dennikn.sk | Veronika Prušová
Foto N – Tomáš Benedikovič
Rozhovor s bývalým ústavným aj krajským sudcom, z ktorého sa na dôchodku stal pútnik.
Viac ako štyridsať rokov pôsobil v súdnictve, kde začínal ako justičný čakateľ, neskôr bol sudcom na okresnom súde a napokon končil na Krajskom súde v Banskej Bystrici. Ešte medzitým bol do roku 2007 aj na Ústavnom súde.
Keď sa o ovládnutie súdnictva pokúsil exminister spravodlivosti Štefan Harabin, sudca Juraj Babjak (70) spolu s manželkou Ľudmilou (74) patrili k jeho otvoreným kritikom. Najmä ona znášala Harabinove útoky priamo v súdnej rade.
Hoci sú už obaja na dôchodku, spoločenské dianie naďalej aktívne sledujú. Ostali žiť v Košiciach, no náš rozhovor vznikol v Bratislave na medzizastávke ich cesty na dovolenku. Skôr ako odleteli k moru a za vnúčatami, išli sa pozrieť do Slovenskej národnej galérie.
„Lebo teraz na nich treba myslieť,“ hovoria manželia v reakcii na odvolanie riaditeľky galérie Alexandry Kusej.
Súčasné dianie v justícii im pripomína časy Harabina. I keď vtedy „robili najväčšie svinstvá sudcom sudcovia“, vraví bývalý sudca Juraj Babjak, s ktorým sme hovorili aj o tom:
- čo si myslí o prepustení Dušana Kováčika;
- či malo zmysel sa verejne ozvať proti Štefanovi Harabinovi;
- ako sa po pracovnom vyťažení vyrovnal so životom na dôchodku;
- prečo sa rozhodol absolvovať vyše 700-kilometrovú cestu do Santiaga de Compostela, teda „camino“.
Ste bývalý ústavný sudca aj sudca krajského súdu. Čo vás dnes na dôchodku najviac zamestnáva?
Cestovanie. Konkrétne dnes som nevedel nájsť boarding pasy na let z Viedne na Malorku. Dva dni som som nad tým rozmýšľal a nevedel som si spomenúť. Nakoniec som zistil, že tie lety som objednával už v apríli, keď sa nedalo ešte začekovať, a medzičasom som úplne na to zabudol. Medzitým bolo „camino“, kopec iných výletov a toto sa úplne stratilo.
To sú príjemné starosti v porovnaním s tým, čo ste riešili pred dôchodkom.
Určite áno.
Ľubica Babjaková: Ja len dodám, že príprava na camino trvá celý rok. Manžel sedí za počítačom, pripravuje itinerár, ktorý má ani neviem koľko strán. Ja už len potom na diaľku z domu odškrtávam, čo má už za sebou, kde v ktorý deň spal. Je to teda príjemné dať to takto dokopy. Manžel sa tým zabáva.
Z justície ste odišli pred piatimi rokmi. Chýba vám práca?
Juraj Babjak: Vôbec.
Dianie v súdnictve sledujete. Čo si myslíte o rozhodnutí ministra spravodlivosti Borisa Suska (Smer), ktorý prerušil výkon trestu Dušanovi Kováčikovi spolu s podaním dovolania?
Darmo sa mnohí natriasajú, je to v zákone. Oni majú dobre zistené, že to platí osemnásť rokov, dokonca ešte dlhšie, lebo sa to pri rekodifikácii len prevzalo. Zamyslel som sa, ako to riešiť, a sú vlastne tri alternatívy. V Čechách sa podáva dovolanie na súd prvého stupňa, ktorý ak si myslí, že treba odložiť alebo prerušiť výkon trestu, tak to predloží najvyššiemu súdu a ten rozhodne. Nerozhoduje teda minister, ale súd.
Možnosťou je aj to, že minister túto právomoc dostane, ale obmedzenú. Napríklad pri určitých trestných činoch či kratších trestoch. Alebo mu ju dám bez obmedzenia, lebo mu dôverujem, a ako zákonodarca ani neviem, prečo som tu.
Minister teda môže mať takúto právomoc a povedať, že to súdne rozhodnutie je úplná blbosť. Môže si to myslieť, môže argumentovať napríklad tým, že tam boli nahovorení kajúcnici. Môže rozhodnúť o prepustení odsúdeného a povedať si, však nakoniec rozhodne Najvyšší súd v dovolaní.
