ECLI:SK:NSSR:2023:95221002193

Najvyšší súd                                                                                                                                                                                                                        5 Tost 29/2022

Slovenskej republiky                                                                                                                                                                                                           IČS:9522100219

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Petra Hatalu a sudcov JUDr. Petra Štifta a JUDr. Emila Klemaniča v trestnej veci obvineného
JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona a iné, na neverejnom zasadnutí konanom 24. júla 2023 v Bratislave
prerokoval sťažnosť obvineného podanú proti uzneseniu samosudkyne Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 12. októbra 2022, sp. zn. 3T/9/2022, a takto

rozhodol:

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť obvineného JUDr. Davida Lindtnera sa zamieta.

Odôvodnenie:

Samosudkyňa Špecializovaného trestného súdu v Pezinku uznesením, sp. zn. 3T/9/2022, z 12. októbra 2022 (č. 1. 7401 a nasl.) rozhodla tak, že podľa § 32 ods. 3 Trestného poriadku sudkyňa Mgr. Pamela Záleská nie je vylúčená z prejednávania trestnej       veci proti obvinenému JUDr. Dávidovi Lindtnerovi vedenej na Špecializovanom trestnom súde pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Trestného zákona a iné, pod sp. zn. 3T/9/2022.

Obvinený JUDr. Dávid Lindtner podal proti uvedenému uzneseniu Špecializovaného trestného súdu prostredníctvom svojho obhajcu dňa 3. novembra 2022 písomne odôvodnenú sťažnosť, v ktorej uviedol, že v odôvodnení napadnutého uznesenia samosudkyňa prezentuje svoje subjektívne názory, najmä na jej vlastné vyjadrenia, ktoré boli nosným (nie jediným) dôvodom pre podanie námietky zaujatosti, pričom hodnotí svoju zaujatosť výlučne z hľadiska subjektívnej zaujatosti. Samosudkyňa sa však (v absolútnom rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva) žiadnym spôsobom nezaoberá existenciou objektívnych skutočností (tzv. test objektívneho pozorovateľa), ktoré vzbudzujú zásadné pochybnosti o jej nestrannosti a nezaujatosti v očiach strán a verejnosti a toto hľadisko doslova ignoruje tým, že mu nevenuje v posudzovanej veci nevyhnutnú argumentačnú pozornosť. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že samosudkyňa nespochybnila existenciu predloženej emailovej komunikácie. V rámci tejto komunikácie ide   o vyjadrenia a názory samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej na sudcov obvinených v kauze „Búrka“, teda vrátane obvineného, adresované a prezentované členom Združenia sudcov Slovenska prostredníctvom emailovej komunikácie. V posudzovanej veci teda nie je sporné (viď str. 7, prvý odstavec napadnutého uznesenia), že samosudkyňa sa verejne vyjadrila ku konkrétnej trestnej veci príslušníkmi PPZ, NAKA (mediálne) označenej ako kauza „Búrka“, teda aj k osobe obvineného, pričom je právne irelevantné, či sa tak vyjadrila pred jednou alebo viacerými osobami, ale osobitne je potrebné posúdiť, či jej výroky a navonok prejavené postoje sú spôsobilé vzbudiť obavu z absencie nestrannosti pri jej osobe. Takéto verejné (v elektronickom priestore členov najväčšej stavovskej organizácie sudcov Slovenska), radikálne, prezumpciu neviny ako nosný ústavný princíp spravodlivého trestného konania každého materiálneho právneho štátu hrubo nerešpektujúce vyjadrenia samosudkyne nielen, že túto ad hoc vylučujú z vykonávania úkonov v mojej trestnej veci, ale principiálne spochybňujú jej spôsobilosť nezávisle, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodovať v akomkoľvek trestnom konaní. Takéto neprípustné vyjadrenia totiž manifestujú odmietavý vnútorný postoj samosudkyne ku princípom spravodlivého trestného procesu, ktoré zrejme neuznáva, a ktorým deklaruje svoju neschopnosť odosobniť sa a nepodliehať aktuálnym náladám dezinformačnou mediálnou propagandou indoktrinovanej verejnosti kŕmenou falošným politickým naratívnom o očiste spoločnosti. Úvahy samosudkyne o jej nezaujatosti a nestrannosti (ktoré nemožno nazvať argumentami ani pri vysokej miere tolerancie voči významu tohto pojmu) sú hrubo arbitrárne a formalistické, bez akejkoľvek opory v objektívnej realite a sú útokom na kognitívny štandard, dokonca aj na požiadavku argumentačnej logiky menej kritického objektívneho pozorovateľa. Z vyššie citovaných vyjadrení samosudkyne je absolútne nepochybné, že nielenže existujú objektívnej skutočnosti reálne spôsobilé vyvolať oprávnené pochybnosti o jej nezaujatosti, ale je daná aj jej subjektívna zaujatosť, pre ktorú sa mala vylúčiť sama, pretože nemožno od nej s istotou očakávať, že bude od veci odosobnená s dostatočnou profesionalitou sudcu. Napriek môjmu poukazovaniu na s vecou súvisiacu rozsiahlu ustálenú judikatúru tak Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale aj Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, sa s touto namietaná sudkyňa nielenže neriadila, ale absolútne svojvoľne sa ňou ani v minimálnom štandarde vôbec argumentačne nezaoberala. Bez ohľadu na subjektívny pocit samosudkyne musia jej verejné výroky po objektívnej stránke spĺňať jednu podmienku, a to konkrétne, že na adresu sťažovateľa, či na adresu iného obvineného, môžu byť jej osobou tieto vyjadrenia prednesené aj v