domov.sme.sk |Zuzana Kovačič Hanzelová, Lenka Šamajová

„Pokiaľ ide o justíciu, Slovenská republika zaviedla zákony, o ktorých mnohé krajiny snívajú. Pracujeme v systéme, kde je sloboda prejavu,“ hovorí predseda Špecializovaného trestného súdu v Pezinku JÁN HRUBALA.

V rozhovore vysvetľuje, ako je na tom právny štát na Slovensku, ale aj to, akú stopu v súdnictve zanechal Štefan Harabin.

Ján Hrubala

• právnik a sudca,
• študoval na Právnickej fakulte Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
• od augusta 2020 pôsobí ako predseda Špecializovaného trestného súdu v Pezinku.

Prekračujú útoky politikov na sudcov hranicu?

Žijeme v slobodnej spoločnosti, kde je garantovaná sloboda prejavu. Politici si môžu v slobodnej spoločnosti myslieť o sudcoch a súdoch, čo uznajú za vhodné, ale musí to mať kultivovanosť. Za komunizmu sa tomu hovorilo, že musia dodržiavať štábnu kultúru.

Už sme si na dané útoky zvykli, avšak nemalo by nám byť upierané právo sa brániť.

Prekračuje to teda štábnu kultúru, o ktorej hovoríte?

Mnohé vyjadrenia áno, nakoľko zasievajú do ľudí semeno nedôvery inštitúciám. Priznávam, že nie sme bez chyby, ale rovnako aj vyjadrenia politikov, novinárov či rôznych aktivistov by mali byť adekvátne k ich postaveniu.

Myslíte, že systém je v poriadku?

Pokiaľ ide o justíciu, Slovenská republika zaviedla zákony, o ktorých mnohé krajiny snívajú. Pracujeme v systéme, kde je sloboda prejavu.

Netreba však zabúdať na to, že do systému sa môžu dostať nevhodní ľudia. V tom prípade je na ňom, aby sa ich vedel zbaviť.

Sudkyňa Ružena Sabová podala na Roberta Fica (Smer-SD) trestné oznámenie. Ak by ho podal každý sudca, pravdepodobne by na konci nemal kto rozhodovať. Kde nastáva hranica, kedy je vhodné podať trestné oznámenie?

Sudkyňa Sabová je slobodný človek. Ako predstaviteľ manažmentu súdov som sa rozhodol vyjadrovať len v situáciách, keď cítim potrebné brániť systém či kolegov.

Pokiaľ ide o hranicu, nie som priaznivcom trestných oznámení, pričom aj prípadné útoky, ktoré eticky presahujú istú hranicu, sa snažím riešiť zdržanlivo a s pokorou. Je však dôležité sa pozrieť, kde sa určité hranice nachádzajú.

Ako sa pozeráte na konanie sudcu Petra Pulmana? On prerušil stíhanie v kauze Očistec. Spor spočíva v tom, či vôbec mala špeciálna prokuratúra dozorovať kauzu a či nebola zaujatá.

Na sudcu Pulmana sa pozerám tak ako na všetkých ostatných sudcov. Som svedkom, že trávi nie málo hodín v práci, pričom má právo na svoj spôsob rozmýšľania, ktorý nie je nikým ovplyvňovaný. Nepatrím k sudcom, ktorí si teraz zoberú jeho rozhodnutie a strávia noci rozoberaním toho, či rozhodol správne.

Ako je možné, že aj generálna prokuratúra rozhodovala v danom procese trikrát a stále nemáme ustálené riešenie, ako vyriešiť takúto situáciu?

Došlo tam k veľmi špecifickej situácii v podobe konfliktu záujmov. Sudca Pulman sa to rozhodol vyriešiť touto cestou. Rozhodnutie vypracoval načas, pričom je tam podaný opravný prostriedok a nadriadený súd sa vysporiada s jeho rozmýšľaním.

Kto nemyslel na to, že sa niečo takéto môže stať?

Vylúčený konflikt záujmov, teda paragrafy 30-31 Trestného poriadku, dávajú len všeobecné odpovede. Nejde o prvú situáciu, kedy sa judikatúrou, respektíve rozhodnutiami, dotvára právny systém.