Ako by na vás ako na sudcu pôsobilo, že rozhodnete o vine a treste pre niekoho a ten sa zrazu rozhodnutím ministra dostane na slobodu?
Normálne mi to nepripadá. Dokonca možno tam je aj ústavný problém, či takáto neobmedzená právomoc ministra nie je kontra s ústavou.
Či nejde o zásah do súdnej moci?
Presne tak.
Dôvody ministrovho dovolania nepoznáme, avšak v jednom z vyjadrení povedal aj to, že konečne bude rozhodovať nezaujatý súd bez akýchkoľvek politických tlakov. Ako keby doteraz rozhodovali zaujatí sudcovia. Mala by sa súdna moc ozvať?
Proti takémuto vyjadreniu určite áno. Otázka nestrannosti bola predsa v tomto prípade vyriešená. Dušan Kováčik sa na rozsudok sťažoval na Ústavnom súde a ten mu nevyhovel. Z úst ministra by teda takéto niečo nemalo vyjsť. Ak si myslí, že rozhodnutie nie je správne, lebo pochybuje napríklad o dôkazoch, že tam niečo chýba, tak to je iná vec. Ale to, čo už bolo vyriešené, by nemal spochybňovať.
S manželkou ste sa verejne ozývali proti Štefanovi Harabinovi a jeho snahám o ovládnutie justície. Ak teraz vidíte zásahy do súdnej moci, nemáte pocit, že vaša snaha spred pätnástich rokov bola zbytočná?
Vždy má zmysel ozývať sa proti blbosti, či sa to deje dnes alebo zajtra. Má to význam, lebo sa s tým musí niečo robiť.
Počúvame výroky vládnych predstaviteľov, ktorí z úradu vlády vyháňajú sudcu Najvyššieho súdu Juraja Klimenta zo súdnictva a verejne mu odkážu, že na neho podávajú disciplinárny návrh. Nenapadá vám, že sa vraciame späť do éry Harabina?
Vtedy robili najväčšie svinstvá sudcovia sudcom. Aktivizovala sa občianska sféra a okrem toho aj zvonku sme mali podporu. Na naše disciplinárne konania chodili zástupcovia veľvyslanectiev. Zhoda je teda v tom. Aj teraz sa sudcovia Juraj Kliment a jeho kolega Peter Štift obrátili na Európsku komisiu.
Hovoríte, že vtedy robili najväčšie svinstvá sudcovia sudcom. Teraz politici?
Ľudmila Babjaková: V tom období bol premiérom Robert Fico rovnako ako teraz. Harabin sa mu dostal do vlády na návrh Vladimíra Mečiara (HZDS) s tým, že on sa stiahol. Fico musel držať Harabina, aby sa mu nerozpadla vláda. Až keď videl, že chce skutočne ovládnuť súdnu moc, tak ho stopol. Obávam sa, že to, čo sa deje teraz, nestopne.
Sám je autorom mnohých útočných výrokov.
Ľudmila Babjaková: Presne tak. A preto vidím ten posun. Je to nebezpečnejšie, ako to bolo, pretože už sa priamo do toho zapájajú vládni politici. A síce som z justície už dlho preč, nevidím tam potenciál, že by niekto zo sudcov zabojoval.
Predsedníčka súdnej rady Marcela Kosová v rozhovore pre Aktuality povedala, že sa nedarí vychovávať politikov, aby neútočili na sudcov. Prečo to tak je?
Ľudmila Babjaková: Ťažko na to odpovedať. Možno ani tí sudcovia neboli schopní si za roky vybudovať autoritu tak, aby si to politici nemohli dovoliť.
Juraj Babjak: Niekedy však útočili politici aj oprávnene. Spomeňte si na zábavu niekoľkých sudcov a prvého námestníka generálneho prokurátora Ladislava Tichého pred rokmi v bare Bonanno.
Bolo to na jeseň 2010 v Rajeckých Tepliciach a tí, čo videli fotografie z tejto „žúrky“ právnikov, mali pocit, že si robia srandu z masového vraha z Devínskej Novej Vsi.
Ministerka Lucia Žitňanská sa vtedy vyjadrila kriticky a bolo to oprávnené. Ale neboli to útoky, ako teraz počúvame od Roberta Fica.