súdnej sieni bez toho, aby verejnosť mohla nadobudnúť čo i len zdanie o jej predpojatosti k osobe obvineného, či k trestnej veci, v ktorej má vyniesť spravodlivý rozsudok. V ďalšej časti sťažovateľ rozoberal judikatúru ESĽP (rozsudky Hauschildt proti Dánsku z 24. mája 1989, č. 10486/83, Thorgeir Thorgeirson proti Islandu z 25. júna 1992, č. 13778/88, Tanner a Malminem proti Fínsku, č. 42114/98 a 42185/98), uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2021, sp. zn. 1 TdoVS 1/2021, a tiež nález ústavného súdu zo 14. apríla 2022, sp. zn. I. ÚS 32/2021. Sťažovateľ opätovne zdôraznil, že vyjadrenia a názory samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, spôsobilé ohroziť dôveru v nezávislé, nestranné a spravodlivé rozhodovanie súdov, adresované niektorým členom Združenia sudcov Slovenska, ktoré sú naviac aj popretím základnej ústavnej zásady trestného konania, a to prezumpcie neviny (...aby boli títo sudcovia ďalej v talároch, kým nebude právoplatne rozhodnuté o ich vine alebo o ich nevine, kde pochybuje už ozaj len ten, kto bol posledných niekoľko mesiacov na Mesiaci), a ktoré sú jednoznačným negatívnym predsudkom aj voči osobe obvineného, je možné bez akýchkoľvek pochybností hodnotiť ako skutočnosti odôvodňujúce záver, že samosudkyňa Mgr. Pamela Záleská je aj subjektívne zaujatá, pretože neprípustné prejudikuje vinu sťažovateľa, keď sama nepochybuje o vine zadržaných sudcov. Uviedol, že samosudkyňa sa jednoznačne stotožnila s výrokmi iných verejných činiteľov zasahujúcich do ústavného práva sťažovateľa na prezumpciu neviny, a to napríklad s (rovnako neprípustnými) výrokmi predsedu Súdnej rady JUDr. Jána Mazáka, ako aj s výrokmi prezidentky Slovenskej republiky (viď str. 2, tretí odstavec napadnutého uznesenia). Vo svetle vyššie uvedených vyjadrení potom nemožno prijať argumentáciu samosudkyne, že v odôvodnení námietky zaujatosti boli vety, ktoré preukazovali jej zaujatosť vo veci, vytrhnuté z kontextu. Vetu, v ktorej konštatovala, že „o vine zadržaných sudcov môže pochybovať len ten, kto žil na mesiaci“, nie je možné vnímať aj v kontexte celého vyjadrenia sudkyne inak, ako jednoznačné presvedčenie sudkyne, že obvinení sudcovia spáchali skutky, pre ktoré sa vedie trestné konanie, a to ju v kontexte ustálenej judikatúry všetkých súdnych inštancií jednoznačne vylučuje z prejednávania mojej trestnej veci, ako aj en bloc v trestných veciach ostatných obvinených sudcov, ktorí sú v rovnakom procesnom postavení. Z hľadiska prejavov sudcu ako možného dôvodu jeho zaujatosti sú podstatné také prejavy, ktoré možno vztiahnuť k nejakej konkrétnej veci a ktoré teda môžu zakladať pomer sudcu k predmetu daného konania. Tento záver vyplýva
aj z judikatúry ESĽP, ktorý napríklad zistil porušenie Dohovoru v prípade, v ktorom sa sudca vyjadroval spôsobom, z ktorého vyplývalo, že si už vytvoril názor na prípad sťažovateľa v jeho neprospech (rozsudok ESĽP zo dňa 16. septembra 1999 Buscemi v. Taliansko). V praxi ďalej ide aj o prípady, v ktorých sa napríklad sudkyňa odvolacieho súdu vyjadrovala tak, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za nesprávny, hoci v danej veci mala rozhodovať o podanom odvolaní. Alebo možno spomenúť prípady, ktorými sa zaoberal ESĽP, napríklad vec Lavents proti Lotyšsku zo dňa 28. novembra 2002, v ktorom súd riešil prípad sudkyne, ktorá sa v rozhovore pre noviny jednoznačne vyjadrila k prebiehajúcemu trestnému konaniu, v ktorom mala rozhodovať (došlo tak k porušeniu práva na rozhodnutie nestranným súdom). Pokiaľ teda ide o vyjadrenia samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, je absolútne irelevantné, že boli vyjadrené „len“ skupine 15 sudcov a ide o jej subjektívne názory. Čo zaráža je skutočnosť, vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia, že tieto vyjadrenia samosudkyňa vôbec nepovažuje za problematické a doposiaľ na nich zotrváva. Zhrnúc tieto vyjadrenia o sudcoch, ktorí boli obvinení v kauze „Búrka“, o ktorých sa vyjadrovala ako o „sviniach, ktoré na celé roky zašpinili justíciu a na dlhé roky ju systematicky krivili", a že „ všetci títo jednotlivci boli vzájomne prepojení a zneužívali systém, v ktorom si boli istí, že sa schovajú za nedotknuteľnosť sudcu...a mali z toho všetci dlhé roky finančný a iný prospech“, čo dokonca netvrdí ani prokurátor v obžalobe, tak tieto v žiadnom inom, iba ak totalitnom štáte aplikujúcom inkvizičný trestný proces, nie je možné považovať za nezaujatý a nestranný postoj sudcu k veci a rovnako ich nie je možné legitimizovať a relativizovať právom sudcu na slobodu prejavu. Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva musí byť ustálené, či existujú zistiteľné skutočnosti, ktoré môžu vzbudzovať pochybnosti o nestrannosti sudcov, a v tomto zmysle môže mať aj zdanie určitú dôležitosť, pretože „v stávke“ je dôvera, ktorú musia súdy v spoločnosti vzbudzovať, nehovoriac o dôvere samotných účastníkov konania (Rozsudok ESĽP zo dňa 10. októbra 2000 vo veci Daktaras v. Lithuania, bod 32, sťažnosť č. 42095/98). Podľa štrasburskej judikatúry (Rozsudok ESĽP zo dňa 1. augusta 1996 vo veci Ferrantelli and Santangelo vs. Taliansko) existencia nestrannosti pre účely ČI. 6 ods. 1 Dohovoru musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená         na základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola v tomto ohľade vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (any legitimate doubt).     

