domov.sme.sk | Jakub Filo

O polarizácii, hneve, voľbách, vízii a nádeji.

Jej pokojný a rozvážny štýl sa nedá na Slovensku ani v širšom európskom priestore ignorovať.

Stala sa však aj tvrdým kritikom a v čase politickej krízy, keď vláde bola vyslovená nedôvera, otvorene hovorí o nevyhnutnosti predčasných volieb.

Ak sa na nich politická reprezentácia nedohodne, je pripravená v záujme stability využiť svoje ústavné právomoci, z ktorých jednou je menovanie úradníckej vlády.

ZUZANA ČAPUTOVÁ v rozhovore pre SME hovorí o emóciách, hneve a o tom, ako ich zvládať. Kedy ako prezidentka radšej mlčí a kedy reaguje. Ako vníma súčasnú spoločenskú situáciu na Slovensku a čo sa s ňou dá robiť.

Či ešte máme šancu zvrátiť hlbokú polarizáciu, ktorá rozdeľuje spoločnosť, a ako sa to dá urobiť. Či bude koho a či má zmysel v najbližších voľbách voliť. A hovorí tiež o nádeji.

Zuzana Čaputová a jej štýl pokojnej a rozvážnej politiky rezonujú nielen na Slovensku. Ani v stredoeurópskom priestore sa už nedá ignorovať. Ako motív sa objavil v kampani v českých prezidentských voľbách, kde k vám prirovnávali Danušu Nerudovú, dokonca aj Viktor Orbán sa pokúsil spraviť ťah so ženou prezidentkou. Zvolili ste si tento spôsob politiky vedome?

Neverím tomu, že by sa to dalo hrať. Som prirodzene skôr pokojnejší človek.

Zároveň, keď som kedysi ako občan sledovala politiku, tak som patrila pravdepodobne k tej väčšine, ktorá vnímala, že osobný konflikt politiku zaťažuje a vyčerpáva aktérov na riešenie osobných sporov, a nie na hľadanie najlepších riešení pre krajinu. A to nie je dôvod, prečo tam politici majú byť.

Majú vykonávať verejnú službu, a nie aby si tam riešili vlastné problémy v osobných súbojoch.

Tieto dve veci sa prirodzene stretli. Preto je dobré, keď sa človek počas svojho života učí manažovať sám seba a vlastné emócie. A čím je v zodpovednejšej funkcii, tým je to dôležitejšie.

Prečo sme sa podľa vás dostali do toho stavu, že politika je dnes presiaknutá práve tým opačným štýlom, agresívnym, ukričaným, vulgárnym?

Je to pomerne základná otázka. U časti voličského spektra nachádza tento štýl komunikácie ohlas, teda práca najmä s negatívnymi emóciami, vzbudzovanie hrozby, poukázanie na toho, kto tú hrozbu akože produkuje, a ponúknutie riešenia, často radikálneho a nereálneho.

Je to však práca s tými najnižšími emóciami hnevu a agresivity. Ale myslím si, že nefunguje u väčšiny spoločnosti.

Faktom však v súčasnosti je, že emócie sú celkovo vybičované pre kombináciu kríz, ktoré na nás doľahli. Zdá sa, ako keby si to niektorí politici neuvedomovali, a na napätú atmosféru v spoločnosti reagujú generovaním ďalšieho napätia v politike. To riešenie však má byť presne opačné.

Aj vy osobne, aj vaša rodina, ste sa po nástupe do úradu stali terčom rôznych útokov. Hneváte sa niekedy?

Niekedy cítim hnev, je to prirodzená ľudská emócia. Ale keď áno, tak je to najmä, keď neférový tlak založený na klamstvách smeruje voči mojim blízkym.

Napriek tomu na verejnosti vystupujete pokojne, takéto situácie sa snažíte zmierňovať. Ako sa to dá? Aký je ten návod na pokoj a rozvahu v čase, keď je politika presiaknutá vulgárnosťou, extrémizmom alebo klamstvami?

Neviem, či mám na to nejaký špecifický návod. Asi je to čiastočne povahou. Snažím sa však vnímať a rozumieť svojim emóciám, mať nadhľad sama nad sebou a nenechať sa nimi uniesť. Učím sa a vediem samu seba k tomu dlhé roky.

