Language Switcher

Vyberte váš jazyk

 
Článok bol prevzatý z dennikn.sk
 

Štyri roky bez väčšej mediálnej pozornosti bol členom súdnej rady, kam ho v apríli 2020 zvolila vtedajšia vládna väčšina. Vo štvrtok ho súčasná koalícia odvolala a advokát Andrej Majerník (50) sa tak na čas dostal do centra pozornosti.

Vládna väčšina pri jeho odvolávaní argumentovala aj stratou dôvery v svedomitý výkon právomoci. Majerník si nemyslí, že vôbec niekedy nejakú dôveru súčasných vládnych strán mal.

„Odôvodnenie nesvedomitým výkonom mi pripadalo neférové a nasilu ‚našróbované‘,“ hovorí a dodáva, že „celkovo je neférové, ak v písomnom odôvodnení môjho odvolania je uvedené niečo a v pléne na poslednú chvíľu sa objavia ďalšie dôvody“.

 

V rozhovore sa dočítate:

  • prečo považuje slová Roberta Fica na adresu Ústavného súdu za tvrdé, ale ešte v miere vecnej kritiky;
  • aké vyjadrenia vládnych predstaviteľov sú už zásahom do nezávislosti súdnictva;
  • aká bola súdna rada pod vedením Jána Mazáka;
  • čo si myslí o možnom návrate Štefana Harabina.

Vaše meno sa síce verejne v poslednom čase spomínalo, ale pre mnohých ste stále veľkou neznámou. Skúste sa na úvod predstaviť ľuďom, ktorí vás nepoznajú. Možno na prípadoch, ktoré ste zastupovali. 

Svoje vystupovanie ako právnika vidím v dvoch smeroch. Som advokátom, partnerom v advokátskej kancelárii Majerník a Mihaliková, ktorá sa zaoberá najmä obchodným a civilným právom. Nerád by som však vyťahoval konkrétne prípady, radšej poukážem na druhú stránku svojho právnického života.

Od skončenia právnickej fakulty som začal spolupracovať s ľuďmi, ktorí neskôr vytvorili občianske združenie Via Iuris. To sa dlhodobo angažuje v témach, ako sú transparentnosť súdnych procesov, výberových konaní v súdnictve či v ochrane ľudských práv a celkovo ochrane právneho štátu. Spolupracoval som s nimi na viacerých konferenciách, ktoré sa týkali súdnictva.

V rokoch 2011 až 2013 som zastupoval Slovenskú republiku v konaní pred Ústavným súdom, kde podstatou sporu bolo, či sudca, ktorý si podal antidiskriminačnú žalobu (boli to žaloby z rokov 2009, 2010 za to, že sudcovia špeciálneho súdu mali príplatky, čo mnohí sudcovia považovali za diskriminačné – pozn. red.) môže rozhodovať o takýchto žalobách svojich kolegov. Bol som vtedy úspešný a to je pomerne známy nález. Vždy som teda mal blízko k témam justície. Ešte v roku 2017 ma oslovila vtedajšia ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská, aby som prišiel do súdnej rady, čo som však odmietol.

Prečo? 

Myslel som si, že je oveľa viac právnikov, ktorí by tam mali ísť. V roku 2019 som takúto ponuku už prijal. Vtedy ma navrhol predstaviteľ Mosta-Híd Peter Kresák, ale nezvolili ma v parlamente. Dostal som niečo vyše 40 hlasov. Uspel sudca Viliam Pohančeník, ktorého volilo tuším 62 poslancov. Vtedy tej voľbe nevenovala verejnosť, a to ani širšia právnická, takmer žiadnu pozornosť. Na tých počtoch tiež vidieť, že sa na voľbe zúčastnilo vyše sto poslancov. Bola to okrajová téma. Dnes sa tomu venujú zhruba všetky médiá a v zásade okrem deviatich poslancov sa na mojom odvolávaní zúčastnili takmer všetci poslanci.

Parlament vás odvolal minulý štvrtok. Už v novembri odvolala vláda svojich členov. Vládni predstavitelia opakovane útočia na sudcov, sudkyne, predsedu Najvyššieho súdu aj Ústavného súdu. Svedčia tieto kroky vládnej moci o tom, že sa snaží ovládnuť súdnictvo? 