Podľa názoru obvineného existujú u samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej relevantné dôvodné pochybnosti ojej nezaujatosti a nestrannosti pre jej pomer k veci a jeho osobe. Ďalším dôvodom pre podanie námietky zaujatosti bola skutočnosť, že obvinený je zároveň obhajcom v trestnom konaní vedenom proti JUDr. Róbertovi Kaliňákovi a doc. JUDr. Róbertovi Ficovi, CSc., ktorí opakovane verejne poukazujú na podozrenia z politicky a mediálne motivovaných rozhodnutí sudkyne Mgr. Pamely Záleskej, pričom okrem opakovanej verejnej kritiky menovaní na tlačovej konferencii dňa 13. apríla 2022 podali na túto sudkyňu podnet na podanie návrhu na začatie disciplinárneho konania. Podľa názoru obvineného v kontexte daných okolností a ustálenej judikatúry je viac ako nepochybné, že v očiach žiadneho nezávislého, objektívneho a dokonca aj kognitívne menej vybaveného pozorovateľa sa samosudkyňa, ktorá sa o skupine zadržaných sudcov, do ktorej patrí aj obvinený, iba pár dní po ich protiústavnom zadržaní a na základe zaujatých mediálnych výstupov „mienkotvorných“ médií vyjadrí, že sú „svine, o ktorých vine pochybuje len ten, kto bol niekoľko mesiacov na mesiaci“, nemôže javiť ako sudca spôsobilý nezaujato, nestranne, spravodlivo a zákonne rozhodnúť o obžalobe obvineného. Z vyššie uvedených okolností je zrejmé, že u samosudkyne z dôvodu absencie atribútu nezaujatosti z objektívneho, ale aj subjektívneho hľadiska, sú dané závažné dôvody jej zaujatosti, a preto podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku musí byť vylúčená z úkonov trestného konania obvineného. Z citovanej rozsiahlej judikatúry vyplýva, že minimálnym štandardom je, aby akýkoľvek sudca, u ktorého existujú legitímne pochybnosti o nedostatku nestrannosti, nesmel vec prejednávať (porovnaj rozsudok Veľkej komory ESĽP o veci Maurice c. Francúzsko, sťažnosť č. 29369/10, § 78).