Nemal by mať Ústavný súd lehoty na takéto vážne prípady?

Myslím si, že dané rozhodnutie si podľa infozákona už viaceré médiá pýtali. Systém ich umožňuje zverejniť, pričom je otvorený aj následnej odbornej alebo neodbornej diskusii.

Nepomohol by nejakým spôsobom Ústavný súd?

Bolo by fajn, ak by to tak bolo, avšak pokiaľ viem, jeho sudcovia sú preťažení a nemá lehoty.

Často teraz môžeme vidieť, že niektorí sudcovia vracajú obžaloby v citlivých kauzách. Znamená to, že špeciálna prokuratúra alebo NAKA robia viac chýb, alebo je to bežné, len si to všímame viac pri exponovaných prípadoch? Tretou možnosťou môže byť ešte aj to, že sudcovia sú opatrnejší práve pri daných kauzách, aby nespravili vážne chyby.

Všetky odpovede, ktoré ste načrtli vo svojej otázke, môžu byť správne. To, že sa oslobodzovali obžalovaní, nie je však žiadne nóvum. Náš súd patrí medzi súdy s normálnym ratingom oslobodzujúcich rozsudkov, ale aj neprijatia obžalôb. Ide o zákonný spôsob, pričom väčšinu rozhodnutí potvrdil Najvyšší súd.

Je éra, keď veci v zmysle štrasburskej judikatúry práva obhajoby nesmú byť podceňované. Sudcovia prihliadajú na danú vec a vracajú veci prokurátorovi s tým, že obžaloba bola podaná predčasne, respektíve boli porušené práva na obhajobu.

Pripadá vám súčasný spôsob rozhodovania správny a zákonný? Ide o správny spôsob, ako využívať paragraf 363 Trestného poriadku?

Cez paragraf 363 by sa mali riešiť podstatné porušenia zákona, čo znamená, že povinná obhajoba sa koná bez obhajcu alebo neboli dodržané lehoty. Ale generálny prokurátor nekoná v rozpore so zákonom, keď využíva tento mimoriadny inštitút.

Pokiaľ ide o daný paragraf či samotnú činnosť prokurátora, patrím k zástancom procesnej samostatnosti každého prokurátora. Z toho vyplýva, že nadriadený súd s touto výnimkou nesmie prikázať niekoho nestíhať, nakoľko by si to mal prokurátor zlízať v konaní pred súdom.

Nie je to celé aj súčasťou nedôvery, že je to len na jednej konkrétnej osobe?

Rozdiel medzi sudcami v samosudcovských veciach a generálnym prokurátorom je v tom, že sudca za všetko zodpovedá sám. Nepredpokladám však, že generálny prokurátor nemá okolo seba tím, ktorý sa na vec pozrie. Nedá sa ale nikam odvolať a je to v rukách jedného človeka, ktorého zvolenie je politické.

Sú krajiny, kde sudcov volia a nikto nemá proti tomu výhrady. Náš prípad spočíva v tom, že ich menuje prezidentka na základe návrhu Súdnej rady, čo je asi najlepší modus operandi. V danom prípade parlament volí generálneho prokurátora, v ktorého rukách sa sústreďuje obrovská moc.

Dôverujete Marošovi Žilinkovi?

“

„Zákon nerozlišuje medzi osobami náboženskej orientácie, židovskej národnosti alebo queer komunity, keďže nenávistné prejavy sú zakázané voči všetkým menšinám.“

„

Vyslovujem dôveru alebo nedôveru prokurátorovi len cez svoje osobné rozhodnutia. To znamená, že keď v určitej kauze neunesie dôkazné bremeno, v úvodzovkách mu to spočíta napríklad oslobodzujúci rozsudok.

Akýkoľvek generálny prokurátor by mal však komunikovať veľmi zdržanlivo, pretože to evokuje nedôveru do budúcnosti.

