domov.sme.sk | Matúš Burčík

Občan Robert Krajňák, ktorý teraz vysúdil od SIS odškodné za diskreditáciu za éry Ivana Lexu. (Zdroj: SME/Marko Erd)

Kauza sa ťahala od roku 1995. Podobný prípad súdy doteraz neriešili.

V čase, keď premiér Robert Fico zo Smeru hovorí, že organizátori protivládnych protestov plánujú štátny prevrat, a odvoláva sa na informácie od SIS, sa na súde uzatvára iný príbeh s rovnakými črtami.

Za vlády Vladimíra Mečiara z HZDS začal občiansky aktivista Robert Krajňák zbierať podpisy pod petíciu za jeho odvolanie. Bolo to v roku 1995, po únose prezidentovho syna tajnou službou, ktorú viedol Mečiarov nominant Ivan Lexa.

Krajňák mal vtedy 35 rokov. Keď v denníku SME zverejnil inzerát k svojej petícii, začala sa SIS zaujímať aj o neho a pripravovala jeho diskreditáciu.

Krajňák vysúdil odškodné zhruba 20-tisíc eur. Peniaze mu zatiaľ SIS nevyplatila, čaká sa, kým súd vyhotoví písomné zdôvodnenie verdiktu.

Odškodnenie za nezákonný pokus o diskreditáciu aktivistu za čias Lexu má SIS vyplatiť v čase, keď ju vedie nominant Smeru Pavol Gašpar. Tajná služba pod jeho vedením Ficovi potvrdila, že organizátori protestov sú napojení na zahraničné skupiny, ktoré pripravujú štátny prevrat.

Žiadne konkrétne zistenia o prípade štátne zložky nezverejnili. Tvrdia však, že závery sú postavené aj na informáciách zo sledovania a odpočúvania či na analýzach finančných tokov. Aktivisti aj opozícia hovoria o zneužití tajnej služby proti oponentom vlády.

SIS Krajňáka podozrievala, že pracuje pre tieňové tajné služby, uviedla to v spravodajskej informácii z decembra 1995. "Sú signály, že na iniciovaní petície má podiel aj poslanec za DÚ Hrnko," píše sa v dokumente s tým, že Krajňák aj Anton Hrnko bývajú v Stupave.

Zo žiadosti o sledovanie z októbra 1996 vyplýva, že Krajňákovi dali krycie meno Vrták. Dôvod sledovania bol zmapovať jeho styky a činnosť pri zbieraní podpisov pod petíciu za odvolanie premiéra. Na sledovanie použila technické prostriedky ako služobné vozidlo, motocykel a videokameru.

V novembri 1996 požiadala SIS súd o súhlas s odpočúvaním. Podpísal ho jej riaditeľ Lexa. V žiadosti píše, že SIS zadokumentovala, ako menovaný v pohostinstve v Chorvátskom Grobe vyťažoval vojakov k informáciám o systéme ochrany miestneho útvaru. "Pýtal sa na personálne obsadenie vojakov z povolania, chcel vedieť konkrétne mená veliteľov, za čo vojakov finančne odmeňoval."

O súhlas na odpočúvanie SIS súd žiadala, aby mohla jeho činnosť zdokumentovať v celom rozsahu. "Získanie informácií iným spôsobom je neúčinné a podstatne sťažené."

V septembri 2000, keď už SIS viedol Lexov nástupca Vladimír Mitro, vznikla správa o kontrole prípadu. Krajňáka podľa nej SIS rozpracovala pod krycími menami "Vrták" a "Mojo".

Sledovala ho v novembri 1996. "Cieľom sledovania bola možná dokumentácia možného výskytu poslancov NR SR v prítomnosti R. K." Spisy neskôr SIS skartovala.

Správa spomína, že súd s odpočúvaním súhlasil. Krajňákov údajný zvýšený záujem o vojenské objekty a stretnutie s cudzincami však po preverení spisu z predchádzajúceho sledovania nezistila.

