Rodíme sa svojim rodičom a do určitého rodinného prostredia, ktoré nás ovplyvňuje sociálne a charakterovo.
A keď vyrastieme je nám jasné, že ten krivý nos, ktorý mal náš dedo a otec, nie je výsledkom toho, či sme sa narodili v honosnom dome alebo sociálnom byte. Ani výsledkom vzdelanosti, postavenia a intelektu našich rodičov a ani ich výchovy, ale jednoducho genetiky.
Sú veci aj v našom prežívaní, s ktorými sa rodíme a nemôžeme za to. Ani ich zmeniť - napr. temperament, túžbu objavovať nové veci, nedostatok strachu pred ťažkosťami, viac menej aj sklon podliehať vplyvom a davu.
Stojíme na pleciach našich predkov - rodičov, prarodičov, príbuzných, a nevyberáme si ich, ničím sme si nezaslúžili rodinu, do ktorej sme prišli. Rodina je ale rodina.
Potom prichádzame na právnickú fakultu študovať právo, do prostredia fakulty, ktorú ktosi a pre čosi kedysi založil, viedol ako prvý a dal jej smerovanie a víziu.
Do akademického sveta dotvoreného a vytvoreného jeho učiteľmi a staršími študentmi. Spomeňme si, ako nám na internáte dobromyseľne odovzdávali informácie, kto je aký na prednáškach, cvičkách a skúškach, ako to chodí, u koho si čo možno dovoliť, s kým byť zadobre, keď chceme v pokoji doštudovať.
Všímali sme si, kto zo skončených absolventov bol prijatý za doktoranda, a ako to s kariérou vysokoškolského učiteľa v skutočnosti vyzerá.
Prišli sme potom na súdy, kde tiež sme sa ocitli na pleciach našich predkov - sudcov, ktorí kedy boli, pôsobili a pôsobia na súde. Aj keď by mal byť sudca nezávislou a nestrannou individualitou, ocitá sa v prostredí súdov v určitej hierarchii, a musí sa pozorovaním života aj na vlastných chybách, omyloch a problémoch zorientovať v ľuďoch okolo, vzťahoch a rozhodnúť sa pre svoj spôsob fungovania sudcu ako profesijný tak aj osobný.
Prostredie súdov tvoria v tom pozitívnom aj negatívnom práve osobnosti sudcov, ich správanie profesijné aj ľudské. A nad tým všetkým, hoci je sudca sám osebe ústavným činiteľom, paradoxne je predseda súdu, osoba spojená s výkonnou mocou a zodpovedajúca sa výkonnej moci, ktorá môže sudcovi profesijne a ľudsky pomáhať alebo ho aj deptať, ako sa to často stáva. Najmä keď má predseda súdu svoj klub obľúbencov, a konkrétny sudca do neho nepatrí.
Stojíme na pleciach všetkých sudcov, ktorí kedy boli sudcami. Čo pekné z histórie vieme o postavení súdnej moci za totalitných režimov, ktoré v našej histórii prevládali?! Obdobie prvorepublikových sudcov, najvýznamnejších osobností súdnictva, je akoby pochované a nezdá sa, že by niekto alebo niečo chcel túto tradíciu vzkriesiť.
Nemusíme hádať, určite vieme, čo by povedal Vladimír Fajnor, prvý prezident Najvyššieho súdu Československej republiky, na svojich nástupcov v časoch totalitných režimov, aj v dobách nedávno minulých.
Ako občania tiež stojíme na pleciach našich predkov - prvorepublikové zriadenie nás neuspokojovalo a boj za autonómiu ukončil Slovenský štát, ktorý vznikol v čase fašistického ovládnutia sveta Hitlerom, ako satelit Nemecka. Povojnové usporiadanie Európy našu malú krajinu zadefinovalo ako satelit komunistického Zväzu sovietskych socialistických republík, ovládaného ideológiou podobnou tej predošlej.
Slovenská republika v roku 1993 tiež nevznikla ako výsledok slobodnej, hrdej a zodpovednej vôle občanov mať svoj vlastný štát, ale politického rozhodnutia vtedajších predstaviteľov moci. Niet sa čo čudovať prieskumom verejnej mienky, ktoré zistili, že neuveriteľná väčšina občanov by v prípade napadnutia iným štátom ani túto svoju republiku nešla brániť.
Ak by nešla brániť svoju domovinu, bude brániť jeden zo základných princípov spravodlivého štátu - právny štát?
Stojíme na pleciach našich predkov a nevyberáme si do akej krajiny sa rodíme.
Keď som bola na prvom proteste proti rušeniu ÚŠP a zmene trestných zákonov, tak som sa pri hymne zamyslela, aké vlastne postoje nás definujú. Starší muž predo mnou si napriek zime a sneženiu dal na znak úcty dole čiapku, ako sa to robí, keď muž vchádza do kostola.
S prianím všetkého dobrého
Daniela Baranová
emeritná sudkyňa