Päť viet
Snahu kompetentných orgánov postihovať sudcov za verejne vyslovené názory na pomery v justícii považujeme za ďalší zo signálov, ktorý ohrozuje slobodnú diskusiu o stave slovenského súdnictva. V takomto prostredí sa nám pracuje zle a preukázateľne rastúca nedôvera verejnosti voči justícii nás úprimne mrzí. O príčinách tohto stavu je potrebné slobodne diskutovať a atmosféra strachu, v ktorej sudca nemôže vysloviť hoc aj kontroverzný a provokujúci názor, je odrazom neslobody ducha. Mať slobodného ducha je nielen právom, ale aj povinnosťou sudcu. Mať slobodného sudcu je právom občana.
Sliač 26. septembra 2009
Obaja ste v roku 2009 podpísali vyhlásenie Päť viet, čo bol prvý verejný prejav viac ako stovky sudcov v čase harabinizácie justície. Vtedajšia ministerka spravodlivosti Viera Petríková vzápätí na vás zaútočila priamo z parlamentu. Verejne sa opýtala: „Koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával?“ Išlo o prípad, ktorý ste „zdedili“ po inom sudcovi. Ako ste sa po týchto výrokoch cítili?
Blbo. Viackrát sme si to aj prehrali. Pozerali sme na seba a čudovali sa. Bol to šok.
Aj kvôli tomu ste čelili disciplinárnemu návrhu, ktorý bol nakoniec zastavený. Vy ste sa voči ministerkinmu výroku bránili aj civilnou žalobou. Ako to dopadlo?
Je to právoplatne skončené a v podstate mi dali za pravdu. Nie síce vo všetkom, ale konštatovali, že to bol neprimeraný zásah do ochrany osobnosti. Mala by sa mi ospravedlniť. Pani Petríková však podala dovolanie na Najvyšší súd.
Žiadali ste aj o odškodnenie v peniazoch?
Nie. Len to ospravedlnenie.
Prečo len to?
Uznávam, je v tom istý rozpor. Uvedomujem si, že ľudské práva by sa nemali porušovať zadarmo, pretože potom je ich ochrana menej účinná. Ale druhá vec je tá, že som nevedel vyčísliť svoju sudcovskú česť. Je to nevyjadriteľné v peniazoch. Harabin či Fico to vedia. Ale ja nie.
Aj ste sa osobne niekedy stretli?
Len raz na krajskom súde. Zrejme tušila, že keď je verejné vyhlásenie rozhodnutia, že bude potvrdený prvostupňový rozsudok. Došla, aby namietala predsedníčku, že spolu „paktujeme“ a že sa ako sudcovia na krajskom súde poznáme, máme blízky vzťah. Pani Petríková avizovala predložiť dôkazy, no nikdy sa tak nestalo. Nakoniec sa to naťahovalo dvanásť rokov.
Prečo je problém sa vám ospravedlniť?
Ľudmila Babjaková: To sa treba jej opýtať.
Juraj Babjak: Tvrdí, že to bolo v rámci slobody slova.
Ľudmila Babjaková: Keby na tej chodbe povedala „prepáčte, nechala som sa ako politička uniesť; uvedomujem si, že to nebolo celkom adekvátne“, tak by bolo všetko urovnané. Doteraz sa bráni, že to povedala ako politička. Politik má teda iné práva a myslenie ako ktokoľvek iný.
Vráťme sa k vášmu dôchodku. S akým pocitom ste v roku 2019 odchádzali zo súdnictva?
Juraj Babjak: Že stačilo. Keď započítam aj čakateľa, tak som bol v justícii štyridsať rokov. Aj potom som síce dostával ešte ponuky na spoluprácu, ale odmietol som ich. Do hodnotiacich komisií aj na poradcu Ústavného súdu. Ale stále som mal ten nekonečný spor s exministerkou Petríkovou. Nemohol som len tak začať s niekým spolupracovať, mohlo by to vzbudzovať podozrenie, že som tam išiel, aby som si vybavil ten spor. Okrem toho som si povedal, že skutočne stačilo.
Chýba vám dnes ešte niečo z práce?