Obvinený svoju sťažnosť následne doplnil osobitným písomným podaním cez ÚPVS doručeným sťažnostnému súdu 26. júna 2023, v ktorej najmä poukázal na aktuálne rozhodnutie
najvyššieho súdu z 26. apríla 2023, sp. zn. 3 Nd/5/2023 (podľa všetkého malo byť správne uvedené 3 Ndt 5/2023), ktoré zdôrazňuje, že pre vylúčenie sudcu z konania je nevyhnutné
nestrannosť sudcu hodnotiť okrem iného aj z hľadiska tzv. teórie zdania, v zmysle ktorej nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti
byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. V zmysle teórie zdania teda nestačí, že sudca sa cíti byť subjektívne nestranný, ale musí sa ako
taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania v duchu myšlienky, že spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale musí sa aj navonok javiť, že vykonávaná je. V predmetnom
rozhodnutí dôvodom postačujúcim pre vylúčenie sudcu z rozhodovania vo veci konkrétneho obvineného z hľadiska tzv. teórie zdania bola iba samotná (ničím neverifikovaná ani
nepotvrdená) skutočnosť, že svedok (kajúcnik) v trestnej veci tohto obvineného uviedol, že mu iný svedok (kajúcnik) mal uviesť, že zákonný sudca mal byť údajne ovplyvňovaný v inej trestnej veci pri rozhodovaní o väzbe iných osôb osobami z prostredia rodiny obvineného. Pokiaľ pre vylúčenie zákonného sudcu pre pochybnosti o jeho nestrannosť z hľadiska tzv. teórie zdania postačuje ničím neoverené (a ničím nepreukázané) tvrdenie kajúcnika a údajnom ovplyvňovaní tohto sudcu rodinou obvineného v inej trestnej veci, ktoré pochádza z „počutia“ a to dokonca od ďalšieho kajúcnika, sú vzorovým príkladom existencie (okrem jej preukázateľne subjektívnej zaujatosti) minimálne objektívnej zaujatosti vyjadrenia
samosudkyne Mgr. Pamely Záleskej, ktorá obvineného nazvala spolu s ďalšími sudcami sviňou, o ktorých vine nepochybuje, skutočnosť, že obvinený ako advokát zastupuje predstaviteľov politickej opozície, ktorí opakovane verejne kritizujú nezákonné procesné a hmotnoprávne rozhodnutia tejto sudkyne, a v neposlednom rade z uvedeného vyplývajúci jej osobný nepriateľský vzťah k osobe obvineného. Obvinený v závere vyjadril presvedčenie, že pri rozhodovaní o jeho sťažnosti proti nevylúčeniu Mgr. Pamely Záleskej bude aj vyššie
spomínané rozhodnutie v plnej miere zohľadnené, a preto navrhol, aby sťažnostný súd napadnuté uznesenie zrušil a sám rozhodol tak, že sudkyňu Mgr. Pamelu Záleskú vylúči
z ďalšieho vykonávania úkonov v danej trestnej veci.

Sťažnosť obvineného bola predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie 14. novembra 2022 a bola náhodným výberom pridelená senátu 5 T najvyššieho súdu, ktorý v tom čase rozhodoval v zložení JUDr. Juraj Kliment (predseda senátu), JUDr. Peter Hatala (predseda senátu) a JUDr. Peter Štift (predseda senátu). Predseda senátu
JUDr. Juraj Kliment sám oznámil svoju zaujatosť písomným podaním zo 14. novembra 2022 s poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
zo 14. apríla 2022, sp. zn. I. ÚS 32/2021, ako aj uznesenie najvyššieho súdu z 22. februára 2021, sp. zn. 1 TdoVS 1/2021.

O oznámenej zaujatosti JUDr. Juraja Klimenta bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu z 1. decembra 2022, sp. zn. 4 Ndt 19/2022 tak, že podľa § 32 ods. I Tr. por. v spojení
s § 31 ods. 1 Tr. por. sudca najvyššieho súdu JUDr. Juraj Kliment je vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Tr. zák. a iné vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tost 29/2022.

Dňa 24. novembra 2022 podal obvinený JUDr. Dávid Lindtner, prostredníctvom svojho obhajcu JUDr. Milana Cíbika, v zmysle ustanovenia § 31 ods. 1 Tr. por. písomne odôvodnenú námietku zaujatosti voči predsedovi senátu JUDr. Jurajovi Klimentovi a predsedovi senátu JUDr. Petrovi Štiftovi.

O námietke zaujatosti obvineného ohľadom JUDr. Petra Štifta bolo rozhodnuté uznesením najvyššieho súdu zo 17. januára 2023, sp. zn. 5 Tost 29/2022 v spojení s uznesením
najvyššieho súdu z 12. júna 2023, sp. zn. 2 TdoVS 1/2023 tak, že podľa § 32 ods. 3 Tr. por. sudca najvyššieho súdu JUDr. Peter Štift nie je vylúčený z vykonávania úkonov trestného
konania v trestnej veci obvineného JUDr. Davida Lindtnera pre prečin nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 2 Tr. zák. a iné vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. 5 Tost 29/2022.
O námietke zaujatosti obvineného ohľadom JUDr. Juraja Klimenta už nebol dôvod rozhodovať, keďže došlo k jeho vylúčeniu z rozhodovania na základe ním oznámenej zaujatosti.