Ako sa pozeráte na argumentáciu, že človek, ktorý sa vo vysokej funkcii dozvie informácie, ktoré sú daňovým tajomstvom, a šíri ich vedome ďalej či dokonca ich použije proti svojmu súperovi, nemá byť trestne stíhaný za ohrozenie daňového tajomstva, pretože nemal povinnosť ho chrániť?

Sudcovia tu nie sú na to, aby dopredu avizovali svoj názor na živé veci. Samozrejme, keď sa daná vec skončí, určite je to na akademickej úrovni možné.

Boris Kollár (Sme rodina) povedal, že sa mu tresty za korupciu a ekonomickú trestnú činnosť zdajú privysoké. Máme ich teda vysoké alebo sa na to sťažujú len konkrétni ľudia?

Dlhodobo patrím k predstaviteľom justície, ktorí spásu spoločnosti nevidia v drakonizácii trestov. To však neznamená, že ak niekto ukradne 10 alebo 20 miliónov, môže vyviaznuť s podmienkou.

Som za znižovanie trestov najmä u osôb, ktoré sa rozhodli doznať a nastúpia na cestu takzvaných odklonov. Pokiaľ ide o miliónové krádeže a podvody, nízke tresty nie sú cesta.

Ako sa teda pozeráme na tresty? Nie sme akoby hybrid v tom, že sme sa spoločensky dohodli na tom, že chceme prevychovať daného človeka, ale správame sa ako v americkom systéme, že mu chceme dať čo najvyšší trest?

Súhlasím s vašou odpoveďou, ktorú ste zahrnuli do otázky, ale ak ide napríklad o kontradiktívnosť z konania, ktorá je len na papieri, musíme pracovať s vecami takými, aké sú.

Dá sa hovoriť o spravodlivosti, keď napríklad pri kauze Gorila máme obvinenie až po desiatich rokoch?

Explicitná odpoveď, že sa nedá hovoriť o spravodlivosti je postavená na tom, čo si myslí napríklad štrasburský alebo Ústavný súd.

Je niekoľko rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, kde už viac ako šesťročné trestné stíhanie je dôvod na to, aby sme sa danou vecou nezaoberali. Ak niečo trvá tak dlho, trest nesmie byť drakonický, pretože je to tak stanovené v rozhodnutiach štrasburského súdu.

Celé Slovensko počulo nahrávky Gorily, ktoré by podľa rozsudku Ústavného súdu mali byť nelegálne. Európsky súd pre ľudské práva už však viackrát povedal, že sa môže stať, že sa poruší nahrávaním právo človeka, ale pokiaľ je na nahrávkach zaznamenaná závažná vec, nedá sa tváriť, že neexistujú. Ide teda o spor, či zničiť, alebo nezničiť nahrávku, ktoré počulo celé Slovensko?

Nešlo o súkromnú nahrávku, keďže tam bolo nariadené odpočúvanie rozhodnutím, ktoré nebolo primerane zdôvodnené. Ale ak ide o akékoľvek nahrávky súkromného alebo iného charakteru, v zásade sú všetky vykonávané v rozpore s ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Čo sa týka Gorily, Najvyšší súd to vyriešil tak, že sa musí zničiť, čo znamená predpoklad, že je nepoužiteľná. Avšak rozumiem situácii, kedy sa dá za použiteľnú nahrávku považovať napríklad prípad, keď sa človeku podarí nahrať situáciu, ako ho niekto žiada o úplatok.

Aké odpovede vám zatiaľ dávajú sudcovia? Spomínam si na veľmi dramatický spor, ako policajti fackali rómskych chlapcov v Košiciach na policajnej stanici, pričom si to nakrútili na mobil. Súd po dlhých rokoch, ktoré boli rovnako neprimerané, rozhodol, že skutok sa nestal.

Nesúhlasím s daným výkonom, avšak je možné, že sú tam nejaké nuansy, ktoré mi ušli. Pokiaľ mám hovoriť za seba, asi len v jednom prípade som dal odpoveď, že nahrávka sa pred súdom nemôže použiť, pretože išlo o totálne provokačnú akciu.

Pokiaľ však berieme do úvahy princíp proporcionality, ide aj o to, s akým úmyslom sa vykonávala.