Len občas, keď sa vyskytne nejaký problém, o ktorom čítam v novinách, tak sa nad tým zamyslím. Napríklad dosť kriticky sa pozerám na to, ako sa vypichuje, čo urobil generálny prokurátor, ako využil paragraf 363. Ja v tom však vidím väčší problém. Ten je v tom, ako funguje prokuratúra. Súd by mal byť len arbiter, prokurátor podávať obžalobu a niesť dôkazné bremeno. Obžalovaný sa obhajovať. Súd je nad tým všetkým, počúva oboch a nakoniec rozhodne.
Ak by to takto fungovalo, tak by sa ukázalo, ako si tá ktorá prokuratúra v tom regióne plní úlohy, či sa stíha trestná činnosť a podobne. Ten, kto je na vrchu, by mal len organizačne zabezpečiť, aby boli jednotlivé prokuratúry personálne dostatočne obsadené a plnili si úlohy.
A nie je to tak? Veď prokurátor dáva obžalobu, snaží sa preukázať vinu páchateľa a ten sa bráni.
U nás je to často tak, že prokurátor podá obžalobu a o ňu sa musí starať súd. V minulosti ju mohol sudca vrátiť, ak videl, že nie je prípad dovyšetrovaný. Ale teraz sa to nedá. Existuje odmietnutie obžaloby, ale to musí byť z veľmi vážneho dôvodu, pre niečo až donebavolajúce. Situácia je potom taká, že si to zľahčuje polícia aj prokurátor. Hovoria si, nech si to súdy dovyšetrujú. A sudcovia si povedia, že ich čas je obmedzený.
Pravidelne sa mi opakovalo, že ak bol ťažší prípad, tak okresný sudca rozhodol spôsobom, veď aj tak bude ešte rozhodovať krajský súd. Mal som prípad účtovníčky obžalovanej asi zo šesťdesiatich skutkov. V prvom kole ju uznal súd vo všetkých bodoch za vinnú a odsúdil na 10 rokov. Videl som, že v mnohých bodoch sú však pochybnosti o vine, tak som to vrátil s tým, že okresný sudca musí vysvetliť v každom z bodov, prečo ju uznal vinnou.
V druhom kole ju oslobodil spod celej obžaloby. Z toho rozhodnutia bolo cítiť – „krajskému súdu sa nepáčila vina, tak to treba oslobodiť“. Opäť som to teda vrátil s tým, že to musí v každom bode vysvetliť. Tretie kolo bolo vinná a trest asi šesť rokov. A opäť bez odôvodnenia. Bol to dôsledok toho, že to nebolo riadne dovyšetrené. Okresný súd si povedal, že to nebude nahrádzať, a spoliehal sa na krajský súd.
Ako to dopadlo s tou účtovníčkou?
Vlani som bol v Banskej Bystrici a stretol som sa s bývalými kolegami zo senátu a povedali mi, že stále to nie je dokončené. Keď sme to totiž tretí raz vrátili okresnému súdu, tak už sme prikázali, aby konal iný senát. Dali to teda nejakému mladému sudcovi.
Ľudmila Babjaková: A vy už ste všetci medzičasom skončili na dôchodku.
Sudca si denne nosí spisy domov. Aj keď nie možno fyzicky, rozmýšľa nad prípadmi, o ktorých rozhoduje. Bolo pre vás náročné zrazu nepracovať?
Juraj Babjak: Ani nie. Povedal som si, že sa budem venovať tomu, na čo som predtým štyridsať rokov nemal čas.
K čomu ste sa vrátili?
Dlho som nehral na klavíri, hádam aj dvadsať rokov. Nie som síce nejaký hudobník, ale vrátil som sa k tomu. To bol vlastne mamin nápad, aby som hral na klavír. Rozhodla, že budem chodiť do hudobnej školy, kam ma ale nezobrali. Tak mi vybavila súkromnú školu. Klavír nám doma ostal, lebo deti tiež hrali. Tak som začal znovu hrávať.
A potom je to to cestovanie. Čítal som jednu knihu o Camino del Norte, teda severnej Svätojakubskej ceste. Dozvedel som sa, že angličtina mi bude na ceste nanič. Tak som si povedal, že sa začnem učiť po španielsky, a ešte si oprašujem aj francúzštinu.
Myslíte, že je dôležité, aby si človek pred odchodom na dôchodok povedal, čomu sa začne venovať?
