať si dôveru nadpolovičnej väčšiny verejnosti.
Prečo to porovnávam. Česká justícia je s tou našou najviac porovnateľná, keďže máme pomerne dlhodobé historické korene v spoločnom štáte. Je tak najlepším zdrojom pre hľadanie odpovedí, prečo česká verejnosť viac verí sudcom ako slovenská. Spýtala som sa na to aj českých sudcov, a ich názory sa zhodovali v tom, že hlavné príčiny vysokej nedôvery verejnosti u nás vidia vo fungovaní slovenskej justície počas dlhej doby tzv. harabinizácie súdnictva, a po roku 2020 sú to najmä masívne podozrenia z korupčnej siete, ktoré vyplynuli z obsahu mobilného telefónu Mariana Kočnera a vyústili do rozsiahleho trestného stíhania sudcov, prokurátorov aj advokátov.
S tým možno súhlasiť, ale len do určitej miery. Aj v Česku rezonovalo mnoho justičných škandálov a konfliktov medzi reprezentantmi sudcov a vládnucimi politikmi. Obdobne ako v iných vyspelých demokraciách v Európe, kde sa dôvera verejnosti v súdy pohybuje stabilne až okolo 80%.
Podľa objektívnych ukazovateľov by aj Slovensko v dôvere občanov v súdnictvo malo patriť medzi najlepšie hodnotené štáty EÚ. V efektívnosti justičného systému totiž patríme podľa Eurobarometra za obdobie rokov 2019-2023 medzi 10 najlepšie hodnotených členských štátov Európskej únie s osobitným zreteľom na rýchlosť konania a mieru rozhodnutých vecí. Taktiež spĺňame európske štandardy kvality justičného systému na priemernej úrovni, pričom digitalizácia justície je na najvyššej európskej úrovni.
Odpovede prečo tomu tak nie je, preto musia sudcovia hľadať primárne sami u seba. V minulosti som viackrát napísala, že slovenským sudcom najviac ublížili slovenskí sudcovia. A aby som nevyťahovala len veci z dávno minulých dní, opíšem niektoré aktuálnejšie:
Obraz 1.
Od vzniku súdnej rady v roku 2002 až do roku 2024 v nej mali sudcovia stále výraznú majoritu, pretože okrem sudcov zvolených do rady sudcami, aj politické moci menovali alebo volili do rady často sudcov. Až do roku 2020 nikto v súdnej rade a ani v sudcovskom zbore nespochybňoval nezávislosť alebo nestrannosť sudcov, ktorí boli do rady nominovaní prezidentom, parlamentom alebo vládou. To sa zásadne zmenilo v roku 2020, kedy niektorí sudcovia zvolení do rady sudcami začali označovať týchto sudcov za „politických nominantov“, ktorí sú „marionety“ v rukách politikov a robia len to, čo im je prikázané. Zásadné názorové rozdiely a časté slovné konflikty v rade neboli medzi sudcami a nesudcami, ale medzi sudcami navzájom.
Obraz 2:
Na stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky si môžete prečítať reakciu predsedu a podpredsedu tohto súdu na verejné vyjadrenia dvoch členiek súdnej rady z radov sudcov, z ktorých jedna je súčasne podpredsedníčkou súdnej rady a viceprezidentkou Združenia sudcov Slovenska. V rámci kritiky Najvyššieho správneho súdu označili sudcov tohto súdu, pochádzajúcich z iných právnických povolaní, za „ľudí z ulice“; zhodnotili, že prijaté zamestnanecké benefity na súde „sú zhýralé a devastačným spôsobom dehonestujú celé súdnictvo“; a s poukazom na to, že vo výberovom konaní na NSS SR úspešní kandidáti na sudcov neprešli psychotestami, spochybňovali aj psychickú spôsobilosť sudcov tohto súdu na výkon ich funkcie. Takýto spôsob kritiky Najvyšší správny súd dôvodne vnímal ako svoju dehonestáciu zo strany kolegov sudcov a vážne spochybňovanie integrity súdu a jeho sudcov.
Obraz 3.
Na septembrové zasadnutie súdnej rady, ktoré je voľne dostupné cez internet, bolo zaradené do programu aj prerokovanie troch podnetov sudcovskej iniciatívy Za otvorenú justíciu (ZOJ), ktorá aktívne pracuje v justícii už 15 rokov. V podnetoch upozornila na niektoré udalosti a potrebu hľadania riešení niektorých otázok týkajúcich sa súdnictva. Namiesto vecného prerokovania tohto bodu sa diskusia najmä zo strany členov súdnej rady z radov sudcov zamerala na znevažovanie tejto sudcovskej iniciatívy a jej činnosti, a bola plná osobných difamačných útokov na osobu hovorkyne a ďalších členov ZOJ.
Obraz 4:
Advokát a súčasne aj člen súdnej rady poskytol rozhovor v pravidelnej relácii Anny Žitnej „Tak takto“ voľne dostupnej na internete pod názvom „Aktivizujú sa ľudia, ktorí môžu ututlať kauzu Čurillovcov," V rozhovore polemizujú o tom, že zákonný sudca, ktorému bola táto vec pridelená, nemusí byť nestranný. Dôvod spochybňujúci nestrannosť tohto sudcu má spočívať v tom, že ak by proti jeho rozhodnutiu bolo podané odvolanie, mohol by o odvolaní rozhodovať na Najvyššom súde SR senát vedený predsedom, ktorému v minulosti zákonný sudca robil asistenta a ako prejav úcty mu daroval farebné ponožky. Ide teda podľa nich o neštandardný vzťah. Odhliadnuc od absurdity tejto polemiky, podstatné je to, že o prípadnom odvolaní by nemohol podľa zákona rozhodovať senát najvyššieho súdu, ale senát krajského súdu, ako súdu odvolacieho. A zhodou okolností advokát poskytujúci tento rozhovor zastupuje v trestnom konaní klienta, ktorého tzv. Čurillovci ako policajti vyšetrovali, a namieta zákonnosť ich postupov. Je teda ku kauze Čurillovcov v konflikte záujmov. Iný sudca, ktorý je člen sudcovskej rady na súde, na ktorom pôsobí zákonný sudca, následne podal podnet na sudcovskú radu tohto súdu, aby zaujala stanovisko na ochranu zákonného sudcu. Sudcovská rada však v obsahu rozhovoru žiadny problém nevidela, a jediný kto stanovisko podporil bol jeho autor. Zákonný sudca tak zostal bez ochrany.
Tieto fragmenty z prostredia justície nepotrebujú ďalší komentár. Aj v justícii platí staré známe porekadlo „Keď chce sudca sudcu biť, dôvody aj palicu si nájde“.
A keď nedôveruje sudca sudcovi a neváži si ho, prečo by mu mala veriť a vážiť si ho verejnosť?
V Bratislave 6. novembra
Katarína Javorčíková
autorka je emeritná sudkyňa
a bývalá členka súdnej rady