Nikto nefungujeme na izolovanom ostrove, ale vplývame na svoje okolie, napríklad už len na svoju rodinu. Buď na nich svoje mindráky a starosti prenášam, alebo sa tomu snažím vyhnúť. Čiže sa snažím celkom cielene vnímať, čo ma vyrušilo, čo a prečo sa ma dotklo. A ak ma niečo vychýlilo z rovnováhy, či to nie je preto, že tam mám deficit a mám na sebe zapracovať.

Alebo ide iba o zranené ego, vzťahovačnosť, sebaľútosť a všetky tie veci, ktoré v živote bežne poznáme. Pri funkcii, ktorú zastávam, je vlastne jedno, či hovorím so svojím dieťaťom alebo konám ako prezidentka. Musím si uvedomiť, z čoho vychádzam. Či vychádzam zo svojho zranenia a idem si niečo vykompenzovať, alebo vychádzam z rovnováhy, nadhľadu.

Alebo aspoň z vedomia, že som sa vychýlila, že nie som celkom v pohode a musím si dať o to väčší pozor, aby som tým nepoznačila svoje rozmýšľanie, komunikáciu a konanie.

Vy ste to už naznačili. Politici a ich konanie, či už ich verejnosť má, alebo nemá rada, sú vždy akýmsi vzorom pre celú spoločnosť. V poslednej správe o stave republiky ste povedali, že “hnev a nespokojnosť v spoločnosti sú takmer hmatateľné”. Ako ich dokážeme ako spoločnosť spracovať?

Osobne sa predovšetkým snažím vnímať, že tu sú. To je teda prvá vec. Snažiť sa vnímať, čo sa v spoločnosti deje, či už pomocou prieskumov, alebo stretnutí s ľuďmi. A tiež pochopiť, prečo sa to deje.

Zároveň tie emócie nepopierať, ale uznať ich. Pretože to, že ľudia cítia hnev, beznádej, strach, často súvisí s logickými príčinami a myslím si, že je fér túto emóciu uznať a chápať.

To znamená dať najavo, že rozumiem, že sa ľudia cítia neisto, rozumiem tlaku, ktorý je na nich vyvíjaný v súvislosti s ekonomickou situáciou, a že preto cítia neistotu. Skvelé by bolo hneď vedľa toho doručiť nejaký typ pomoci, ale ako prezidentka na to kompetenciu nemám.

To, čo by teda pomohlo znížiť negatívne emócie v spoločnosti, by boli napríklad predvídateľné, efektívne a odborne pripravené kroky pomoci štátu, ktoré včas reagujú na krízy.

Máte pocit, že je ochota predstaviteľov štátu porozumieť tým ľuďom?

Popierala by som realitu, keby som povedala, že vláda nerobí kroky pomoci. Prijala mnoho opatrení. Stále tu však zostáva skupina ľudí, ktorí cez sieť pomoci prepadávajú. A to sú práve tí najbiednejší.

Napríklad ľudia, ktorí nemajú deti a nemôžu sa dostať k peniazom cez podporu rodiny. Tam mám pocit, že netreba urobiť tak veľa a tak plošne, ale, naopak, adresne pomôcť tým, ktorí to potrebujú najviac.

Hovorím o tom už v podstate vyše roka. Pripravili sme konkrétne opatrenie spolu s odborníkmi, ale vláda sa rozhodla ísť inou cestou. Ale ešte je jeden dôležitý rozmer, keď hovoríme o politikoch, hoci sa to nedá paušalizovať.

Aký?

Často vnímam podceňovanie emocionálneho rozmeru komunikácie. Niekedy mám pocit, že sa neprihliada na to, akým spôsobom niekto komunikuje, čo komunikuje, a že na druhej strane sú ľudia s vybičovanými emóciami pod obrovskými tlakmi kombinácie kríz.

A vlastne sa komunikuje spôsobom, ktorý to absolútne nezohľadňuje. Ja neviem, či to je rozmer mužsko-ženský, že ako ženy sa snažíme doceňovať viac emocionálny rozmer komunikácie. Ale v našej politickej komunikácii akoby absentovalo vnímanie dôležitosti toho, že sa prihováram k živým ľuďom.

Budete aj menovitejšia?

Týka sa to viacerých predstaviteľov aj vládnej koalície a to ani nehovorím o niektorých predstaviteľoch opozície.

V poslednom čase ste aj vy pomerne adresnejšia v kritike voči niektorým politikom, či už v prejavoch, vo výročných správach, alebo aj v krátkych reakciách. Kde je hranica, kedy ešte zachovať mlčanlivosť v záujme ďalšieho nebičovania emócií, a kde už je hranica, kedy sa ozvať?