Asi som si to uvedomil v tom kontexte, že keď už ste na tom dôchodku, tak máte vek, ktorým sa viac blížite ku koncu ako k tomu začiatku, a to oveľa. Zistíte, že ten čas je veľký pán, a „blbosti“, na ktoré vás niekto nahovára, už zvažujete. Už viete, čo má zmysel robiť a čo nie. Tak si určíte priority.
Už je to dávno, keď ste začínali ako sudca. Ale spomeniete si na svoj prvý prípad?
Vtedy sa ešte dalo na začiatku pojednávať akože na čierno.
Čo to znamená na čierno?
Každý čakateľ bol pridelený sudcovi, od ktorého sa mal učiť. A ako sa najlepšie niečo naučíte? Keď chcete plávať, tak musíte ísť do bazéna. Keď sa chcete naučiť súdiť, tak… Nie je dobré, že najskôr bude len samá teória a potom zrazu zo dňa na deň máte ísť súdiť. Načierno znamenalo, že ste rozhodovali pod menom toho sudcu. Začínal som na Mestskom súde Bratislava-vidiek, kde sme riešili také jednoduché veci ako opilstvá a podobne. Ako čakatelia sme sa nevedeli dočkať toho, aby sme rozhodovali. Ešte nás aj jeden prokurátor upozornil, aby sme si dávali pozor, nech chlapec rozhoduje za sudcu a dievča za sudkyňu. Môj prvý prípad bol takéto nejaké opilstvo.
A na taký, pre ktorý ste nemohli spávať?
Je pravda, že som zažil aj prípad, keď sme rozhodovali o treste smrti. Ale ani tam nebol veľmi dôvod nespávať. Pretože pred trestom musíte rozhodnúť o vine. Musíte byť o nej presvedčený. Bol to ale taký ťažší prípad.
Keďže ste rozhodli o treste smrti, tak predpokladám, že išlo o nejakú vraždu.
Bolo to ešte za socializmu a išlo o trojnásobnú vraždu. Vtedy bol taký postup, že krajský súd rozhodol na prvom stupni, Najvyšší súd bol odvolacím a ešte do toho rozhodol aj federálny najvyšší súd v Prahe. Boli to tri vraždy mladých dievčat v Banskej Bystrici a okolí. My sme uznali vinu vo všetkom, čo potvrdil aj Najvyšší súd. Federálnemu súdu sa jedna vražda nepáčila, tak sa to skončilo trestom smrti za dve vraždy.
Rozumiem, že vtedy bol taký zákon, ale nebolo pre vás ľudsky ťažké rozhodovať o treste smrti?
Vtedy bol taký zákon. Porovnávali sme ten trest so životom tých dievčat a ich rodín. Mama jednej z nich robila predavačku a hneď aj skončila s robotou, keď sa to stalo. Dievčina išla večer z kina a v nejakej tmavej uličke ju zabil. Dodnes si pamätám výsluch otca jednej z tých dievčat. Hovoril o tom, ako ho so synom zavolali na políciu. Keď tam došli, tak otcovi povedali, že má čakať a syna si zavolali dnu. Keď už išli domov, cestou čakali na priechode a otec priznal synovi, že v každom dievčati vidí tú svoju dcéru. „Ju už nikdy neuvidíš,“ povedal mu na to syn. Len jemu policajti povedali, čo sa stalo, že ju zaškrtili. Keď to porovnáte s tým trestom smrti, nie je to nepomer.
Napriek tomu vám neodľahlo, keď sa trest smrti zrušil?
Určite som to považoval za správne. Je lepšie, keď už ten trest smrti nie je.
Spomeniete si, prečo ste sa vlastne chceli stať sudcom?
Mal som o päť rokov staršiu sestru, ktorá bola lekárka. Rodičia, najmä otec, ma začali nahovárať, aby som aj ja išiel na medicínu. Že aj knižky po nej budem mať a tak. Lenže ja sa ani v televízore nemôžem pozerať na to, keď niekomu berú krv. Bolo to teda vylúčené. Okrem toho ma skôr bavila história.
Už počas školy sme sa chodili pozerať do Justičného paláca na pojednávania. Možno aj s tým súviselo, že som sa chcel stať sudcom. Veľmi sa mi to pozdávalo. A musím povedať, že najradšej som chodil do práce ešte ako mladý sudca. Stále som sa učil nové veci. Ale potom po revolúcii to už bolo iné.