Čo ste robili v novembri 1989?

Pracoval som v Ústave zdravotnej výchovy ako vedúci prevádzky. Mal som na starosti budovu na Sasinkovej ulici, kde sa teraz nakrúca seriál Dunaj, k vašim službám.

Pôvodne to bola vila jedného továrnika, ktorý, pokiaľ viem, skončil v koncentračnom tábore. Vlastnil fabriku na Radlinského, ktorá vyrábala kefy. Teraz je tam hotel Saffron, ktorý patrí Lexovi.

Chystal som sa práve emigrovať. Mal som devízové konto, chcel som si vybaviť trvalú výjazdovú doložku. Chcel som odísť do Rakúska a potom do USA. V lete 1989 som bol v Rakúsku na prieskume a tri mesiace po mojom návrate na Slovensko sa začala revolúcia.

Potešilo ma to. Chodil som od začiatku na mítingy. Myslím, že prvý bol na Hviezdoslavovom námestí, vystupoval tam Ľubomír Feldek. Nebolo tam viac ako sto ľudí. Okolo krúžili policajti.

Ako dianie ovplyvnilo vašu ďalšiu kariéru?

Začali sa otvárať možnosti podnikania. Mama mala v Stupave rodičovský dom, ktorý bol v prenájme Zdroja, bola v ňom predajňa potravín. Chcel som tam začať podnikať, ale ešte som nevedel s čím.

Pôvodne som to chcel tiež niekomu prenajať, ale nenašiel sa vhodný záujemca. Tak som prevádzku v decembri 1990 sám prevzal. Mal som asi 70-tisíc korún a netušil som, koľko ma to bude stáť. Rozpočet som prekročil asi trojnásobne, ale nejako som to rozbehol.

Darilo sa vám?

Vtedy ešte neboli takzvaní fakturanti (kšeftári, ktorí prevzali tovar, a faktúry neplatili, pozn. red.) . Obchodným partnerom sa verilo. Pred Vianocami 1990 som objednal z českobudějovického Budvaru kamión piva za štvrť milióna korún. Faktúra mala splatnosť 14 dní.

Prečo ste sa rozhodli pre pivo?

Bola to náhoda.

Ako ste vnímali nástup Vladimíra Mečiara a potom rozpad Československa?

Mal som veľké očakávania. Nikto z nás predtým demokraciu nezažil, nevedeli sme, čo môže prísť. Čakali sme, že príde len to najlepšie. Takže sklamanie bolo obrovské. Pred voľbami v roku 1994 bolo jasné, že to bude katastrofa. Že vznikne vláda, ktorá bude protieurópska, nacionalistická, populistická, a že bude rabovať štát. Vedel som, že budem musieť niečo urobiť. Tak som to cítil z môjho občianskeho presvedčenia.

Kúpil som si ústavu a začal som si ju čítať. Narazil som na článok 32, podľa ktorého občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok, zasahoval do ľudských práv a základných slobôd. Tak som začal rozmýšľať nad nejakou formou protestu. Po zavlečení prezidentovho syna v roku 1995 som sa rozhodol, že spustím petíciu za referendum o odvolaní premiéra Mečiara.

Aké boli prvé kroky?

Pripravil som si text oznamu o petícii, ktorý som chcel zverejniť v novinách ako inzerát. Nemal som vhodný headline, len som vedel, že to musí byť úderné. Pri študovaní rôznych materiálov som narazil na citát "narodil som sa v komunizme a zmieril som sa s tým, že v ňom aj zomriem".

Povedal som si, že to je ono. Tak vznikol headline "Narodil som sa v totalite a nechcem v nej zomrieť". Grafiku inzerátu som vymyslel tak, že články ústavy tvoria akoby antické stĺpy. Medzi nimi bol úvodný text a vzor petičného hárku, na ktorom som bol podpísaný ako prvý. Inzerát bol uverejnený v SME 11. novembra 1995.

  

Rozhodli ste sa do toho ísť sám za seba?