Nemám príliš rád zovšeobecňovanie. Najskôr si musíme urobiť poriadok medzi jednotlivými výrokmi a aktmi. V prvom rade chcem povedať, že je úplne legitímne, aby sa politici, predstavitelia zákonodarnej aj výkonnej moci vyjadrovali k problémom justície. Na to sú tu a na to dostali mandát od voličov. Je úplne v poriadku, keď kritizujú napríklad aj spôsob riadenia niektorého súdu či súdne rozhodnutia. Ale len vtedy, ak je ich kritika založená na relevantných a dostatočných dôvodoch a pokiaľ má tá kritika primeranú formu.

Možno vás prekvapím svojou odpoveďou na to, či sú problematické vyjadrenia premiéra vo vzťahu k Ústavnému súdu, ktoré povedal po rozhodnutí o pozastavení účinnosti novely Trestného zákona. Robert Fico na tlačovej besede povedal tvrdé vyjadrenia, ale nevybočil z vecnej kritiky. Kritizoval predsedu Ústavného súdu za únik uznesenia, ale pokiaľ ide o samotné uznesenie, konštatoval, že ho rešpektuje.

V protiklade k tomu, čo som práve povedal, spomeniem vyjadrenia predsedu vlády, ktoré predchádzali tlačovej besede. Položil otázku, či má byť budúce rozhodnutie výsledkom intenzívnej komunikácie medzi kanceláriou prezidenta a Ústavného súdu, o ktorej v posledných týždňoch aj vrabce čvirikajú.

Nikto pritom o tej komunikácii nič nevedel a dementovala to prezidentka aj súd.

Presne tak. A preto je to ten typ verbálneho útoku, ktorý zasahuje a podkopáva kľúčovú časť fungovania justície, čiže jej nezávislý a nestranný výkon. Spomeňme aj výrok ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka na sudcu Mestského súdu Bratislava IV. Kritika rozhodnutia sudcu a podsúvanie, že tam možno chýba nestrannosť, lebo sudca je spolužiakom zástupcu jednej zo strán, sú presne vyjadrenia, ktoré sú nebezpečné a ktorým by sa mali politici vyhnúť.

Premiér na tej tlačovej besede verejne hovoril aj o tom, že ak by mal právomoc, odvolal by predsedu Ústavného súdu, ale keďže ju nemá, bude to musieť urobiť novozvolený prezident Peter Pellegrini. Naznačoval tým, že politická moc je nad súdnou, hoci by mali byť rovnocenné. Bol to odkaz, že mocensky môžu politici zasiahnuť proti predsedovi Ústavného súdu. To nie je problém? 

Ja by som určite zvolil iný slovník a takto by som to nepovedal. Vôbec nechcem robiť obhajobu Robertovi Ficovi. Myslím si však, že jeho odkaz bol, že taký únik, aký sa stal, by sa stávať nemal (kritika súvisí s únikom výroku rozhodnutia do médií skôr, ako sa ho dozvedeli účastníci konania – pozn. red.). Vecná kritika bola na mieste, ale forma a výber slov asi presiahli to, čo je primerané. Robert Fico povedal, že nespochybňuje Ivana Fiačana ako sudcu Ústavného súdu, čo zase dávam do protikladu s tým, čo považujem za absolútne neprijateľné, a to odkazovať sudcovi Najvyššieho súdu, aby sa zbalil a odišiel.

Ako čítate tieto vyjadrenia? O čo vládnym predstaviteľom ide? 

Môžu sa javiť ako signály zastrašovania sudcov. Aby si dobre zvážili, ako budú rozhodovať. Aby si zvážili aj iné okolnosti ako tie, pre ktoré sú vo funkcii, teda tie, ktoré im vyplývajú zo spisu.

To je ten zásah do nezávislosti súdnictva, na ktorý som sa pýtala? 

Iste. Práve takéto verbálne útoky, paušalizované, nepodložené, vyznačujúce sa nesprávnym výberom slov, sú zásahmi do nezávislosti justície. A dôležité je hlavne to, že neuveriteľným spôsobom systémovo podkopávajú dôveru ľudí v inštitúcie. A to je najväčšia ujma a škoda, ktorá sa tým spôsobuje.