S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu teda senát 5T o sťažnosti obvineného voči napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu rozhodoval v zložení predseda senátu JUDr. Peter Hatala a členovia senátu JUDr. Peter Štift a JUDr. Emil Klemanič, ktorý v zmysle čl. X ods. 5 v spojení s čl. XVI ods. 4 Rozvrhu práce Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rok 2022 v dotknutom znení nahradil vylúčeného JUDr. Juraja Klimenta (ide o vec s koncovým číslom 9).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako nadriadený súd Špecializovanému trestnému súdu v Pezinku (§ 190 ods. 2 písm. b) Tr. por.) po preskúmaní veci zistil, že sťažnosť obvineného je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou, v zákonom ustanovenej lehote a na zákonom určenom mieste. Na jej podklade podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia a konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom zistil, že sťažnosť nie je dôvodná.

Podľa § 192 ods. 1 Tr. por. pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán

a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť.

b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Podľa §193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná.

Podľa § 31 ods. 1 Trestného poriadku („Tr. por.“) z vykonávania úkonov trestného konania je vylúčený sudca alebo prísediaci sudca (ďalej len „prísediaci“), prokurátor, policajt, probačný a mediačný úradník, vyšší súdny úradník, súdny tajomník, asistent prokurátora a zapisovateľ, u ktorého možno mať pochybnosť o nezaujatosti pre jeho pomer k prejednávanej veci alebo k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní.

Ústava Slovenskej republiky a zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanovujú princíp
nezávislosti a nestrannosti výkonu sudcovskej funkcie, ktorý vychádza z viacerých medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, pričom v tejto súvislosti treba
prioritne poukázať na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa prvej vety ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Nestrannosť je potrebné skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska nestrannosti, ktorého podstatou je osobné presvedčenia sudcu o nezaujatosti (v zásade by malo
subjektívne hľadisko nestrannosti platiť, pokiaľ nie je preukázaný opak - Le Compte, Van Leuven a De Meyere proti Belgicku, rozsudok z 23. júna 1981, č. 6878/75 a č. 7238/75)
a z objektívneho hľadiska nestrannosti, ktorého podstatou je zistenie existencie dostatočných záruk pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti o zaujatosti sudcu. Podľa rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 855/2016, PL. ÚS 17/2017-22, PL. ÚS 4/2018-13 pri zohľadnení rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva,
osobitne Piersack proti Belgicku, rozsudok z 1. októbra 1982, č. 8692/79, Delcourt proti Belgicku, rozsudok zo 17. januára 1970, č. 2689/65, Micallef proti Malte, rozsudok
z 15. októbra 2009, č. 17056/06, Kyprianou proti Cypru, rozsudok z 15. decembra 2005, sťažnosť č. 73797/01) podstatným a rozhodujúcim pre posúdenie nestrannosti nie je
subjektívne presvedčenie sudcu o svojej nezaujatosti, ale existencia objektívnych skutočností, z posúdenia ktorých môžu vzniknúť pochybnosti o nestrannosti sudcu. V rámci objektívneho testu nestrannosti sa podľa tzv. objektívnych syndrómov skúma, či existujú skutočnosti vzbudzujúce pochybnosti o nestrannosti sudcu. Ide o okolnosti, ktoré by mohli (ale nutne nemusia) spôsobovať nedostatok nestrannosti. Sudca sa môže cítiť zo svojho subjektívneho hľadiska úplne nestranný, existujú však objektívne okolnosti, ktoré na neho v očiach účastníka konania alebo verejnosti vrhajú pochybnosti o jeho nestrannosti. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach strán {justice must not only by done, it must also be seen to be done, teda spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že je vykonávaná). Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či je obava zo zaujatosti objektívne oprávnená. Objektívny aspekt nestrannosti je založený na vonkajších inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar v. Spojené kráľovstvo z 10. júna 1996).

Podľa vyššie citovaného ustanovenia § 31 ods. 1 Trestného poriadku za pomer k veci treba rozumieť určitú participáciu či zainteresovanosť na skutku, resp. na výsledku konania
osobného charakteru, najmä takú skutočnosť, že orgán či osoba uvedení v tomto ustanovení je poškodeným trestným činom alebo poškodenou je blízka osoba. Pomerom k osobám,
ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, zákonnému zástupcovi, splnomocnencovi alebo pre pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní treba rozumieť taký vzťah,
ktorý vyvoláva relevantnú pochybnosť o nestrannosti pri rozhodovaní, predovšetkým príbuzenstvo v priamom pokolení alebo obdobný pomer, bližší priateľský či kamarátsky vzťah
alebo opačne negatívny vzťah charakteru nepriateľského. V tomto ohľade však pokiaľ ide spôsobilosť vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu s následkom jeho vylúčenia z konania
a rozhodovania, vzťah s najväčším potenciálom je pomer k veci a na opačnej strane tohto spektra stojí pomer k inému orgánu činnému v tomto konaní. Z toho vyplýva, že skutočnosti
spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudcu pre jeho pomer k osobám, ktorých sa úkon priamo týka (teda o ktorých sa rozhoduje) automaticky nemusia byť spôsobilé vyvolať
pochybnosti o jeho nezaujatosti aj pre pomer k ich zástupcom. Inak povedané, pri rozhodovaní o vylúčení sudcu z dôvodu pomeru k osobe je nutné rozlišovať či ide o obvineného,
jeho obhajcu alebo iný orgán činný konaní. Treba zdôrazniť, že nevyhnutnou súčasťou profesionality sudcu, ktorá vyplýva aj z jeho základných povinností podľa zákona č, 385/2000
Z, z., je schopnosť rozhodovať nezaujato a nestranne aj vo veciach, v ktorých vystupujú osoby, ktoré síce sudca osobne pozná, avšak kvalita ich vzťahu nepresahuje bežný občiansky,
pracovný, kolegiálny, susedský či iný obdobný sociálny vzťah (primerane R 2/2008-II.),