Je to hranica, ktorú vždy hľadám nanovo. Vždy, keď disponujete verejnou mocou, tak hľadanie toho, kedy hovoriť a kedy mlčať, kedy konať a kedy sa zdržať konania, je veľmi krehký a jemný balans.

Jedno z kritérií, ktorého sa snažím držať, je, či idem riešiť seba, a vtedy treba mlčať, alebo idem riešiť problémy krajiny, a vtedy sa treba ozvať. To sa týka aj situácie, keď považujem za potrebné zastať sa inštitúcie, ktorú dočasne reprezentujem.

Podobnú, ľudovo povedané spoločensky blbú náladu, ako zažívame teraz, sme zažívali v 90. rokoch počas mečiarizmu. Medziľudské vzťahy v rodinách, na pracoviskách, na uliciach boli bičované politickou situáciou a dnešná doba to trochu pripomína. Napriek tomu sa nám podarilo z toho nejakým spôsobom dostať. Máme šancu, aby sa nám to podarilo aj teraz?

Ja som optimistka, takže áno, verím tomu. Ten optimizmus si aktualizujem pri stretnutiach s ľuďmi po celom Slovensku a my tu máme naozaj skvelých ľudí. Najväčšie bohatstvo, ktoré Slovensko má, spočíva v jeho ľuďoch. Otázka, samozrejme, je, či je to dostatočne kritická masa na to, aby zadefinovala dobu, aby ľudia vyslali spätnú väzbu, že chcú slušnú politiku.

Zatiaľ sa zdá, že počas tých 30 rokov vždy, keď sme sa dostali na križovatku, či už to bol napríklad pád mečiarizmu, alebo vražda Jána a Martiny, tak sa občianska spoločnosť, nielen organizácie, ale najmä aktívni občania v tom pravom zmysle slova prihlásili o slovo. Povedali slušným a kultivovaným spôsobom, že už stačí a že chcú, aby na Slovensku bol poriadok, pokoj a slušnosť. Tá sila tu stále je. Ona možno drieme a niekedy sa prejaví až v hraničnej situácii, ale ona tu je.

Vieme tých aktívnych občanov nejako prebudiť?

Dúfam, že na to nepotrebujeme tragickú udalosť, ako to bolo v roku 2018. Dúfam, že napríklad, keď prídu voľby, že práve to bude príležitosť, aby ľudia ukázali, že to s našou krajinou nevzdali.

Jedna tragická udalosť sa však stala pomerne nedávno. Teroristický útok pred Teplárňou si vyžiadal smrť Juraja a Matúša. Tiež ukázal, že naša spoločnosť je pomerne hlboko polarizovaná. Už to nie je len tá klasická západ-východ polarizácia, ktorá nás sprevádza celých 30 rokov, ale oveľa viac sa prejavuje v spoločenských a kultúrnych otázkach. Sme ako keby na špirále a nevieme sa z toho dostať von. Kam to až môže eskalovať, navyše keď tu polarizáciu niektorí polici posilňujú?

Nechcem byť zlým prorokom, takže tie čierne scenáre radšej ani nebudem vo svojej fantázii hľadať. Polarizácia však spôsobuje rozklad súdržnosti spoločnosti. My potrebujeme fungovať ako spoločenstvo, aby sme sa navzájom rešpektovali, aby sme rešpektovali základné pravidlá, aby sa dal riadiť štát.

Na to potrebujeme základnú dôveru, ako neviditeľné nite, ktoré nás ako ľudí spájajú a namiesto nepriateľov z nás robia partnerov, spoluobčanov, susedov, kolegov. Sme rôzni, je to ľudská prirodzenosť a rešpekt k tomu je esencia demokracie. Zdá sa, akoby demokracia, nielen na Slovensku, na túto prirodzenú črtu doplácala. Akoby nás rôznosť oslabovala. Ale oslabuje nás spôsob, ako s ňou nakladáme.

Preto by sme sa mali stále vracať k snahe o vzájomný rešpekt, dialóg a porozumenie. Kým budem vládať a kým budem túto funkciu zastávať, budem sa snažiť o takýto dialóg. Samozrejme, nebudem sa trápiť ilúziou dialógu s človekom, ktorý to má hodnotovo úplne opačne usporiadané.

