Ján Mazák - autor je predseda Súdnej rady Slovenskej republiky

Mariana Kočnera senát Špecializovaného trestného súdu oslobodil spod obžaloby vo veci vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Po vyhlásení rozsudku sa dvihla vlna vyjadrení, názorov, postojov a komentárov. Trvalo mi trochu dlhšie, než som tento verdikt (doposiaľ neprávoplatný) spracoval. Viackrát som si vypočul ústne odôvodnenie, čítal kritické slová na adresu sudkyne a sudcov, občas vajatanie, vyhýbavé hodnotenia. Múdri ľudia (napríklad Eva Mišíková) zostali prekvapení a pridali niekoľko miernych, avšak profesionálne tvrdých pochybností o tomto oslobodení. A potom som začal morfordírovať.

Bol by som v menšine

Krátko a nevyhnutne o osobnom presvedčení. Priebeh dokazovania, zistenia súdu, prvý oslobodzujúci rozsudok, právne záväzný názor Najvyššieho súdu, ktorým bol tento rozsudok zrušený, a ústne odôvodnenie druhého rozhodnutia ma presvedčili. O vine Mariana Kočnera. Byť členom senátu, tak by som hlasoval v súlade s minoritným názorom.

Kritika by nemala prerastať do útokov na nestrannosť

Do obsahu slobody prejavu sa zmestí dosť jej podôb. Rázne kritiky, nevecné hodnotenia, výrazy napádajúce ľudí v talároch, spochybňovanie profesionálnych kvalít, obyčajné nadávky. To všetko sme počuli na adresu senátu, ktorý väčšinou hlasov oslobodil Mariana Kočnera. Zväčša trochu prehnané, nadsadené, podpásové, ale nech.

Odmietam však účelové, neobjektívne tvrdenia bez akéhokoľvek dôkazu o nedostatku nestrannosti konajúcich sudcov a sudkyne, o ich nezákonnom ovplyvňovaní, nedajbože korupcii. Viem, za posledné roky sme sa stali svedkami tvrdenej aj dokázanej a ešte stále dokazovanej korupcie v súdnictve. Považujem za chybu, ak sa z tejto nedobrej a tragickej skúsenosti slovenskej justície vyvodzujú závery pomaly v každej veci, v ktorej rozhodnutia súdov nekopírujú všeobecnú mienku či presvedčenie o spravodlivom procese a jeho výsledku.

Transparentné, verejnosti prístupné hlavné pojednávania, rozsah vykonaného dokazovania, výsledok hlasovania, ústne odôvodnenie a nedostatok akéhokoľvek objektivizovaného potvrdenia o nelegálnom pôsobení na senát by mali značne zabrzdiť záver o tom, že rozsudok o Marianovi Kočnerovi bol výsledkom iného než nestranného a nezávislého postupu a rozhodovania senátu.

Kočner nie je nevinný, súd iba pochybuje o jeho vine

Z výrokov a ústneho odôvodnenia rozsudku vyplýva, že k oslobodeniu Mariana Kočnera došlo po uplatnení zásady v pochybnostiach v prospech obžalovaného. Inak povedané, nebolo preukázané, že spáchal skutky uvedené v obžalobe. K tragickej udalosti však došlo. Len niet dostatok dôkazov o tom, že objednávku vraždy má na svedomí tento obžalovaný. Mohol ju objednávať, lenže senátu možnosť nestačila. Väčšina tejto formácie požadovala istotu. Úplne legitímny postup.

Výrok o oslobodení je založený len na pochybnosti o vine obžalovaného, nie o nevine Mariana Kočnera. Nevinný by bol, ak by ho senát oslobodil z dvoch iných dôvodov. Skutky sa nestali alebo k nim došlo, ale nie sú trestnými činmi. Také niečo rozsudok neobsahuje.

A pochybnosti o vine tohto človeka súdy ešte môžu rozptýliť. Napokon, ako je zjavné, proces odstránenia neistoty o jeho vine sa už aj začal. Podaním odvolania prokurátorom.

Odvolanie môže, ale, žiaľ, nemusí byť záverom súdneho procesu

Vždy som považoval odvolania proti súdnym rozhodnutiam za najúčinnejšiu formu kritiky ich výrokov. Vo veci, o ktorej píšem, je odvolanie už účinne podané (nebudem pripomínať, že rozhodujúce je iba odvolanie prokurátora).

Je preto tak trochu prejavom neuváženosti, ak sa pri komentovaní oslobodzujúceho rozsudku súdu prvej inštancie zabúda aj na to, že na jeho zvrátenie alebo potvrdenie máme ustanovený jediný orgán s potrebnou legitimitou: odvolací, v tomto prípade Najvyšší súd.

Počkajme teda na výsledok opravného konania.

Osud riadneho opravného prostriedku sa nedá predvídať. Navyše, ani výsledok odvolacieho konania nemusí byť definitívnou bodkou, hoci súhlasím, že rozumný čas na súdne uzavretie tejto vysoko traumatizujúcej tragédie už pominul.

Nedivte sa tomu. V štátoch, v ktorých je vláda práva základnou hodnotou, to funguje rovnako. Odvolanie, dovolanie, iné mimoriadne opravné prostriedky, ústavné sťažnosti. A tak sme svedkami zrušovania súdnych rozhodnutí a opakovania procesov. Dôsledkom je to, že závažné kriminálne kauzy sa nezriedka rozhodujú s konečnou platnosťou (právoplatnosťou) až po rokoch.

Ale inej alternatívy, i keď sa to ťažko píše aj hovorí, niet.

Moc súdiť a zodpovednosť sú spojené nádoby

Zvyknem pripomínať, že moc súdiť je do istej miery čosi nezvyčajné. Človek môže iných ľudí odsúdiť na roky rokúce v žalári. Iste, kriminálnikov, vrahov, zlodejov, násilníkov, ale predovšetkým ľudské bytosti. Z času na čas aj osoby, u ktorých sa neskôr alebo neskoro ukázalo, že nič nespáchali. Nočná mora každého, kto má v rukách súdnu moc.

Preto je táto moc úzko spojená s veľkou a nezriedka s ťaživou zodpovednosťou. Veď sudca pri páchaní zločinov nebol. Celý dej musí rekonštruovať a vnímať výlučne cez dôkazy. Dakedy rozporuplné, nepresné, zmätočné, nepresvedčivé, zavádzajúce. Ibaže sudca musí rozhodnúť. Áno, nie. Nemá priestor na iný záver. Musí, zjednodušujem, uznať vinu alebo oslobodiť. Nedokázanú pravdu a pochybnosti o pravde musí považovať za nepravdu, aj keby sa akokoľvek inak javila navonok.

Skúsme tomu porozumieť. Dnes aj vždy. Ľudia, ktorým dávame moc súdiť, ukladáme im zodpovednosť za ich výroky, si taký prístup, ak je navidomoči jasné, že sú spravodliví, nestranní a nezávislí, zaslúžia. Bez ohľadu na to, či s nimi súhlasíme alebo ich rozsudky odmietame.