Zároveň je nutné uviesť, že rozhodnutie o vylúčení sudcu z prejednávania pridelenej veci predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nesmie byť nikto odňatý svojmu zákonnému sudcovi s tým, že príslušnosť sudcu aj súdu ustanoví zákon.
Sudcu preto možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania v pridelenej veci iba celkom výnimočne, a to iba zo závažných zákonných dôvodov uvedených v § 31 Tr. por., ktoré sudcovi
bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato, pričom obava z absencie nestrannosti sudcu musí mať svoj pôvod v konkrétne zistených relevantných skutočnostiach
(primerane R 11/2009-1.).

Na podklade vyššie uvedených hľadísk nadriadený súd v senáte a dospel k záveru, že neexistujú také konkrétne skutočnosti, ktoré by v prejednávanej veci z objektívneho hľadiska
vzbudzovali pochybnosť o nezaujatosti či nestrannosti danej samosudkyne. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že namietaná samosudkyňa nemá žiadny pomer k prejednávanej veci ani k osobe, ktorej sa úkon trestného konania týka. Obvineného pozná ako bývalého sudcu, avšak osobne ho nepozná, nebola a ani nie je
s obvineným v žiadnom vzťahu, ani v priateľskom ani v nepriateľskom. Predmetné emailové vyjadrenia adresovala 16. marca 2020 najskôr do uvedenej úzkej skupiny sudcov, čo je zrejmé zo záhlavia správy, v ktorej je uvedený menný zoznam adresátov správy a následne sa vyjadrila sčasti ironicky aj v samostatnej správe, adresovanej prezidentovi Združenia sudcov Slovenska (ďalej „ZSS“) v reakcii na jeho príspevok do diskusie. Urobila tak ako v tom čase predsedníčka nitrianskej sekcie ZSS potom, ako boli členovia Celorepublikovej rady (ďalej „CR ZSS“) vyzvaní na diskusiu k téme „Návrh stanoviska CR ZSS k pripravovanej tzv. očiste justície.“ Vo svojich vyjadreniach obvineného menovite neuvádzala, zdôrazňovala etický rozmer posudzovania udalosti, poslanie sudcu a potrebu chrániť nezávislosť justície, čo bola pointa oboch jej príspevkov, keď sa domáhala, aby ZSS neargumentovalo iba prezumpciou neviny, ale aby sudcovský stav vyzval tých, ktorí sa spreneverili sudcovskému poslaniu, k odchodu z justície skôr ako bude dôveryhodnosť justície ohrozená uverejnením mien aj ďalších sudcov. Uviedla, že nepostačuje odsúdiť len korupčné správanie, ale predovšetkým je potrebné chrániť nezávislosť justície. Neboli teda mierené ani mienené na jednotlivcov, ale na systémovú chybu. Taktiež je zrejmé, že sudkyňa k obvinenému ako k obhajcovi iných obvinených nemá žiadny pomer a nepozná ho ako obhajcu ani z vlastnej rozhodovacej činnosti. Obvinené osoby doc, JUDr. Róbert Fico a JUDr. Róbert Kaliňák, ktoré obvinený zastupuje v inom trestnom konaní, sudkyňa osobne nepozná, nebola a nie je s nimi v žiadnom vzťahu, to znamená ani v priateľskom ani v nepriateľskom. Pokiaľ sa týka obvineným uvádzaného návrhu na začatie disciplinárneho konania, sudkyňa žiadne takéto podanie voči svojej osobe neeviduje.