Skúšal som to ako výkopovú vec. Že začnem a uvidím, či to vyvolá nejaký spoločenský záujem. Keď inzerát vyšiel, začal som obchádzať opozičné politické strany, aby sa pridali. Za SDĽ som hovoril s Brigitou Schmögnerovou, za Demokratickú úniu s Romanom Kováčom, za KDH s Jánom Čarnogurským, v Demokratickej strane bola zostava Ján Langoš a František Šebej. Všetci ma odmietli.

Prečo?

Argumentovali rôzne. Napríklad, že ak by sa cez referendum pristúpilo k odvolávaniu premiéra, mohol by to robiť hocikto a hocikedy. Namietal som, že na komunálnej úrovni je možné takto odvolať starostu, a predseda vlády je vlastne tiež starosta, len väčšieho územia.

Uvažovali ste vtedy aj o bližšej spolupráci s niektorou stranou?

Spomínali ste, že inzerát vyšiel po únose prezidentovho syna.

Únos som bral ako moment, ktorý by mohol zaujať verejnosť.

Čo sa dialo potom? Určite ste mali nejaké očakávania.

Na začiatku sa moje očakávania začali napĺňať dosť intenzívne. Zriadil som si poštový priečinok, aby tie hárky chodili tam, ale obával som sa záujmu SIS. Zmenil som si adresu bydliska. Nechcel som byť vystavený tlakom Mečiarovho fanklubu, ktorý by mi mohol chodiť vykrikovať pod okná. Samozrejme, ani som nikde nezverejňoval svoju podobizeň.

Aj ste vtedy pozorovali, že sa okolo vás deje niečo nezvyčajné?

Áno. Zachytil som, že ma niekto sleduje. Pre istotu som nikam nechodil sám, vždy som mal niekoho pri sebe. Môjho vtedajšieho podnikania sa to však nedotklo.

Aké boli vaše ďalšie aktivity?

Po vražde Róberta Remiáša (29. apríl 1996, pozn. red.) som si dal urobiť prieskum verejnej mienky, ktorý vyšiel nepatrne v prospech petície. Výsledok bol, že účasť v referende by bola nad 50 percent.

V rádiu Twist som chcel zverejniť ako inzerciu nahrávku, ktorú mi nahovoril Laco Kerata. Prišiel som za vtedajším šéfom rádia Andym Hrycom s 35-tisíc korunami v ruke. On ma však odmietol. Povedal niečo v zmysle, že už pre jeden politicky ladený reklamný príspevok majú problémy s licenčnou radou.

V SME mi uverejnili krátky rozhovor, ale tiež iba ako inzerciu, takže som si sám napísal otázky aj odpovede. Celostranové inzeráty s výzvou na podporu petície boli celkovo štyri. Vždy som ich zverejnil po nejakej udalosti, ktorá zarezonovala medzi ľuďmi.

Celkovo ich bolo niekoľko desiatok tisíc. Ale keď sa blížili voľby v roku 1998, veril som už, že to dobre dopadne. Nemalo zmysel v petícii pokračovať.

Ako ste prežívali pád Mečiara?

V podstate som bol spokojný. Dúfal som, že sa dostaneme do Európskej únie.

Vo februári 1999 nový šéf SIS predniesol v parlamente správu o jej činnosti za Lexovej éry. Opísal v nej aj váš prípad. Ako si na to spomínate?

Nevedel som vtedy ešte, aký mohutný bol ten zásah SIS proti mojej osobe. Myslel som si, že sa to skončilo pri sledovaní a odpočúvaní. Šokovalo ma, keď som sa dozvedel, že sa chystala nejaká realizácia, na základe ktorej som sa mohol dostať do väzenia za protištátnu činnosť. Skôr som čakal niečo v štýle kopanec do hlavy alebo zapálené auto.

