Okrem Združenia za otvorenú justíciu (ďalej len ZOJ) som sa už po nežnej revolúcii spolupodielaľ na založení Združenia sudcov Slovenska (ďalej len ZSS).
Viedlo ma k tomu presvedčenie o nutnosti vzniku sudcovskej stavovskej organizácie. Nová doba totiž priniesla aj nové výzvy a medzi nimi i potrebu transformácie socialistickej justície na justíciu modernú, demokratickú, nezávislú a apolitickú.
Súdna moc nebola v tom čase v centre záujmu politickej moci, ktorá musela vtedy riešiť akútne politické, ekonomické a sociálne dopady transformácie. Preto bolo nutné upozorňovať politikov i verejnosť na nevyhnutnosť justičných zmien. Vo veľkej miere si túto úlohu splnilo vtedajšie reformné vedenie ZSS, ktoré v priebehu desiatich rokov dosiahlo výsledky, ktoré získali obdiv kolegov v celej Európe. Zmena Ústavy SR, vznik Súdnej rady SR, nové zákony o súdoch a sudcoch boli ohromným skokov vpred a vytvorili podmienky na odpolitizovanie a stabilizáciu justície. Zároveň posilnili spoločenský význam a status sudcov. Výsledky sa dostavili aj vďaka súdržnosti sudcovského zboru a porevolučného nadšenia. Bola to však len prvá a jednoduchšia časť reformy.
Tá druhá náročnejšia mala za cieľ zmeniť myslenie sudcov, aby boli prístupní aj ku kritike pomerov v justícii zo strany verejnosti, aby cítili zodpovednosť za celkový obraz súdnej moci a jej dôveryhodnosť. Práve za týmto účelom sa zriaďovala súdna rada i sudcovské samosprávne orgány, ktoré mali zabrániť, aby sa problémy v justícii neriešili vonkajšími zásahmi politickej moci a aby sa slovenské súdnictvo nezneužívalo populistami v predvolebnom boji. Bohužiaľ pri napĺňaní tejto úlohy ZSS zlyhalo. Reformné vedenie bolo vystriedané a do najvyšších orgánov stavovskej organizácie boli zvolení väčšinou osoby lojálne Štefanovi Harabinovi, ktorý mal rozhodujúci podiel na likvidácii reformného procesu v justícii. Kritika do vlastných radov sa stala neprípustná, sudcovia, ktorí sa odvážili byť kritickí boli šikanovaní, disciplinárne stíhaní, v sudcovskom zbore prevládol strach z autoritatívneho spôsobu vedenia justície a možných postihov. Nastal rozkol v sudcovskom zbore, dusná atmosféra a nevraživosť, ktoré pritiahli pozornosť médií, verejnosti aj zahraničia. Stavovská organizácia v tomto období mlčala, svojich reformných členov nebránila, ticho stav tolerovala a vo veľkej miere sa podieľala nielen na rapídnom znižovaní dôveryhodnosti súdnej moci v očiach verejnosti, ale aj výrazne poškodila svoj zahraničný kredit získaný v predchádzajúcich rokoch reformným vedením. Následkom bol odchod najaktívnejších a mienkotvorných členov ZSS. Bol som jedných z nich a moje vystúpenie zo ZSS bolo o to ťažšie, že som sa aktívne podieľal na reformnej politike ZSS a to dve funkčné obdobia ako viceprezident.
Prakticky som sa vrátil do roku 1991 a opäť som nadobudol presvedčenie o potrebe vzniku niečoho nového, čo bude pokračovať v demokratizácii a reforme súdnictva. Súdnictva otvoreného, ale nezávislého a apolitického, ktoré „unesie“ vo svojich radoch aj objektívnejší a kritickejší hlas. ZOJ vystupuje kultivovane, vecne a s praktickými odbornými argumentami. Neznižuje sa k politickým atakom a kritike, či už vládnej koalície alebo politickej opozície. Písomné, aj ústne prejavy členov ZOJ sú na vysokej profesionálnej úrovni, nemajú snahu názorového oponenta diskreditovať, nepoužívajú intrigánske metódy, ani sa neznižujú k populistickým vyhláseniam v snahe zapáčiť sa sudcom ako jediný ochranca ich statusového ukotvenia.
ZOJ je na správnej ceste o čom svedčí nielen prílev sudcov mladšej generácie, ale aj vysoká dôveryhodnosť verejnosti.