Konajúci senát nezistil z podanej sťažnosti ani zo spisu žiadne také skutočnosti, ktoré by boli takého charakteru, že by z objektívneho hľadiska nestrannosti zakladali reálnu
pochybnosť o nestrannosti samosudkyne, resp. že by mohla byť zaujatá a takto  by sa mohla aj navonok javiť, keby rozhodovala vo veci. Namietané vyjadrenia sudkyne je potrebné vnímať predovšetkým v celkovom situačnom kontexte, v rámci ktorého ich adresovala úzkej skupine kolegov sudcov v rámci diskusie o príprave stanoviska ZSS, teda na fóre nanajvýš adekvátnom, a čo je podstatné, neprezentovala ich verejne, ale v profesijnej komunikácii pri hľadaní postojov k aktuálnym udalostiam týkajúcich sa sudcovského stavu. Išlo pritom o diskusiu medzi sudcami na úrovni ich súkromného rozhovoru, ktorá bola vykonaná formou emailovej komunikácie z dôvodu, že sa týkala sudcov z rôznych súdov z celého Slovenska. Z obsahu jej tvrdení je zrejmé, že obvineného nemenovala, neoznačila ho osobne, ani sa nevyjadrovala k vine obvineného a jej expresívne vyjadrenia charakteru hyperboly sa týkali práve situácie ohľadom diskusie, aké stanovisko má v tejto veci prijať najväčšia stavovská organizácia sudcov. Z vyjadrenia sudkyne jednoznačne vyplýva, že zásada prezumpcie neviny má byť v trestnom konaní rešpektovaná a jej návrh, aby bol vyzvaný každý sudca, ktorý sa „špinavo spreneverí sudcovskému poslaniu, aby išiel do čerta z justície preč, sám, hneď...“ je vyslovenie legitímneho názoru, aby stavovská organizácia sudcov vyzvala všetky osoby, ktoré mali konať protiprávne, aby samé dobrovoľne opustili funkciu sudcu. Prezentovala svoje osobné názory z hľadiska zásad v etickom kódexe síce s expresívnou konotáciou, avšak primáme v sebaobrannom reflektovaní na aktuálne dianie v prostredí profesijnej society sudcov, kde síce „...každý koná sám za seba, ale na poli cti a slušnosti nerozlučne s ostatnými. Spája ich solidarita cti a pochybenie jedného poškodzuje aj renomé ostatných. Mravná sila sudcu totiž spočíva prinajmenej aj v odvahe kriticky apelovať do vlastných radov smerom k účinnej sebareflexii tejto kolektivity v záujme ochrany dobrej povesti súdnictva a vzbudzovania dôveryhodnosti v očiach objektívneho pozorovateľa. Tzv. objektívny pozorovateľ by práve mohol pokladať za pochybné a nedôveryhodné, keby sa podozrenie z protiprávneho konania sudcov prešlo mlčaním ostatných, čo by snáď aj mohlo navodzovať dojem možného súhlasu, solidarity či pokrytectva. V tejto súvislosti stojí kľúčová otázka, či vôbec má byť takáto vnútorná diskusia stavovskej organizácie sudcov o hľadaní postoja sudcovského stavu a priori obmedzovaná zásadami trestného konania. V rámci debát o veciach týkajúcich sa sudcovskej kolektivity by mal mať každý sudca možnosť slobodne vyjadrovať názory, poťažmo apelovať na princípy sudcovskej etiky, a tak spoločne s ostatnými sudcami hľadať a nachádzať adekvátne riešenia.

* Pozri bližšie KRSKOVÁ, A.: Úvahy nad sudcovskou etikou. In: Soudce, ISSN 1211-5347, roč. 8, č. 3,2006, s. 8-13.

Objektívnu nestrannosť nemožno chápať tak, že by čokoľvek, čo môže vrhnúť hoci len tieň pochybností na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučovalo ako zaujatého. Sudca nie je
stroj na rozhodovanie oslobodený od akéhokoľvek svetonázoru, subjektívnych pocitov, sympatií či antipatií, ale je súčasťou určitého sociálneho prostredia, od ktorého nie je a nemôže byť úplne izolovaný. Prijať argumentáciu sťažovateľa by napríklad znamenalo, že ktorýkoľvek sudca, pokiaľ by, hoci aj v komunikácii súkromného charakteru, verbálne odsúdil korupciu verejných činiteľov, by o takejto trestnej činnosti nemohol v budúcnosti rozhodovať.

V zásade treba v tomto ohľade uviesť, že pre vylúčenie sudcu z vykonávania úkonov trestného konania je potrebné, aby bol vzťah k osobe, ktorej sa úkon týka, charakteru bližšieho
priateľského či nepriateľského a nepostačuje, že sa osoby poznajú z bežných sociálnych interakcií, resp. z pohľadu objektívneho hľadiska nestrannosti je potrebné zistenie relevantných objektívnych okolností, ktoré vzbudzujú pochybnosti o nestrannosti sudcu. Skutočnosti takejto závažnosti a intenzity vo vzťahu k obvinenému nevyplývajú a ani tvrdenia v sťažnostných námietkach obvineného nie sú okolnosťou, ktorá by mala brániť v objektívnom prejednaní a rozhodnutí veci samosudkyňou. Skutočnosť, že sa sudkyňa s morálnym apelom vyhraní voči stíhanému protiprávnemu konaniu (vo chvíli náhleho emocionálneho otrasu, nie verejne, ale takpovediac v neoficiálnej a nezáväznej debate smerujúcej k prijatiu stanoviska stavovskej organizácie sudcov, teda na mieste výslovne náležitom), ktoré aj v očiach nezávislého pozorovateľa diskvalifikujú celý sudcovský stav, predsa nemôže byť dôvodom na spochybnenie jej odbornosti a schopnosti rozhodovať nezávisle a nestranne sine ira et studio (bez hnevu a zaujatosti).