Podal som trestné oznámenie, ktoré bolo zamietnuté. Polícia skonštatovala, že postupy SIS boli zákonné. Vtedy mi už bolo jasné, že jednotlivec nemá šancu nič dosiahnuť. Ale viete, Záhoráci sú ako také muly. Tak som si povedal, veď ja vás dorazím na súde. Žalobu na ochranu osobnosti som proti SIS podal v decembri 2000.

Čo ste žiadali?

Žiadali sme nemajetkovú ujmu. Odrazili sme sa od prípadu bývalého šéfa SNS Jána Slotu, ktorý v spore s Novým Časom vysúdil päť miliónov korún za článok o tom, že opitý močil z terasy. Keď on dostal päť miliónov, my sme si nárokovali o milión viac.

Ako prebieha taký súd, keď je protistranou SIS a všetko podlieha utajeniu?

Šéfom SIS bol vtedy Mitro. Protistrana sa k žalobe vyjadrila, ale k nám sa to nedostalo, lebo vyjadrenie bolo v režime tajné. Na prvom pojednávaní sme právnemu zástupcovi SIS navrhli mimosúdnu dohodu s tým, že požadujeme tri milióny.

Požiadali ste o previerku?

Nie.

Aj tak sa začal súdny proces?

Áno. Na ďalšie pojednávanie sme požiadali o predvolanie všetkých, ktorí mali o tom čo povedať. Boli to Mitro, Lexa, Jaroslav Svěchota (bývalý námestník SIS, pozn. red.), Gejza Valjent (bývalý šéf sledovačky SIS, pozn. red.) a dvaja príslušníci 52. oddelenia SIS (útvar zameraný na diskreditáciu oponentov Mečiarovej vlády, pozn. red.).

Pýtali sme sa, čo bolo dôvodom konania SIS proti mojej osobe. Všetci popreli, že by to bolo v súvislosti s inzerátom. SIS vraj mala prvotné poznatky o nejakej inej mojej činnosti, ale tie sa nepotvrdili, tak materiály skartovali. Z dokumentov, ktoré sa zachovali, som sa dozvedel, že to mala byť moja údajná činnosť v prospech maďarskej spravodajskej služby a príprava fyzickej likvidácie premiéra.

Na súde ste videli Lexu naživo prvý raz?

Mám pocit, že Lexu som stretol ešte počas štúdia na vysokej škole. Chodil som na strojárinu a on na chemickú, takže sme boli v podstate susedia. Viem, že raz ma niekto predstavoval študentovi s týmto priezviskom.

Mal vtedy asi 20 rokov. V čase, keď sa už diali tie veci, som vedel, že Lexa chodí do Stupavy hrávať tenis. Nechal som mu tam knižku aj s osobným venovaním. Tá knižka sa volala Dosť bolo kokotov.

Aké to bolo, keď vypovedal Lexa?

Lexa vypovedal, že vzhľadom na odstup času si nič nepamätá. Menovaného nepozná, nikdy ho nevidel. Publikovanie inzerátu podľa neho určite nebolo dôvodom na sledovanie, SIS musela mať aj iné poznatky, ktoré sa nepotvrdili a spis sa skartoval.

Boli to dokumenty, ktoré slúžili ako podklady k Mitrovej správe?

Zrejme áno. Lexa na súde vyhlásil, že nie všetky dokumenty, ktoré SIS pod novým vedením predložila, sú pravé. Mohlo ísť podľa neho o podvrhy s cieľom obviniť ho zo zneužitia právomoci. Asi mali pocit, že som vtedy bol 'koňom' nového vedenia SIS, ktoré ma riadi, aby Lexa išiel do basy.

Okrem ľudí z SIS súd vypočul aj bývalého premiéra Mečiara. Čo povedal?

Povedal, že o mojom prípade nič nevie. Iba to, čo sa dočítal z novín. Našiel sa však aj dokument, ktorý hovoril o tom, že bol informovaný. Dal som aj trestné oznámenie pre krivú výpoveď. Polícia to uzavrela tak, že nešlo o trestný čin.

Kedy na súde padlo prvé rozhodnutie?

