Ešte ako členka Súdnej rady Slovenskej republiky som bola zvolená do databázy kandidátov na členov výberových komisií na výber sudcov a predsedov súdov. V tejto databáze členovia zostávajú aj po tom ako skončí ich mandát v súdnej rade, pokiaľ sa sami nevzdajú alebo nevznikne osobitný dôvod na to, aby ich súdna rada z databázy vyradila. Súdna rada mi žiadny takýto dôvod neoznámila a už vôbec nie, že na svojom novembrovom zasadnutí bude rokovať o mojom vyradení z databázy. Až na webstránke Denníka N som si s údivom prečítala krátku správu, že spolu s profesorom Jánom Mazákom sme boli vyradení z databázy súdnej rady, pretože nemáme dostatočné morálne predpoklady byť členmi výberových komisií.
Zo zvukového záznamu zasadnutia súdnej rady som sa následne dozvedela, že podľa návrhu predsedníčky súdnej rady Marcely Kosovej som morálnu spôsobilosť stratila tým, že som sa v lete tohto roka zúčastnila na politickom proteste PS a SAS za odvolanie ministerky kultúry a ministra spravodlivosti, čím som spochybnila svoju nestrannosť, a vraj som tu aj preukázateľne klamala. Taktiež som podľa návrhu klamala vo svojom článku, ktorý zverejnil Denník N pod názvom „Keď chce sudca sudcu biť, palicu aj dôvody si nájde“. Návrh na moje odvolanie bez problémov prešiel s 13-timi hlasmi, a 3 členovia sa zdržali.
Som teda z databázy „hladko“ vyradená s biľagom nemorálnej osoby. A bez toho, aby niekoho zo súdnej rady zaujímalo moje vyjadrenie a dali mi šancu, aj kvôli verejnosti, povedať dôvody, ktoré by ich mohli presvedčiť o opaku. Spomenula som si, že v čase kedy som bola členkou súdnej rady, predsedajúci zasadnutia súdnej rady zabezpečoval, aby sme vždy dali možnosť osobe, o ktorej sme nejakým spôsobom rozhodovali, aby sa k tomu mohla vyjadriť. Zalistovala som teda v Rokovacom poriadku súdnej rady a našla som k tomu aj dnes platné ustanovenie. Konkrétne, že „Kancelária (súdnej rady) upovedomí osobu, o veci ktorej sa rozhoduje, o termíne zasadnutia, na ktorom bude o veci rozhodovať, v primeranom čase pred jeho konaním.“
Zamýšľam sa nad tým, či aj ja dostatočne spadám pod výraz „osoba“ na to, aby som mohla prísť pred súdnu radu ak o mne rozhoduje. Mne sa zdá, že áno. Ale zo zvukového záznamu som sa z úst pani predsedníčky dozvedela, že nevidí dôvod oslovovať „nejakých dvoch dôchodcov“ (teda mňa a profesora Mazáka), či chceme alebo nechceme byť v databáze, keď súdna rada vidí, že nespĺňame morálne podmienky na to, aby sme v databáze boli.