ESĽP vo svojej rozhodovacej činnosti dokonca poskytol ochranu aj verejným vyjadreniam sudcov vo vzťahu k fungovaniu súdneho systému. Podľa rozhodnutia vo veci ŽUREK proti Poľsku sťažnosť č. 39650/18, finálny rozsudok zo 16. júna 2022 všeobecné právo na slobodu prejavu sudcov pri riešení záležitostí týkajúcich sa fungovania súdneho
systému sa môže zmeniť na zodpovedajúcu povinnosť vyjadriť sa na obranu právneho štátu a nezávislosti súdnictva, keď sú tieto základné hodnoty ohrozené. V danom prípade ESĽP posúdil situáciu sťažovateľa, ktorý bol nielen sudcom, ale aj členom súdnej rady a jej hovorcom. Možno poznamenať, že podobný prístup by sa dal uplatniť na každého sudcu, ktorý uplatňuje svoju slobodu prejavu - v súlade so zásadami uvedenými v bode 219 (odkaz na prípad Baka proti Maďarsku, sťažnosť č. 20261/12) - s cieľom brániť právny štát, nezávislosť súdnictva alebo iné podobné hodnoty spadajúce do diskusie o otázkach všeobecného záujmu. Ak sudca urobí takéto vyhlásenia nielen za seba ako za osobu,
ale aj v mene súdnej rady, sudcovského združenia alebo iného zastupiteľského orgánu súdnictva, ochrana poskytovaná tomuto sudcovi sa zvýši (prípad ŽUREK proti Poľsku sťažnosť
č. 39650/18, finálny rozsudok zo 16. júna 2022, bod 222). V tomto ohľade sťažnostný súd uvádza, že sudkyňa Mgr, Pamela Záleská bola v predmetnom čase predsedníčkou nitrianskej
sekcie ZSS, teda aj touto nie bezvýznamnou skutočnosťou boli podľa názoru sťažnostného súdu dostatočne legitimizované jej vyjadrenia v diskusii medzi sudcami združenými v stavovskej organizácii, ktorá však mala navyše súkromný charakter.

Sťažnostný súd rovnako nezistil, že by mala samosudkyňa pomer k prejednávanej veci, ktorá jej bola pridelená podľa Rozvrhu práce Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.
Pomer sudcu k veci môže spočívať napríklad v tom, že sám sudca alebo jemu blízka osoba boli prejednávanou vecou poškodení alebo boli jej svedkom. Z dikcie zákona, ale aj povahy
problému vyplýva, že prejednávanou vecou sa rozumie skutok a všetky faktické okolnosti s ním súvisiace, pričom pomer vylúčenej osoby musí mať celkove konkrétnu podobu, musí mať osobný charakter, aby mohol byť dostatočne vážnym dôvodom podmieňujúcim vznik pochybností o schopnosti takej osoby pristupovať k veci a k úkonom, ktoré sa jej týkajú
objektívne. Nemôže ísť preto o pomer abstraktného rázu. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že osoby, ktoré obvinený zastupuje v inom trestnom konaní ako advokát mali podať na sudkyňu návrh na začatie disciplinárneho konania, žiada sa predovšetkým uviesť, že iniciované disciplinárne konanie nebolo začaté a táto okolnosť však ani v opačnom prípade by v zásade podľa ustálenej súdnej praxe nemohla byť dôvodom na vylúčenie sudcu (k tomu obdobne R 22/2011).

Pre úplnosť možno poznamenať, že sám sťažovateľ 16. decembra 2019 v súvislosti osobitnou komisiou Súdnej rady k okolnostiam svojej komunikácie o prebiehajúcich             trestných veciach s inou osobou podozrivou z trestnej činnosti uviedol: „Sudca má zakázané verejne komentovať veci, ktoré sa realizujú na súde, čiže nie je zákonom zakázané, aby v rámci súkromných rozhovorov komentoval veci, ktoré sa realizujú v prípravnom konaní.

Citovaný výrok, ktorý vyjadril na obhajobu vo vlastnej záležitosti, je prinajmenej v príkrom protiklade s jeho postojom a názormi prezentovanými v prejednávanej veci.

Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosť obvineného JUDr. Davida Lindtnera podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. ako nedôvodnú
zamietol.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom jednomyseľne.

Poučenie; Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.

V Bratislave 24. júla 2023  

JUDr. Peter Hatala, v . r.
predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Mgr. Sylvia Machalová