Na prvom stupni súd rozhodol v apríli 2006. Súd skonštatoval, že SIS zasiahla do môjho súkromia neoprávneným sledovaním, odpočúvaním a zbieraním údajov s cieľom mojej diskreditácie. Priznal mi odškodné 2,5 milióna korún. SIS sa však odvolala. Zaujímavé je, že to bolo v čase, keď ju riadil Ladislav Pittner.

Viete, prečo to urobil?

Neviem. Celý čas bol proti nim, vedel o tých svinstvách. Rozhodnutie súdu bolo v apríli, ale zdôvodnenie bolo vyhotovené až po voľbách 2006, keď sa sformovala nová vláda Smeru s HZDS a SNS. Pittner odvolanie podpísal začiatkom júna. O pár dní vo funkcii skončil. V odvolaní uviedol, že postup SIS voči mne bol zákonný.

To bolo v roku 2006. Prečo sa súd ťahal až doteraz.

Krajský súd v roku 2008 odvolaniu SIS čiastočne vyhovel. Skonštatoval, že konala v súlade so zákonom, ale k nejakému zásahu do mojich práv došlo. Odškodné znížil na 250-tisíc korún. Podali sme proti tomu dovolanie na Najvyšší súd. Ten rozsudok zrušil a vrátil vec na kraj.

Krajský súd opäť rozhodol a dovolanie podala SIS. Najvyšší súd to vrátil späť na okres a v roku 2022 sa začalo odznova. Proces trval dva roky. V novembri 2024 krajský súd právoplatne rozhodol. K tej sume 250-tisíc korún pripočítal 10-tisíc eur. Takže spolu je to zhruba 20-tisíc eur. Teraz čakáme na doručenie písomného zdôvodnenia verdiktu.

Je podľa vás tá suma dostatočná?

Sledoval som prípady, v ktorých súdy priznali poškodeným nemajetkovú ujmu. Vrchol bol už spomínaný Slota v roku 1999. Myslím si, že v mojom prípade išlo o oveľa väčší zásah do základných práv.

Druhý taký výrazný prípad je zo súčasnosti, keď vlani súd rozhodol, že poslanec za SaS Alojz Baránik musí zaplatiť 70-tisíc eur sudkyni krajského súdu. Dôvodom bolo, že ju verejne označil za korupčnú sudkyňu. Nijakú ujmu pritom neutrpela. V súčasnosti je podpredsedníčkou Súdnej rady. Poviem to tak, že by ma uspokojilo všetko okolo 50-tisíc eur.

Ako sa po roku 1998 vyvíjala vaša kariéra?

V tom roku som prestal podnikať, aj v dôsledku aktivít cudzích ľudí, ktorí sa o moje podnikanie zaujímali. Nejaké peniaze som mal, obchod v Stupave som ďalej prenajímal, takže aj odtiaľ mi niečo chodilo, išiel som na rodičovskú dovolenku.

Neskôr som sa snažil nájsť si zamestnanie. Ale keď si ma niekto preklepol, hneď zistil, že som v spore s tajnou službou a nechcel so mnou nič mať. Tak som sa nejako pretĺkal. Teraz v marci budem mať 65 rokov a idem na dôchodok.

Prekvapuje vás, že Mečiar, ani Lexa neboli doteraz za nič potrestaní?

Spravodlivosť sa uplatňuje prostredníctvom súdov a skutočnosti, ktoré odkryla NAKA v korupčných prípadoch sudcov, sú len vrcholom ľadovca. Som presvedčený, že za kauzy Lexovej SIS nebude potrestaný nikto.

Čo hovoríte na politiku súčasnej vlády?

Nemyslel som si, že to ešte niekedy zažijem. Mám z toho niečo ako déjà vu a krčím plecami. Aj teraz tie výplody spravodajskej služby o štátnom prevrate.

Chodíte na protivládne protesty?

Chodím. Hovorím tomu, že robím dav, zatínam päste a kričím.