V čom?
Disciplína na pojednávaniach bola lepšia. Ako sudca som začínal v Lučenci. V jednom prípade som predvolal na pojednávanie miestneho lekára, ktorý bez ospravedlnenia nedošiel. Na druhý raz som ho nechal predviesť. Prišli policajti a odkázali mi, že pán doktor hovorí, aby som mu nerobil hanbu, že on sám príde. Neveril som mu, tak ho predviedli. Bolo to prísnejšie.
Na krajskom súde som rozhodoval rôzne vraždy, ale aj veľké rozkrádačky, kde boli viacerí obžalovaní. A to už znamenalo všelijaké prieky, obštrukcie. Najskôr jeden obžalovaný namietal jedného člena senátu, na druhý raz ďalší iného. A vždy to musel senát zabaliť a predložiť Najvyššiemu súdu. Zrazu som zistil, že efektívnosť mojej práce je hádam desať percent. Takto mohli narúšať vašu robotu a vy stále len študujete spis, určujete termín pojednávania, odročujete a znovu.
Bolo výhodou pre váš vzťah, že ste mali rovnaké povolanie, ktoré je veľmi náročné?
Ťažko povedať. Asi bola výhoda v tom, že sme inšpirovali aj syna. Stal sa z neho advokát.
Ľudmila Babjaková: Skôr to bola výhoda. Aj spoločných známych sme v tom čase mali. Profesijne sme sa dokázali posúvať. A okrem toho, ak by sme sa už nemali o čom rozprávať, tak aspoň o robote. Ale to nebolo treba.
Juraj Babjak: Spomínam si na takú výhodu, že keď som sa dostal na Ústavný súd, už som nemohol riešiť len trestné právo. Už predtým som študoval štrasburskú judikatúru, teda zisťoval som aj veci z iných oblastí. Ale aj tak som bol zvyknutý najviac na trestné kauzy. Keď som zrazu dostal civilné, tak som sa s manželkou poradil. Určite som sa vedel obrátiť aj na kolegov, ale výhodou bolo, že som sa mohol opýtať aj doma.
Pri vašej práci bolo určite dôležité to, ako ste dokázali „vypnúť“. Čo vám pomáhalo?
Juraj Babjak: Pravdou je, že nikdy som nebol nejaký športovec, ale turistike som sa venoval. V Košiciach bola vždy dobrá partia. Sú to naši rovesníci. Ale nielen na túry, ale aj na kultúru sa chodí. Aj na bozkávanie pod čerešňou na 1. mája, čiže aj takéto pikošky všelijaké spolu zažívame. Ako sudca som bol v Banskej Bystrici a manželka v Košiciach. Takže cez týždeň som bol v Bystrici, kde som si sám tiež pochodil, a potom cez víkendy v Košiciach.
S tým teda asi súvisia vaše cestovania do Santiaga de Compostela, odkiaľ ste sa vrátili začiatkom leta. Čo vedie sedemdesiatnika na dôchodku vydať sa na takúto cestu?
S chodením som začal ešte v Banskej Bystrici. Nad mestom sú Kordíky, a tak keď boli ešte deti malé, vstal som skoro ráno, autobusom sa vyviezol hore a potom cez Králiky alebo Dedkovo išiel domov, kde sa vo veľkom upratovalo.
Takže ste sa takto šikovne vyhli aj domácim prácam?
Nie, vyrážal som veľmi skoro, aby som to ešte stihol. Takto som chodieval najmä sám. Zistil som, že ak som aj mal z toho týždňa nejaké odborné problémy, tak vtedy, v prírode, sa mi ich aj darilo vyriešiť. A keď už som bol na tom dôchodku, tak som si povedal, že mám viac času, skúsim niečo väčšie. Jeden kolega prešiel portugalskú cestu, tak tú som urobil vlani, ale nie celé z Lisabonu do Santiaga, ale z Porta do Santiaga a potom na koniec sveta do Fisterry.
To bolo koľko kilometrov?