Prečo to robia? Prečo sa politická moc snaží zasahovať do súdnictva a ovládnuť ho? 

To je dobrá otázka skôr na politológa, sociológa či ústavného právnika. Ja vymenujem dva krajné dôvody. Prvý je ten, že ide o čisto subjektívne dôvody. Sú nespokojní s konkrétnym rozhodnutím. Aj politici predsa majú aj svoje osobné kauzy, a to často ako predstavitelia výkonnej moci. Ako ministri napríklad figurujú ako strany pri správnom súdnictve, zastupujú žalované správne orgány. Na druhej strane spektra je akási systémová tendencia vládnej a zákonodarnej moci rozširovať svoju oblasť pôsobenia na úkor inej moci, ktorou je moc súdna.

Ako do snahy ovládnuť súdnictvo zapadajú výmeny v súdnej rade? 

Samotná výmena reprezentanta iných mocí v súdnej rade ešte nemusí byť problém. Problémom je to vtedy, ak sa to odôvodňuje klamstvom a ak ten reprezentant nebude ďalej konať autonómne podľa svojho najlepšieho presvedčenia. Problémom je aj to, ak zdieľa hodnoty, ktoré sú nekompatibilné s nezávislým výkonom justície.

Neočakáva sa automaticky od člena súdnej rady, ktorý je nominovaný výkonnou či zákonodarnou mocou, že nejakým spôsobom bude ich predĺženou rukou? 

Takéto očakávanie je veľmi krátkozraké. Podľa ústavy máme súdnu radu nastavenú tak, že popri súdnej moci do nej vysielajú svojich reprezentantov aj výkonná a zákonodarná moc. Od nich potom možno očakávať určitú názorovú či koncepčnú zhodu na tom, ako by mala vyzerať justícia a jej verejná kontrola. Ale tu sa to zastavuje. Nič viac. Žiadny imperatívny mandát, žiadne očakávanie a žiadny systém, kedy by ten-ktorý reprezentant mal fungovať ako nejaký zástupca, ktorý za zastúpeného plní pokyny. Rozhodne to tak nebolo v mojom prípade. Určite som to nebadal ani z konania reprezentantov iných mocí v súdnej rade za môjho pôsobenia.

Vás do súdnej rady navrhol Juraj Šeliga (vtedy Za ľudí, dnes Demokrati). Nikdy od vás nežiadal, ako máte hlasovať? 

Nie, nikdy mi nedal pokyn ani on, ani nikto iný.

Pri svojom odvolávaní ste sa stali terčom útokov koalície a, naopak, opozícia vás bránila. Lichotilo vám, že sa vás niekto dokázal verejne zastať? 

Aj ja som živý človek a určite mi nerobilo dobre, ak niekto o mne hovoril nepravdivé tvrdenia. Samozrejme, obrana mi svojím spôsobom lichotila. Musím však povedať, že diskusiu v parlamente som nesledoval. Dostával som len správy od známych a priateľov. Spätne som si vypočul iba záverečné vystúpenie poslanca Tibora Gašpara (Smer), takže celkovo to neviem vyhodnotiť. Mňa vždy skôr zaujíma vecnejšia stránka debaty.

A taký náznak mala diskusia na ústavnoprávnom výbore. Išla viac k podstate. Mňa totiž skutočne zaujíma, či máme dobre nastavenú ústavu. Či výklad kedykoľvek odvolať člena súdnej rady naozaj znamená bez dôvodu. A ak je to ústavne v poriadku, či to nie je v rozpore s právom Európskej únie. Toto sú problémy, ktoré ma zaujímajú viac.

A zaujímalo to aj poslancov? 

Určite aj toto, ale oni museli riešiť aj svoju agendu. Aby som však teraz nebol obzvlášť kritický, samozrejme, že ďakujem každému jednému poslancovi, ktorý si všimol moju prácu a zastal sa ma. Funkciu v súdnej rade som videl najmä v legitimizačnom procese, čo vlastne verejnosť asi až tak nezaujíma. Ide o dohliadanie nad tým, aby bol výberový proces budúcich sudcov férový a zákonný, aby preloženia sudcov išli podľa zákona. Nikdy som špecificky nestál o to, aby sa o mňa zaujímali médiá.

