Pracujem v justícii 31 rokov, mám vek po 50-tke, cítim sa unavená a je mi veľmi smutno. Môj smútok z veľkej miery pramení zo straty Juraja a v krátkom čase po jeho odchode aj zo straty môjho milovaného otca, ale nielen z toho.
Často myslím na roky práce v Združení sudcov Slovenska, na ten obrovský entuziazmus, nadšenie, masovú základňu, veľkú podporu zo zahraničia. Bola som pri tom, keď vznikali základy demokratického súdnictva a verila som, že tento proces je nezvratný. Tá práca ma vyčerpávala a napĺňala energiou a radosťou súčasne. Mala som dlho pocit, že v súdnictve sme vytvorili silnú základňu sudcov, ktorí dokážu presadiť všetko pozitívne, čo sme videli vo vyspelej Európe. V čase keď bol prezidentom ZSS Juraj Majchrák a viceprezidentkou Soňa Minxová, bola zjednotená veľká časť sudcov, a získali sme si rešpekt a vážnosť aj v zahraničí.
A potom prišiel rok 2006 a všetko sa začalo meniť. Zo sudcovskej elity sa zrazu stali nehodní sudcovia, ktorých bolo treba vyzliecť z talára, alebo ich aspoň inak postihnúť. Združenie sudcov zostalo ticho a začala sa jeho pomalá agónia. Zo Súdnej rady sa stal zvláštny orgán, akoby pracujúci len pre jedného muža na jej čele. Ticho zostalo aj na súdoch a všetci sme čakali čo bude ďalej. Ako prvý verejne zaznel hlas sudkyne Dubovcovej, ktorá na zdesenie mnohých presne popísala, čo sa v justícii deje. Množiace sa disciplinárky vyburcovali aj ďalších, ktorí cítili potrebu aspoň morálne prísť podporiť kolegov pred disciplinárnym súdom. V roku 2009 sa narodilo „Päť viet“ a napriek útokom zo všetkých strán si pár sudcov trúflo v roku 2010 založiť iniciatívu Za otvorenú justíciu.
Je rok 2011, iniciatíva má stále len pár desiatok sudcov, ale cítime potrebu ísť ďalej. Ako vyhranený názorový prúd, malé občianske združenie.
Je pre mňa dôležité, že práve táto malá skupina je v súdnictve alternatívou, ktorá sa dokáže zastať šikanovaných sudcov, kritizovať zneužívanie moci a deformovanie navonok vyspelého a nezávislého súdneho systému.
Aby takí ľudia ako bol Juraj Majchrák už nikdy neboli prenasledovaní a ponižovaní. Chcem ísť ďalej cestou, ktorú Juraj začal, ale už nedokončil....
V Bratislave 3.10.2011
JUDr. Katarína Javorčíková