Asi 350. Keď som to dokončil, všetci mi hovorili o francúzskej ceste. Tá je najfrekventovanejšia. Začínal som v Biarritzi, ako je Biskajský záliv, a odtiaľ asi 50 kilometrov je St. Jean Pie de Port, odkiaľ vedie cesta. Začínate vo Francúzsku, ale o chvíľku už idete cez španielske hranice do Pamplony až do Santiaga. Dokopy je to 779 km, spravil som to za 36 dní, z toho dva dni voľna, čiže 34 dní. Spravíte to teda za päť týždňov, pričom každú noc spíte inde.
Z cesty Juraja Babjaka do Santiaga de Compostela. Foto – archív J. B.
Pani Babjaková, čo ste si pomysleli, keď vám manžel oznámil, že ide na takú dlhú cestu?
Ľudmila Babjaková: Už ma to ani neprekvapilo, ale, samozrejme, že som nebola dvakrát nadšená. Vidím však, že mu to robí dobre, tak mu to doprajem. A musím povedať, že on sa potom snaží vymyslieť aj niečo, aby sme mali spoločný program.
Išli ste úplne sám?
Juraj Babjak: Sám, ale nie ste sám, lebo je to najfrekventovanejšia trasa, takže stále niekoho stretávate. A to vidíte, či niekto chce ísť sám alebo nie a vy sa mu prihovoríte. Sú tam ľudia z celého sveta. Veľa Austrálčanov, z Nového Zélandu, z Juhoafrickej republiky som jednu ženu stretol. Aj Američanov a Kanaďanov.
Koľko ste denne prešli?
Priemerne asi 22 kilometrov. Len asi tri či štyri tridsiatky sú tam. Putoval som od 11. mája do 15. júna.
Vyžadovala si tá cesta nejakú špeciálnu prípravu?
Zhodou okolností som nemal dobrú prípravu, a preto som mal dosť obavy. V decembri ma totiž operovali na pruh, takže som mal dva mesiace pauzu. Potom som niečo chytil asi od vnučiek, lebo dcéra s nimi došla na návštevu. Veľa som teda tréningovo nenachodil. Vlani som mal viac nachodené. Na tréning mi ostal asi len mesiac, počas ktorého ma začala bolieť jedna šľacha, ale nakoniec som to rozchodil. No tým, že som nemal toľko natrénované, tak som si hovoril, že ak to nevyjde a nebude to púť, bude to výlet. Podľa sprievodcu som si pozeral, kam by som prípadne išiel, keby ma tá noha bolela. Teoreticky som to mal teda dobre pripravené. Len fyzická príprava bola slabšia a z toho som mal obavy, či to vyjde. Nakoniec to vyšlo.
Aký to bol pocit prísť do cieľa?
Tak ja som to zažil už druhýkrát. Je tam úžasná atmosféra. Prídete na to Praza de Obradoiro, námestie pri hlavnej katedrále, kde je neuveriteľne rušno. Ľudia tam stále prichádzajú, usmievajú sa a objímajú navzájom.
Juraj Babjak v cieli cesty do Santiaga de Compostela. Foto – archív J. B.
Asi väčšina z tých, ktorí takto putujú, sú veriaci. Aký motív bol váš?
Športový, ale aj tá viera tam bola. V Santiagu majú byť pozostatky svätého Jakuba, ktorý údajne bol sťatý v roku 44 a jeho pozostatky zrejme preniesli do Galície a údajne ich objavili až v 5. storočí. Legenda hovorí, že ich objavil miestny pastier za hviezdnatej noci a na tom mieste postavili Santiago de Compostela. Je to teda mesto hviezd. Nejde teda len o tú vieru, ale aj športový, spoločenský zážitok. Akurát ma mrzí, že mnohé z prehliadok po ceste sú v španielčine – nie všetkému som rozumel.
Moja predstava o putovaní je taká, že denne kráčate desiatky kilometrov a pritom neustále nad niečím premýšľate. Je to tak?
Alebo debatujete s niekým.
Nad čím ste tak rozmýšľali neustále vy?
O všeličom. Aj o vlastných chybách. Púť vás naučí konať rýchlo, dosť prakticky, nič neodkladať. A nie vždy to musí dopadnúť dobre. V júni počas môjho putovania totiž oslavoval Ján Mazák sedemdesiatku. Tak som mu hneď zavolal a zablahoželal. Spomenul som si, že rovnako v júni má narodeniny aj ďalší bývalý kolega z Ústavného súdu – Šaňo Bröstl, ale nevedel som kedy presne. Volám teda kolegyni Ľudke Gajdošíkovej, či nevie ona. Vedela, len ma ešte upozornila, že Šaňo je na Novom Zélande, nech si pozriem, koľko je tam práve hodín. A tak som pozrel a boli tam štyri hodiny ráno. Ak by som mu teda volal hneď, ako som chcel, nebolo by to veľmi milé prekvapenie.