Kľúčovým dôvodom vášho odvolania, ale aj odvolania Jána Mazáka bola strata dôvery v svedomitý výkon právomoci. Čo si o tom dôvode myslíte?

Koaliční poslanci nám paušálne vytýkali, že sme súhlasili so zásahmi do nezávislosti súdnictva vykonanými justičnou novelou z roku 2020. Je to nezmysel. Nie je to pravda aj vzhľadom na to, ako sa k tomu stavala súdna rada v pripomienkovom konaní.

Oveľa dôležitejšie však je, ako rozhodol Ústavný súd. V rozhodnutí, ktorým odmietol podanie poslancov (vtedy opozičných, dnes vládnych – pozn. red.), konštatoval, že napádané ustanovenia nie sú v rozpore s ústavou nie sú v rozpore s materiálnym jadrom ústavy a nezasahujú do princípov nezávislosti súdnictva. Už z tohto dôvodu je to teda nezmysel. Poslanci pritom napádali ustanovenia o možnosti odvolávať členov súdnej rady, o zúžení funkčnej imunity sudcov či o vypustení právomoci Ústavného súdu dávať súhlas s väzobným stíhaním sudcu.

Nerozumel som ani tomu, prečo som stratil dôveru. Asi som teda nejakú mal a tú som stratil, ale ja si myslím, že som ju nemal od začiatku. Odôvodnenie nesvedomitým výkonom mi pripadalo neférové a nasilu „našróbované“. Proti tomu som sa aj ohradil na výbore.

Po samotnej rozprave v pléne vystúpil poslanec Tibor Gašpar (Smer) a zhrnul ešte ďalšie konkrétne dôvody, pre ktoré vás odvolávali. Vytkol vám, že ste podporili návrh na odvolanie bývalej predsedníčky Lenky Praženkovej. A že ste, naopak, nehlasovali za odvolanie Jána Mazáka z postu predsedu. Alebo že ste mali dvojitý meter pri riešení útokov na konkrétnych sudcov. Na tieto výhrady už nikto nemohol reagovať. Predstavte si, že by ste mali možnosť stručne na ne reagovať. Čo by ste povedali? 

V mnohom sú to klamlivé obvinenia. V ostatnom, za čo ma kritizuje, je uplatnenie vlastného názoru a výkon oprávnenia člena súdnej rady. Celkovo je neférové, ak v písomnom odôvodnení môjho odvolania je uvedené niečo a v pléne na poslednú chvíľu sa objavia ďalšie dôvody.

Poslanec Gašpar vám vytkol, že ste sa pridali k navrhovateľom odvolania Lenky Praženkovej v roku 2020 a v návrhu ste napísali, že dôvody jej odvolania uvediete až pri samotnom odvolávaní. K tomu nakoniec nedošlo, lebo sa funkcie vzdala. Ako ste vnímali túto konkrétnu výhradu? 

Poslanec Tibor Gašpar povedal, že v návrhu na odvolanie bývalej predsedníčky bolo napísané, že dôvody odvolania navrhovatelia neuvedú, ale uvedú ich pri samotnom odvolávaní. Takto som ich vraj tajil do momentu odvolávania. Ten návrh je stále verejne prístupný na webe súdnej rady. Má sedem strán a obsahuje dôvody. V závere je uvedená veta, že navrhovatelia si vyhradzujú možnosť doplniť podrobnosti k jednotlivým bodom návrhu pri jeho prerokovaní v súdnej rade. Je to také zásadné významové skreslenie, že si dovolím tvrdiť, že pán Gašpar nehovoril pravdu.

Vytkol vám aj to, že vlani v decembri a ani teraz v apríli ste nehlasovali za odvolanie Jána Mazáka z postu predsedu súdnej rady. Prečo? 

