Sen prvý, ktorým to všetko začalo.

Je piatok, niečo po ôsmej hodine ráno. Podarilo sa mi zaparkovať na preplnenom parkovisku pri súde, nikomu som neoškrela auto, ani si nezašpinila kabát na inom aute pri predieraní sa k zadnému vchodu. To zistenie samo osebe mi vyčarí na tvári úsmev. Nastúpim do výťahu, ktorý funguje, a ani ma nestiahne do suterénu, a tak vystúpim plná elánu a radosti z práce, ktorá ma čaká. Otvorím kanceláriu, a keďže stolík a kreslo nie sú plné spisov od asistentky, mám pocit, že tento deň sa krásne začal a celý bude krásny, lebo v tejto chvíli ešte nič netuším. Zapnem počítač, otvorím poštu, a tu vidím mail priamo z ministerstva spravodlivosti s oslovením Vážená pani kolegyňa/kolega, a čítam a čítam, začína mi byť horúco a viem, že to nie je preto, lebo mám pokazený termostat na radiátory. Vstanem, prejdem sa k oknu a zahľadím do jednej z najrušnejších križovatiek môjho milovaného mesta. Vidím ľudí náhliacich sa v oboch smeroch, autá, sanitky do nemocnice, a nikto z nich ani len netuší, čo za drámu sa v kancelárii nad nimi na treťom poschodí súdnej budovy odohráva.

Hlava mi ide prasknúť, ale nedá sa nič robiť. Aj ja som si vedomá, že všetky doterajšie pokusy, stratégie a taktiky na zvýšenie dôveryhodnosti súdnictva boli neúspešné. A tak sa ministerstvo spravodlivosti  rozhodlo pre radikálne riešenie, ktoré by v spoločnosti, ktorá obdivuje a sleduje reality show o životoch celebrít - malo byť úspešné. Bola som vybraná za náš súd a mojou úlohou je pozvať do svojho bytu alebo domu niekoho úplne neznámeho ( podľa pripojeného zoznamu) a predstaviť mu svoj život, rodinu, bývanie a pravdivo a vyčerpávajúco odpovedať na všetko, na čo sa občan - daňový poplatník bude pýtať,  a po ukončení návštevy, ktorá by nemala trvať menej ako 4 hodiny, urobiť zo  stretnutia video a zverejniť ho na svojej facebookovej stránke. A dôkaz o tom poslať aj na ministerstvo spravodlivosti, na novozaložené oddelenie pre zvyšovanie dôveryhodnosti súdnictva. Ministerstvo spravodlivosti si sľubuje, že keď sa tieto videá z rôznych súdov zverejnia, obraz justície sa spopularizuje natoľko, že percentá dôveryhodnosti pôjdu nahor závratným empom.

Oblieva ma horúčava, prejdem sa na toaletu, ktorá je zároveň aj kuchynkou, napijem sa kvalitnej vodárenskej vody vraj až zo Starinej, a premýšľam o tom, či si môžem dovoliť tento príkaz nesplniť,  keď jeho nesplnenie, ako vyplýva z listu, je hrubým porušením sudcovskej etiky. Pár rokov pred dôchodkom a taká patália!  Vydržala som bez facebooku a iných sietí toľké roky, môj dom je môj hrad a moje súkromie si chránim ako sa len dá, keď už pre moju prácu som verejnou osobou. Čo len urobím, čo len urobím?! Postaviť sa proti tomu, keď som roky členkou iniciatívy za otvorenú justíciu? Veď to nie je nič iné, než otvorenosť a to doslovná a skutočne reálna!  Zradím svoje ideály? Čo si o mne pomyslia moji priatelia, ktorých si tak vážim?

Rozhodnem sa.  Ak to odo mňa spoločnosť žiada, tak to urobím!

Zrazu počujem zvony, aké zvony, čo za zvony? Ach tak, to sú zvony nášho kostolíka, ktoré ohlasujú šesť hodín ráno. Bol to zase iba našťastie zlý sen., ešteže tak.