A druhý môj zážitok sa týka zdržanlivosti a ješitnosti človeka. Aj Sandor Márai hovoril, že v človeku je asi tretina vody, svalov a dve tretiny ješitnosti. Počas jednej z prvých večerí sme asi ôsmi sedeli pri veľkom stole. Poznal som len jedného z nich, 82-ročného Američana, ktorý tiež putoval. Pri ňom sedel jeden Luxemburčan. Ako sme tak sedeli, všimol som si, že ten Luxemburčan nemá naliate víno. Rozhodol som sa ho obslúžiť. Vstal som a nahol sa cez celý stôl, keď v tom istom momente sa on rozhodol naliať si sám. Naznačil mi, nech mu nelejem a obslúžil sa sám. Keď som uvidel, koľko si nalial, tak je isté, že ja by som mu toľko nenalial. Cítil som sa urazený, pretože ak by som ja videl, že mi chce niekto naliať, nechal by som ho to urobiť. V tej urazenosti som chytil svoj pohár, zdvihol ho a povedal: „Pútnikovi z Ameriky želám buen camino.“ Tomu druhému nie.
Ľudmila Babjaková: A to si sa potom nehanbil sám za seba?
Juraj Babjak: Celý deň som potom nad tým rozmýšľal. A to je aj odpoveď na otázku, nad čím človek počas cesty uvažuje. Nad takýmito situáciami, ale aj nad tým, o čom nikomu nehovoríte.
Keď ste povedali ľuďom, ktorí vás stretávali po ceste, že ste zo Slovenska, poznali našu krajinu?
Väčšina odpovedala „aaa, Slovakia“, ale povedali to tak, že asi ani nevedeli, o čom hovoria. Putoval som tesne po atentáte na premiéra Fica, tak niekoľkí sa pýtali, ako je na tom.
Po útoku na premiéra v Handlovej. Foto – TASR
Ako ste prijali správu o útoku z Handlovej ďaleko od Slovenska?
Bol to šok. Spomínal som si, že premiér predpovedal taký útok pár dní predtým.
Zmenila vás tá cesta?
Priamejšie rozmýšľam. Nefilozofujem nad všetkým toľko. Ak mám niečo urobiť, urobím to hneď.
Aké máte plány na budúci rok?
Plánujem ísť dve trasy camina. Chcel by som ísť takú kratšiu, camino primitivo, teda prvé camino. Údajne je to veľmi pekná cesta, trošku aj náročnejšia. Ale vraj za dva týždne sa to dá spraviť. Je to asi 300 kilometrov. To bude taký test pred druhou cestou – camino norte, teda severnejšou trasou z francúzskeho Irúnu. To je asi 800 kilometrov – a dosť náročných. A keď to zvládnem, chcel by som manželku zobrať do Nazaré v Portugalsku. Sú tam totiž najväčšie vlny na svete.
Skúsite surfovať?
To nie, ale je to zážitok vidieť. Len keď som tam bol tento rok, ako som skončil Santiago, nemal som to dobre naštudované. Tie vlny sú totiž najmä v októbri a vo februári. Takže pôjdeme tam v čase, keď už budú tie vlny.
Ľudmila Babjaková: Neviem, či to nie je veľa na jeden rok.
Čo vás motivuje, aby ste boli stále takýto aktívny?
Juraj Babjak: Azda tá novota. Keď som bol v práci, stále som robil, aj keď bola dovolenka. Vždy ku koncu som išiel už do Banskej Bystrice sám, lebo už som musel študovať spisy. Spomeniem si, že raz sme takto v lete boli na omši a ja som si zrazu uvedomil, že rozmýšľam o odlišnom stanovisku. Veď to je hriech, hovorím si. Čiže počas tej sudcovskej kariéry som stále študoval, pracoval. Málokde sme stihli ísť. Tak teraz to doháňame. Máme čo dobiehať.