Všetko sa to dá napočúvať a vysledovať zo záznamov súdnej rady, pretože po parlamente je to asi druhá najtransparentnejšia inštitúcia v tejto krajine. Dôvody, ktoré uviedli navrhovatelia v decembri 2023, obsahovali celú škálu výčitiek. Od pochybení týkajúcich sa vyhlasovania voľby sudcov Najvyššieho správneho súdu, za čo som aj ja predsedu Jána Mazáka kritizoval, po verejné vyhlásenia, s ktorými môžeme, ale nemusíme súhlasiť. Nepovažoval som tie dôvody, a to aj vzhľadom na uplynutie času a aj následky jeho konania, za také, aby som za jeho odvolanie zdvihol ruku.

A pokiaľ ide o nedávne odvolávanie pre údajné lustrovanie sudcov? 

Tie dôvody boli vážne a naozaj spôsobilé vyústiť do odvolania. Chcel som, aby sa k tomu vyjadril. Chcel som poznať odpoveď na každé jedno obvinenie z tých deviatich skutkov. Nechcel som rozhodnúť predtým, ako bola vypočutá druhá strana. Druhá vec je, že v podkladoch chýbali niektoré dokumenty, na ktoré sa návrh odvolával. Navrhovatelia to odôvodnili tým, že neboli v spisoch. Ja som pred rozhodnutím chcel ísť do tých spisov a pozrieť si, či je to tak. Navrhovatelia sa k tomu však postavili tak, že dali Jánovi Mazákovi lehotu na vyjadrenie, ktorú neprijal, a preto rozhodli ako keby kontumačným rozhodnutím. Situácia si však vyžadovala preskúmanie jeho postupu. Takto to zostalo nedohraté.

Argumentom navrhovateľov bolo, že z prístupu Jána Mazáka bolo zjavné, že sa mu to vysvetľovať nechcelo a skôr sa len obštrukciami snažil oddialiť svoje odvolanie. Vy ste to tak nečítali? 

Pre mňa bolo podstatné rozhodnúť až potom, ako sa vyjadrí.

Ale dokedy by ste čakali na vyjadrenie? 

Ak by sme čakali dva týždne, nič by sa nestalo. Posúdilo sa to tak, že sa rozhodne podľa návrhu, keď sa on nevyjadruje. Preto som sa ani len nezdržal. Vôbec som nehlasoval.

Keď koaliční poslanci odôvodňovali návrh na vaše odvolanie, často spomínali výhrady, ktoré boli zovšeobecnené na vás oboch, hoci sa týkali len Jána Mazáka. Vy ste sa pritom veľakrát v súdnej rade proti jeho konaniu ohradili a nie raz ste ho kritizovali. Pripadalo vám to spoločné odvolávanie férové?

V procese mi to prekážalo. Ale nerobil som réžiu či dramaturgiu na vypočutí pred ústavnoprávnym výborom a ani v pléne. Poslanci opozície sa snažili oddeliť naše dva prípady, ale vládnej koalícii to asi vyhovovalo urobiť spoločne. Asi to bolo rýchlejšie.

Ján Mazák sa proti odvolaniu zo súdnej rady bráni ústavnou sťažnosťou. Podáte ju aj vy?

Skôr o tom neuvažujem. Niekedy akceptujete aj stav, ktorý je výsledkom protiprávneho konania alebo o ňom máte pochybnosti. Dôležité je, čo chcete dosiahnuť. Asi by som to urobil vtedy, ak by Ján Mazák svoju ústavnú sťažnosť nepodal. A urobil by som to len preto, aby sa vnieslo svetlo do toho, ako aplikovať úpravu odvolania členov súdnej rady. O samotnú funkciu mi nejde. Keďže on si ústavnú sťažnosť podal, ja to už urobiť nemusím.

Ako by ste zhodnotili tie takmer štyri roky súdnej rady pod vedením Jána Mazáka?

Hoci niekde čítam, že to bola Mazákova súdna rada, ja si to nemyslím. Súdna rada v období 2020 až 2024 bola multipolárna. Východiskovým kritériom pri hlasovaniach nebolo to, či ste členom súdnej rady za sudcovskú moc či nesudcovské moci. Lámalo sa to od jednotlivých bodov programu a vytvárali sa rôzne koalície.