Ale potom sa budeme uzatvárať v tých táboroch.

Budem hovoriť s každým, kto má záujem sa rozprávať, a pokojne aj s človekom, ktorý má iný hodnotový rebríček.

Rozprávať sa však znamená nielen hovoriť, ale sa navzájom aj počúvať. Nielen onálepkovať a odsúdiť, ale navzájom sa vnímať. Preto som to vyjadrila tak, že nemám záujem o ilúziu dialógu.

V poslednej správe o stave republiky ste povedali, že “ak nebudeme demokraciu chrániť, môže sa nám stať, že budeme poslednou generáciou, ktorá ju zažije”. Čo by si mali zobrať z tejto vety ľudia, ktorým nie je budúcnosť ľahostajná?

Z pozície štátu by mali byť využívané všetky nástroje na ochranu inštitúcií a demokratických práv a hodnôt. Znie to ako samozrejmosť, ale zďaleka nie je. Z pozície nás občanov je to najmä o tom, čo som spomínala, rešpekt, dialóg, snažiť sa hľadať to, čo nás spája, namiesto toho, čo nás rozdeľuje. To nám potom umožňuje spolupracovať, lebo spolupráca je predpokladom čohokoľvek vrátane výkonu politiky, či už na miestnej, regionálnej, alebo celoštátnej úrovni.

Stretávam sa aj s ľuďmi, ktorí hovoria svoje názory, svoje videnie sveta na mnohé otázky úplne z inej perspektívy, ako mám ja, a som za to vďačná. Nebyť dialógu s nimi, nikdy by som sa to nedozvedela. Je to pre mňa veľmi obohacujúce. Toto je to, čo v individuálnom, ale aj vo väčšom meradle spoločenstva môže budovať súdržnosť, ktorá je teraz otriasaná a ohrozená.

Spomínajú aj tí bežní ľudia, s ktorými sa stretávate, polarizáciu?

Veľmi. Či sú to profesionáli v rôznych oblastiach, alebo reprezentanti nejakého myšlienkového prúdu, majú pocit strachu a ohrozenia. Je to také paradoxné.

Každá tá skupina si pripadá, že práve ona je pod tlakom hrozby. Ale keď sa počúvame navzájom, tak zistíme, že tých ohrozených skupín, ale aj jednotlivcov je oveľa viac. Samozrejme, voči niektorým je nenávisť oveľa silnejšia a ich situácia nebezpečnejšia.

Stále častejšie sa stretávam s názormi ľudí v okolí a stále častejšie to ukazujú aj prieskumy, že ľudia sú znechutení z politikov, hovoria, že už nie je koho a nemá zmysel ísť voliť. A ako sa dá tento stav zvrátiť?

Nehľadajme v politike ideály, dokonalosť. Nikto z nás dokonalý nie je. Hľadajme najväčšiu možnú zhodu. Hľadajme človeka, u ktorého si trúfneme odhadnúť, že má vyššiu mieru vyrovnanosti samého so sebou, či ide do politiky najmä kritizovať, alebo tvoriť, či má v sebe aspoň základnú pokoru.

Sledujme, ako pracuje s informáciami, čo hovorí, ako pracuje s emóciami, či nepracuje so vzbudzovaním strachu, hnevu a nenávisti, rýchleho radikálneho riešenia. Sú a idú do politiky mnohí slušní ľudia a ja ako volička som vďačná každému z nich, ktorý do toho ťažkého priestoru už išiel alebo sa tam chystá. A nie je ich tam málo. Myslím si, že je a bude koho voliť.

Tú nechuť vybičovali posledné týždne a mesiace, ktoré zavŕšil pád vlády. Vy ste následne povedali, že očakávate dohodu na predčasných voľbách v prvej polovici roka. Máte informácie, či k tejto dohode smeruje?

Mám iba tie informácie, ktoré sú verejné. Platí, čo som povedala, že žiadam, aby do konca januára rozhodli o predčasných voľbách, inak budem konať v súlade s ústavnými kompetenciami.

Je to iba prirodzený dôsledok toho, že máme vládu, ktorá je odvolaná, má obmedzené kompetencie a teda niektoré právomoci vykonávať vôbec nemôže. Z povahy veci vyplýva, že je to dočasná vláda.

Potrebujeme stabilitu a pragmatické riadenie štátu. Pretože nemôžeme si už dovoliť to, čo sme tu mali. A keďže sa doteraz nenašlo 76 poslancov na podporu vlády, tak v takom prípade je úplne logickou konzekvenciou nevyhnutnosť predčasných volieb.