Ak by pani predsedníčka predsa len videla dôvod na moje (naše) oslovenie, prišla by som a aspoň by som sa pokúsila presvedčiť súdnu radu týmto argumentami:
K prvému dôvodu môjho vyradenia – účasť na zhromaždení občanov v Bratislave. Toto zhromaždenie síce zorganizovali dve politické strany, ale vystúpili na ňom výlučne osoby, ktoré v politike nepôsobia, teda z občianskej spoločnosti. Preto som prijala pozvanie, aby som sa ako bývalá sudkyňa vyjadrila k súčasnému stavu právneho štátu bez toho, aby som sa politicky akýmkoľvek spôsobom angažovala. Vo svojom príspevku som sa snažila nevyjadrovať ako na odbornom stretnutí právnikov, a obsah som prispôsobila tomu, aby mi rozumeli aj bežní občania. Súčasne som témy v príspevku musela zostručniť na dĺžku času, približne 5 minút, ktorý som mala vyhradený. Pri všetkej sebakritike som však v mojom prejave neidentifikovala nič, čo by sa dalo označiť za „vedomé klamstvo“. Pani predsedníčka súdnej rady na zasadnutí v tejto súvislosti odkázala na svoje iné vyjadrenie vo vzťahu k mojej osobe, ktoré uviedla ešte na septembrovom zasadnutí súdnej rady. Zo zvukového záznamu z tohto zasadnutia som zistila, že ako moje klamstvo pani predsedníčka vníma, že som trestnú vec bývalého špeciálneho prokurátora Dušana Kováčika spojila s obsahom Kočnerovej Threemy, hoci priamo s ňou nesúvisí, a že som uviedla, že ani odvolací súd nepochyboval o jeho vine do skutkového základu žaloby, ale zmenil mu len trest. Zámerom môjho príspevku bolo aspoň stručne niečo povedať o korupčných kauzách, ktoré sa začali vyšetrovať po roku 2020, medzi ktoré patrili korupčné kauzy na základe Kočnerovej Threemy a aj kauza Dušana Kováčika. Toto majú spoločné. A zmena odsudzujúceho rozsudku Dušana Kovačika odvolacím súdom sa podľa mojich vedomostí týkala vypustenia jedného skutku, ktorý súvisel s jeho ďalším korupčným skutkom, za ktorý bol uznaný vinným. Takže zjednodušene povedané o základe žaloby vo výroku o vine nepochyboval podľa mňa ani odvolací súd.
K druhému dôvodu – môj článok uverejnený v Denníku N pod názvom „Keď chce sudca sudcu biť, palicu aj dôvody si nájde“. Je dostupný pod linkom: https://dennikn.sk/4295520/ked-chce-sudca-sudcu-bit-dovody-aj-palicu-si-najde/.
Hlavnou témou tohto článku je ako samotní sudcovia a justiční funkcionári svojim správaním prispievajú k dlhodobej veľmi nízkej dôveryhodnosti slovenskej justície. Medzi konkrétnymi príkladmi som uviedla aj rozhovor advokáta a člena súdnej rady Martina Bezáka, ktorý poskytol v pravidelnej relácii Anky Žitnej „Tak takto“ . Rozhovor je na internete pod názvom „Aktivizujú sa ľudia, ktorí môžu ututlať kauzu Čurillovcov." Už podľa názvu je zrejmé, že moderátorka vymedzila ako tému rozhovoru kauzu tzv. Čurillovcov, ktorá bola na súde prvej inštancie pridelená sudcovi Tomášovi Hajdukovi. Hneď v úvode uviedla, že sudca Hajduk bol predtým asistentom sudcu najvyššieho súdu Juraja Klimenta a spojila jeho meno s konštatovaním „že na konci dňa sa pokojne môže stať, že žalobu na Čurillovcov sudca odmietne a prípad skončí ad acta“. K takto vymedzenej téme Martin Bezák nenamietal a polemizoval s moderátorkou, či sudca Hajduk v pozícii asistenta sudcu Klimenta mohol alebo nemohol mať s ním nadštandardný vzťah, ktorý by bol problémom, ak by bolo voči jeho rozhodnutiu podané odvolanie a rozhodoval by o ňom senát sudcu Klimenta. V mojom článku som upozornila, že táto polemika nemala pravdivý základ, pretože o takomto odvolaní by podľa zákona rozhodoval senát krajského súdu a nie najvyššieho súdu, kde pôsobí sudca Kliment. Túto informáciu však Martin Bezák v rozhovore neuviedol. Upozornila som aj na to, že Martin Bezák ako advokát je v konflikte záujmov, pretože zastupuje v trestnom konaní klienta (Mariána Kučerku), ktorého tzv. Čurillovci ako policajti vyšetrovali, a on namieta zákonnosť ich postupov. Záverom som uviedla, že iný sudca, ktorý je člen sudcovskej rady na súde, na ktorom pôsobí Tomáš Hajduk, následne podal podnet na sudcovskú radu tohto súdu, aby zaujala stanovisko na ochranu zákonného sudcu. Sudcovská rada však v obsahu rozhovoru žiadny problém nevidela, a jediný kto stanovisko podporil bol jeho autor. Zákonný sudca tak zostal bez ochrany.