Do roku 2022 tam bola aj dobrá atmosféra. Hoci až čas posúdi, či sme niečo zmysluplné vytvorili, ale mal som pocit, že dovtedy tam bola konštruktívna atmosféra. Napríklad pri kreovaní Najvyššieho správneho súdu alebo pri nastavovaní procesov, ako overovať majetkové pomery sudcov či predpoklady sudcovskej spôsobilosti.

Neskôr, v tej druhej polovici, to bolo poznačené zníženou mierou kultivovanosti a často aj osobnými invektívami. Priznám sa, že už som sa tam s každým jedným zasadnutím cítil menej komfortne.

Čo sa stalo v roku 2022, že sa zmenila atmosféra v súdnej rade? Bol to dôsledok sudcovských volieb? 

S príchodom niektorých členov súdnej rady tam narástlo napätie.

Kto bol doposiaľ najlepším predsedom súdnej rady? 

Neviem to posúdiť. Lenku Praženkovú som zažil na dvoch zasadnutiach. Mal som s ňou korektný vzťah, a aj keď odstúpila ako predsedníčka, ale ostala členkou súdnej rady, k práci pristupovala veľmi konštruktívne. Ale nebudem porovnávať. Ja som zažil len Jána Mazáka.

Prvú ponuku ísť do súdnej rady ste odmietli. Pri druhej ste už súhlasili, hoci to nevyšlo. Čo vás v roku 2020 motivovalo stať sa členom súdnej rady? 

Je to otázka akejsi zrelosti a vyzrievania, keď si človek povie, že má na to odvahu. Bolo to aj vplyvom vonkajšej situácie. Roky 2019 a 2020 boli veľmi turbulentné. Justícia vtedy utrpela vážnu ranu, pokiaľ išlo o jej dôveryhodnosť. Na čelo Najvyššieho súdu nebol dlho nikto zvolený a podpredsedníčka bola mimo svojej funkcie (Jarmile Urbancovej po obvinení v kauze Búrka pozastavili výkon funkcie sudkyne – pozn. red.). Vyzývali ma na to aj moji priatelia. Nie politici, ale napríklad Pavol Žilinčík, ktorý v súdnej rade pôsobil. Bol to akýsi mix vektorov, ktoré na mňa tlačili, aby som tú ponuku prijal.

S Jurajom Šeligom, ktorý vás navrhol, ste sa poznali? 

Osobne sme sa nepoznali. Pozitívne som vnímal jeho angažovanosť vo verejnom priestore ešte mimo politiky, najmä v hnutí Za slušné Slovensko. Veľmi sa mi to páčilo. Stretli sme sa, porozprávali sme sa a on ma navrhol. Mal som vtedy nielen podporu strany Za ľudí, ale aj ostatných koaličných strán, a tak som bol zvolený.

Chodili ste na protesty Za slušné Slovensko? 

Áno, hoci nie na každý.

Prečo? 

Lebo som občanom tejto krajiny a záleží mi na jej smerovaní. A preto som aj prijal funkciu člena súdnej rady. Znie to veľmi pateticky, ale naozaj to tak vnímam.

Po voľbách v roku 2023 organizovala protesty aj súčasná opozícia. Na nich ste boli tiež? 

Bol som podporiť verejnoprávnu televíziu a rozhlas.

Keď bolo témou protestov rušenie špeciálnej prokuratúry a novela Trestného zákona, tak ste nešli? 

Pokiaľ ide o novelu, stotožňujem sa s tým, že spôsob, akým bola prijatá, bol veľmi nesprávny. Čakám, ako sa k tomu postaví Ústavný súd. Taký dôležitý zákon mal prejsť riadnym legislatívnym konaním. Určite sa môj nesúhlasný postoj zhodoval s názormi opozície.

Je verejne známe, že novelu Trestného zákona pripravovali aj ľudia, ktorí sú trestne stíhaní. Malo by nás zaujímať aj to, kto návrhy zákonov píše, alebo len ich obsah? 

Nielen obsah, ale určite aj motivácia je dôležitá.

Aké ďalšie kroky voči súdnictvu sa ešte dajú od vládnej moci očakávať? 