Je pre vás riešenie, keď sa tá sedemdesiatšestka nájde na súčasnom pôdoryse parlamentu?

Zatiaľ je to pre mňa čisto hypotetická otázka. Sedemdesiatšesť ako číslo je jedna vec, ale druhá vec je, že potrebujeme inú kvalitu, potrebujeme stabilitu a nemôžeme si dovoliť návrat k fungovaniu ako v jeseni. Takže zatiaľ sa k tejto možnosti viac povedať nedá.

Spomenuli ste vaše kompetencie v zmysle ústavy. Ste pripravená vymenovať úradnícku vládu?

Som pripravená naplniť všetky ústavné kompetencie.

Ste pripravená vymenovať úradnícku vládu?

Presne tak. Keďže je to jedna z kompetencií, tak za istých okolností je to jedna z možností, ktorú ústava predpokladá. Ak to bude potrebné, som pripravená ujať sa aj tejto kompetencie.

Kedy to bude potrebné? Čo bude naplnením tých kritérií?

Odvolaná vláda je vláda s obmedzenými kompetenciami. Ak tá situácia nebude viesť k predčasným voľbám, čo je logická konzekvencia, tak je mojou povinnosťou zabezpečovať riadny chod ústavných orgánov.

Keďže tu máme limitovanú delegitimizovanú vládu, tak mám povinnosť hľadať riešenie a pokúsiť sa zostaviť vládu, ktorá sa o tú legitimitu bude uchádzať. Je jasné, že by to vôbec nebol jednoduchý krok. Ale je to jedna z ústavných možností.

Za uplynulých 30 rokov bolo najvýraznejšou etapou slovenského rozvoja obdobie rokov 1998 až 2006, keď sa zaviedli rôzne reformy a naplnil sa celospoločenský cieľ vstupu do euroatlantických štruktúr. Odvtedy akoby spoločnosti chýbala nejaká spoločná vízia, nejaký cieľ a v neposlednom rade vôbec plán, ako ich dosiahnuť. Aká by mala byť naša vízia do tých budúcich rokov?

Sme mladá demokracia s 30-ročnou kondíciou a s 30-ročnými inštitúciami a inštitucionálnymi návykmi. Zároveň však čelíme rovnako ťažkým výzvam a krízam ako niekoľkodesaťročné alebo stáročné demokracie. Covid, vojna, energetická kríza, inflácia.

Úlohou tohto obdobia je prekonať tie krízy čo najlepšie. Faktom je, že si to doma veľmi výrazným spôsobom komplikujeme vnútropolitickou krízou a všetkým tým, o čom sme sa doteraz rozprávali. Preto v tom krátkodobom horizonte potrebujeme konsolidáciu, usporiadanie vecí, fungovania a riadenia štátu, tak aby ľudia mali pocit istoty, že sa štát o nich postará, že budú žiť v predvídateľnom prostredí a tak ďalej.

A keď sa pozrieme ďalej do budúcnosti?

Z dlhodobejšieho hľadiska je fér tvoriť tú víziu nie z pozície predstaviteľa moci, ale spoločne s občanmi. Existujú participatívne spôsoby a procesy, ako sa vízia dá zadefinovať. V novoročnom príhovore som sa pokúsila zadefinovať aspoň základné kvality toho, aké by malo byť Slovensko, na ktorých by mohla byť väčšinová zhoda. Definovanie vízie je však niečo iné, širšie, ambicióznejšie. Ale, ako som povedala, to by malo byť tvorené participatívnym spôsobom.

Krízy sa však dejú a zároveň môžu prinášať príležitosti. Napriek tomu Slovensko stagnuje či dokonca, ako ukazujú rôzne rebríčky, napríklad OECD, začíname sa v rámci Európskej únie prepadať na chvost. Kde sa stala chyba, že sa nenašla sila, ktorá by dokázala predstaviť nejakú víziu?

Do istej miery si myslím, že to súvisí s mladosťou našej demokracie. Keď sa ohliadnem tých 30 rokov dozadu, tak registrujem reálne reformné úsilie a kroky, či už v ekonomickej oblasti, decentralizácia, reformné kroky v justícii. Veď ešte nie tak dávno sme tu mali harabinizáciu.