Martin Bezák na môj článok zareagoval komentárom, zverejneným v Denníku N pod linkom https://dennikn.sk/4312382/ad-ked-chce-sudca-sudcu-bit-dovody-aj-palicu-si-najde/. Namietol, že on osobne žiadnym výrokom v rozhovore nespochybnil nestrannosť sudcu Hajduka a nepravdivé je aj moje tvrdenie, že jediný kto v sudcovskej rade podporil návrh uznesenia na ochranu sudcu Hajduka bol jeho navrhovateľ. Pravda je však taká, že navrhovateľ vzal svoj návrh späť, pretože uznal jeho nedôvodnosť, a na druhý deň sa mu za komplikácie spojené s týmto podaním ospravedlnil. Tieto námietky Martin Bezák zopakoval aj na zasadnutí súdnej rady ako jej člen.
Podľa môjho názoru pri vnímaní uvedeného rozhovoru vo všetkých jeho súvislostiach, je jeho obsah jednoznačne spôsobilý vzbudiť pochybnosti, či sudca Tomáš Hajduk vec skutočne rozhodne zákonným spôsobom ako nestranný a nezávislý sudca v kontexte jeho vzťahu k sudcovi Jurajovi Klimentovi. A ak takýto rozhovor poskytuje člen súdnej rady, ktorá má voči sudcom veľmi významné personálne kompetencie, a tento člen súdnej rady je súčasne vo vzťahu ku kauze Čurrilovcov v konflikte záujmov, dá sa to dôvodne vnímať aj ako latentný spôsob zastrašovania sudcu.
V článku som uviedla len jeden nie úplne korektný údaj, že jediný kto bol za prijatie návrhu na ochranu sudcu Hajduka v sudcovskej rade bol jeho navrhovateľ. Toto pochybenie bolo spôsobené tým, že zápisnica zo zasadnutia sudcovskej rady zo dňa 4.11. 2024 bola na internete zverejnená až 11.11.2024. Ja som článok napísala 6.11.2024 a 8.11. 2024 bol zverejnený v Denníku N. Dovtedy som mala len sprostredkované informácie, že na sudcovskú radu jeden jej člen podal návrh na ochranu sudcu Hajduka, ale nezískal podporu ani jedného člena sudcovskej rady. V čase písania článku som teda nevedela, že tento návrh bol na zasadnutí sudcovskej rady vzatý späť. Tento fakt sám osebe však nemá žiadny vplyv na pravdivosť zvyšnej časti môjho článku k uvedenej téme a dôvodnosť mojich úsudkov.
Na novembrovom zasadnutí súdnej rady pani predsedníčka vyslovila aj ďalší záver, že som v tomto článku klamala aj vo vzťahu k súdnej rade a urážala jej členov. Keďže to však bližšie nijako nekonkretizovala, nedá sa k tomu ani vyjadriť.
Nuž na záver „Tak takto“. Dokážem sa vyporiadať s tým, že už nie som v databáze súdnej rady na členov výberových komisií. Aj tak by som súčasnou súdnou radou do žiadnej výberovej komisie vybraná nebola. S čím sa však neviem vyporiadať je spôsob, akým som bola z databázy vyradená a dôvody, pre ktoré som bola vyradená. Vyrušuje ma aj to, že nikto z členov súdnej rady, najmä z radov sudcov, netrval na tom, aby som mala možnosť prísť sa k dôvodom môjho vyradenia aspoň osobne vyjadriť. Hoci im to priamo ukladá aj Rokovací poriadok súdnej rady. Najviac vo mne zarezonoval výrok pani predsedníčky súdnej rady, že nevidí dôvod oslovovať dvoch dôchodcov, aby sa vyjadrili k jej návrhu na vyradenie, keď súdna rada vidí, že nemajú morálne predpoklady byť v databáze. Vnucuje sa mi otázka. Majú pri takomto výklade dôchodcovia menej práv ako obvinení z trestnej činnosti? Zatiaľ u nás žiadny sudca ani na základe veľmi presvedčivej žaloby nemôže obžalovaného odsúdiť bez jeho vypočutia, pretože on už vie, že obžalovaný je vinný.
Čo s tým? Teraz sa to stalo nám „obyčajným“ sudcom dôchodcom, a ak sa nič ďalšie nestane, kto bude ďalší na rade?
V Bratislave 21. novembra 2024
Katarína Javorčíková
autorka je emeritná sudkyňa
a bývalá členka súdnej rady