Predpokladám, že keď sa stane prezidentom Peter Pellegrini, dôjde k výmene členov súdnej rady, ktorých nominuje prezident. Potom sú už možnosti výkonnej moci personálne priamo zasahovať do súdnictva obmedzené. Pozornosť treba následne zaostriť na dianie v súdnej rade. Súdna rada volí prísediacich disciplinárnych senátov Najvyššieho správneho súdu. Disciplinárny senát sa totiž skladá z piatich členov. Traja sú profesionálni sudcovia a dvaja prísediaci. V roku 2025 bude nová voľba prísediacich. Treba si teda všímať, akí ľudia budú navrhnutí a zvolení. Myslím si, že voľba, ktorú sme urobili v roku 2022, bola veľmi vyvážená. Sú tam zástupcovia akademickej obce, mimovládnych organizácií, advokáti.

Keďže súdna rada kreuje aj databázu kandidátov na členov výberových komisií na budúcich sudcov, treba si všímať, kto tam bude zvolený. Ale aj to, kto bude vyberaný. Predseda súdnej rady totiž kreuje výberovú komisiu pri hromadných výberových konaniach sudcov.

Rovnako bude dôležité, koho súdna rada zvolí za kandidátov na sudcu Európskeho súdu pre ľudské práva do Štrasburgu, ale aj na súdny dvor do Luxemburgu, keďže vláda na jednom z posledných rokovaní vrátila súdnej rade navolenú kandidátku. A o rok bude súdna rada voliť predsedu Najvyššieho súdu.

Môže súdna rada zasahovať voči konkrétnym sudcom aj cez disciplinárne konania? 

To si treba vysvetliť a trochu to súvisí aj s výhradami z lustrácií voči Jánovi Mazákovi. Ukazuje sa, že sa bude treba zamyslieť aj v právnej úprave nad tým, ako má vyzerať preverovanie predpokladov sudcovskej spôsobilosti vykonávané celou súdnou radou verzus ako má byť vykonávané návrhové oprávnenie predsedu súdnej rady podať disciplinárny návrh. Lebo nie je to tak, že celá súdna rada môže podať návrh na disciplinárne stíhanie sudcu. Môže to urobiť len predseda súdnej rady.

Súdna rada však môže v niektorých prípadoch prijať uznesenie, že sudca alebo sudkyňa porušuje povinnosť spĺňať predpoklady sudcovskej spôsobilosti. Môže to urobiť, len ak sudca nedostatočne vysvetlí svoje majetkové pomery alebo ak by mal vzťah s organizovaným zločinom. Výnimočne to môže urobiť aj vtedy, ak je to porušenie takej silnej intenzity, pokiaľ ide o morálny štandard alebo integritu, že ho to zbavuje talára. Súdna rada teda nemá až také široké oprávnenie, návrhové oprávnenie sa koncentruje do rúk predsedu súdnej rady.

V súdnej rade vás možno vystrieda Štefan Harabin. Čo si o tejto možnej nominácii SNS myslíte? 

Jeho členstvo v súdnej rade je úplne neprijateľné. Hlavným dôvodom nie je to, že je politik, ako reagovali niektorí členovia súdnej rady. Hlavným dôvodom je to, čo robil a hovoril, keď bol predsedom Najvyššieho súdu, súdnej rady a predtým ministrom spravodlivosti. S jeho obdobím sa spájajú šikanózne disciplinárne návrhy. Spomeniem napríklad len disciplinárne konanie, ktoré inicioval proti súčasnému sudcovi súdneho dvora v Luxemburgu Miroslavovi Gavalcovi za to, že sa nesvedomito vzdeláva.

Okrem toho je to celá škála neprimeraných, urážlivých výrokov na adresu sudcov Ústavného súdu, prezidenta, ale aj bývalej predsedníčky Najvyššieho súdu, o ktorej povedal, že je „svojím spôsobom chudera“. Nebudem už detailne zachádzať do porušení zásad rovnakého zaobchádzania pri odmeňovaní jednotlivých sudcov. To všetko sú však dôvody, pre ktoré nemôže byť Štefan Harabin členom súdnej rady. Toto sú presne tie verbálne ataky, ktoré znižovali dôveryhodnosť justície a útočili na jej nezávislosť.