Podarilo sa oddeliť súdnu radu od vedenia Najvyššieho súdu, zlepšili sa výberové konania, to bol nezanedbateľný proces. Dlhé roky sa postupne bojovalo o to, aby participácia občanov pri rozhodovaní o veciach verejných nebola iba teoretická. Podobne pokiaľ ide o transparentnosť nakladania s verejným majetkom, aj tam nastal posun k lepšiemu. Toto sú veci, ktoré trvalejšie demokracie majú dávno za sebou a my ich vlastne naberáme cestou čeliac teraz ťažkým krízam zvonku.

No a zároveň za posledné roky je jasné, že nás dobehli zlyhania ako napríklad previazanosť štátu a niektorých oligarchov, hovorilo sa o únose štátu. Veľká lekcia, ktorú aktuálne prežívame, je o vyvodzovaní zodpovednosti aj voči vysokopostaveným verejným činiteľom, sudcom, prokurátorom.

Stále teda naberáme lekcie a vylaďujeme systém z hľadiska funkčnosti dôležitých pilierov demokratického štátu. Ale úplne súhlasím s tým, že sme zároveň premárnili mnohé príležitosti, a tiež, že je potrebné, aby sme sa zaoberali aj ďalekosiahlejšou perspektívou.

Tridsať rokov už však nie je tak málo. Z hľadiska ľudského života sú ľudia už v produktívnom veku, vy ste vtedy začínali vo Via Iuris, čo vyústilo do úspešného boja proti Pezinskej skládke. Čo by sa malo diať na Slovensku, aby sa krajina nadýchla a už sme si nehovorili, že sme mladá demokracia, mladá krajina, ale naozaj by sme sa mohli posunúť dopredu?

Žijeme veľmi zlomové obdobie a nedá sa teraz nevidieť ten krátkodobý cieľ, a to je nevyhnutnosť skonsolidovania pomerov. Nejaké veľkolepé a ďalekosiahle odkazy by mohli v súčasnosti vyznievať ako odtrhnuté od reality.

Teraz veľmi potrebujeme stabilitu, poriadok, rešpekt a profesionálne riadenie štátu. Potrebujeme si do čela štátu v nadchádzajúcich voľbách vybrať to najlepšie, čo bude v ponuke z hľadiska profesionality, etiky, zodpovednosti a ľudskej zrelosti. Toto naozaj nie je malá ambícia.

Mnohých ľudí však chytá určitý typ beznádeje. Vy sa, naopak, vo svojich prejavoch snažíte tú nádej posilňovať. Nie ste z toho už niekedy unavená?

Som. Snažím sa tú prácu vykonávať zodpovedne, takže je to logicky aj fyzická únava. Ale viem, že sa pýtate na tú mentálnu únavu alebo únavu z beznádeje. Niekedy akoby sme sa donekonečna motali v bludnom kruhu.

Ale mám to šťastie stretať ľudí v rôznych kútoch Slovenska, v dedinách, mestách, kde vidím ľudí, ktorí sú skvelí a aj napriek tomu, že ich ten systém úplne nepodporuje, robia unikátne veci. A keď vidím Slovensko cez tieto oči, tak viem, že šanca a nádej na zmenu k lepšiemu tu je.

A čo im hovoríte, keď vám povedia, že už ani my nevládzeme a už strácame nádej?

Pokiaľ ide o bežných ľudí, ktorých stretávam, tak tá energia alebo optimizmus vychádza práve z tej chuti robiť veci lepšie napriek ťažkým podmienkam. Faktom je, spomínali ste OECD, čo vlastne znamená, že sme jedna z 38 ekonomicky najúspešnejších a najsilnejších krajín. Takže máme dobrý potenciál, dobré predpoklady na čom stavať, akurát si ich nesmieme sami kaziť.

Budete chcieť rovnakú nádej ľuďom komunikovať z tohto miesta aj po 15. júni 2024?

Táto otázka sa prirodzene opakuje a ja som avizovala, že na jar by som chcela oznámiť svoje rozhodnutie, ale ten čas ešte nenastal. Je to mimoriadne zodpovedné rozhodnutie.

To, čo mám teraz pred sebou z hľadiska výkonu právomoci, aj to, v akej situácii sa nachádza momentálne Slovensko z hľadiska politického vývoja, mne samej ukáže, ako v nich obstojím. Prirodzene, starostlivo vyhodnocujem všetky signály, ktoré majú k jednému alebo druhému rozhodnutiu viesť.