Pri poslednej tragickej nehode na Zochovej rozhodoval o väzbe opitého šoféra sudca Marek Filo. Aj po tom, ako vyvolal za svoje rozhodnutie množstvo nenávisti, povedal, že ho nebude vysvetľovať. Nie je súčasťou toho, aby ľudia rozumeli, aký je rozdiel medzi právom a spravodlivosťou, aj to, že sudca aspoň v závažných prípadoch vysvetlí svoje rozhodnutie?

Sudca Filo je zodpovedný za kvalitu svojej práce najmä cez rozhodnutia, pričom vysvetlil, prečo nevidí dôvody na väzbu. Ak narážate však na to, že sudca niekoho zoberie do väzby a po vyjdení z pojednávacej siene odpovedá novinárom na otázky, nemalo by to byť v zásade také jednoduché. Ak to urobí, nič neporušuje za súčasného právneho stavu.

Ako sudcovia vnímajú zodpovednosť za to, že musia vysvetľovať svoje kroky a zvyšovať dôveru svojím vlastným konaním a pričinením?

Samotná primeranosť, ako často a či vôbec, je na každom sudcovi. Príkladom môže byť aj situácia, keď majú televízie reportáž v dĺžke maximálne dvoch minút. Je veľmi ťažké zhrnúť všetky potrebné informácie do dvoch viet, pričom predpokladám, že mnohí kolegovia sa obávajú, že to bude zostrihané.

Aký je stav právneho štátu na Slovensku?

Fungujeme v slobodnej spoločnosti, v ktorej ľudia v rámci kognitívnej dizonancie reagujú veľmi nezrozumiteľne na mnohé situácie.

Fungujú tu všetky oddelenia moci. Okrem toho máme slobodných prokurátorov, policajtov a sudcov, ktorých zaujíma, čo je na spise bez ohľadu na názor verejnej mienky alebo politikov.

Nie je načase ustáliť aj to, kde je hranica verbálnych útokov? Príkladom môžu byť naši politici, ktorí šermujú s homofóbnymi vyhláseniami.

Som prívržencom konceptu brániacej sa demokracie. V rámci slobody prejavu patrím k ľuďom, ktorí súhlasia s tým, že musí mať svoje limity.

Homofóbia je označenie výrokov, ktoré môžu mať v istej miere výhražný charakter. Bohužiaľ, sme svedkami toho, že sa to deje, čiže ani ako sudca nemám dôvod neodsúdiť homofóbiu a netoleranciu vo výrokoch. Pokiaľ poviem, že daná rétorika prekročí zákonom stanovené hranice, prokurátor to začne stíhať.

Nemáte pocit, že ak by sme za queer ľudí dosadili Židov, bolo by to odstíhané, pretože sme sa už ustálili po holokauste?

Zákon nerozlišuje medzi osobami náboženskej orientácie, židovskej národnosti alebo queer komunity, pretože nenávistné prejavy sú zakázané voči všetkým menšinám.

Desí ma, že žijeme v spoločnosti, kde ľudia veria, že svet je riadený nejakými skupinami a v rámci kognitívnej izolácie sa uzatvárajú do svojich bublín a komunikujú len s tými, ktorí rozmýšľajú podobne.

Majú ľudia v hlavnom meste iný prístup k spravodlivosti než v iných oblastiach?

“

„Cez paragraf 363 by sa mali riešiť podstatné porušenia zákona, čo znamená, že povinná obhajoba sa koná bez obhajcu alebo neboli dodržané lehoty.“

„

Preťaženosť kolegov z bratislavských súdov je enormná, čiže je potrebné to začať riešiť.

Akú stopu zanechal Štefan Harabin v súdnictve a spravodlivosti?

Patrím k skupine sudcov, ktorí už v čase pôsobenia Štefana Harabina poukazovali na viaceré zneužitia moci z jeho strany.

V súčasnosti je ťažšie dostať do systému svojho človeka, než bolo za jeho čias, keďže výberové konania sú nahrávané. Okrem toho Súdna rada má viacero kompetencií vo vzťahu k vymenovaniu sudcov, hoci dedičstvo do istej miery pretrváva.