Bude členom súdnej rady? 

Nie som prognostik, jasnovidec, ale dovolím si povedať, že to považujem za málo pravdepodobné. No zároveň dodám, že v tejto krajine je všetko možné. Na parlamentnej úrovni je to možné, ale ako vnímam signály od samotných sudcov, drvivá väčšina z nich si to nepraje.

Myslíte si, že by išiel do súdnej rady „len“ ako člen? Nemá vyššie ambície, nechce sa stať predsedom? 

Mám pocit, že jeho ambície sú vyššie.

O voľbe predsedu budú rozhodovať členovia súdnej rady. Časť z nich si praje za predsedníčku Marcelu Kosovú. Uvedomujem si, že predbieham, keďže stále nevieme, či sa Štefan Harabin dostane do súdnej rady. Ak by kandidoval on a proti nemu Marcela Kosová, ako by to dopadlo? 

V takom prípade by si súdna rada zvolila Marcelu Kosovú.

Prekvapila vás jej nominácia? 

Nie. Marcela Kosová asi najlepšie z členov súdnej rady pozná technológiu jej fungovania a dobre pozná aj celý justičný systém. Má teda predpoklady na riadenie súdnej rady.

Ak by ste boli v súdnej rade, zahlasovali by ste za ňu? 

Ak by som bol členom súdnej rady, tak by som vám to určite nepovedal. Odpovedal by som tak, že hoci mám nejaké východiská, určite by som si počkal na nejaký jej program, počúval ju a veľa sa jej pýtal. Podľa toho by som sa zariadil. Ako som však už povedal, pri predpokladoch na vedenie súdnej rady nemám pri nej pochybnosti.

Pri čom ich teda máte?

Mám inú predstavu o dôležitosti toho, ako má súdna rada pristupovať k jednotlivým právomociam. Pre mňa je to najmä prístup k legitimizácii sudcov, teda to, že súdna rada dáva určitým osobám moc byť sudcami, a to tým, že kľúčovo participuje na výberovom procese a predkladá návrh na ich vymenovanie prezidentovi. Rovnako dôležitý je aj výkon verejnej kontroly súdnictva. Vnímal som, že Marcela Kosová skôr zdôrazňuje ochranu záujmov sudcov a celého systému vrátane nezávislosti a nestrannosti.

Líšili sme sa aj v niektorých personálnych otázkach, hoci v mnohých sme sa zhodovali. No za veľmi ťažko vysvetliteľné a obhájiteľné považujem napríklad to, prečo nezahlasovala za to, aby sa Lucia Berdisová ako členka súdnej rady dostala do databázy kandidátov na členov výberových komisií sudcov.

Odborne sa jej totiž nedá nič vytknúť. Nevedel som pochopiť, prečo jej nedala hlas aj pani Kosová a prečo sa aj v dôsledku toho Lucia Berdisová do tejto databázy nedostala. O to viac, keď dovtedy každý člen súdnej rady tam bol zaradený takmer automaticky. Je tu teda viacero vecí, na ktoré by som potreboval poznať odpovede pred hlasovaním.

Andrej Majerník (1973)

Vyštudoval Právnickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde ukončil štúdium v roku 1998 a v roku 2004 absolvoval aj rigoróznu skúšku. Po škole začal pracovať ako advokátsky koncipient a v roku 2001 sa stal advokátom. Pôsobil v kancelárii Havlát & Partners, neskôr ARS IURIS. Od roku 2011 je advokátom a partnerom v kancelárii Majerník & Miháliková. Okrem toho pôsobil po škole ako právnik a advokát spolupracujúci so združením Via Iuris, kde je od roku 2011 aj členom Rady Via Iuris. Je kandidátom na člena výberovej komisie na výber sudcov a predsedov súdov.

Na našej webovej stránke používame cookies. Niektoré z nich sú nevyhnutné pre fungovanie stránky, zatiaľ čo iné nám pomáhajú zlepšovať túto stránku a používateľské prostredie. Môžete sa sami rozhodnúť, či chcete cookies povoliť alebo nie. Upozorňujeme, že pri odmietnutí možno nebudete môcť využívať všetky funkcie stránky.