Sudca, ktorý mal našliapnuté, aby sa stal generálnym prokurátorom a ktorý sa v uplynulých troch rokoch podieľal na odsúdení aktéra vojny v polícii Mariána Kučerku, ale aj na vzatí do väzby advokáta Mareka Paru či Zoroslava Kollára. Aj za to čelí JURAJ KLIMENT z Najvyššieho súdu nezvyčajne ostrej kritike zo strany členov vlády. Premiér Robert Fico o ňom dlhodobo hovoril, že sa údajne spriahol s predstaviteľmi zrušenej špeciálnej prokuratúry, na ktorej pôsobil aj jeho synovec Ondrej Repa, aby stíhali vybraných politikov. Na základe týchto obvinení Fico vyzýval na vylúčenie Klimenta z justície a posielal mu odkazy, že na jeho mieste by sa už zbalil. Po dvoch obsiahlych tlačových konferenciách Smeru zo začiatku apríla, na ktorých sa premiér a jeho poradcovia venovali práve takýmto útokom a výzvam, pristúpil sudca Kliment na rozhovor pre SME. Prvýkrát od svojej kandidatúry na generálneho prokurátora v roku 2020 sa verejne obsiahlejšie vyjadril k tomu, aké zákulisné dohody predchádzali zvoleniu Maroša Žilinku za generálneho prokurátora či aké pozadie majú najväčšie súčasné kauzy.

Rozhovor vznikol krátko pred atentátom na premiéra, ku ktorému došlo 15. mája.

Z dôvodu rozsahu a závažností informácií, o ktorých hovorí Kliment, rozdeľuje denník SME rozhovor na dve časti.

V roku 2020 ste patrili k favoritom na generálneho prokurátora, angažovali ste sa v Súdnej rade a hovorili o potrebe zásadných reforiem v justícii. Dnes vám premiér Robert Fico nevie prísť na meno a snaží sa vás dostať preč z justície. Doplácate na to, že ste sa verejne ozvali?

Pravdepodobne áno, pretože súčasnej vládnej koalícii to zapadá do konštruktu o údajnom manipulovaní a zneužívaní trestného konania a ja ako nominant bývalej koalície som mal byť toho súčasťou. To, že som sa vtedy začal verejne angažovať pritom ani nebolo nejaké cielené rozhodnutie. Skôr to vyplynulo z mojej rozhodovacej činnosti a spoločenskej atmosféry a z toho vyplývajúcej objednávky.

Akým spôsobom to vyplynulo?

Niekedy koncom roka 2019 sa už črtalo, že po voľbách vládu Smeru vystrieda nová koalícia a nastanú zmeny. Na problémy v justícii v tom čase poukazovala najmä sudkyňa Elena Berthotyová ako členka Súdnej rady, ktorá ma prehovorila, aby som do toho šiel. Mal som dosť jasnú predstavu o tom, ako by mala Súdna rada fungovať, a najmä o tom, že ak chceme justíciu očistiť, mali by sa zaviesť bezpečnostné previerky sudcov.

Nebola to márna snaha? Ústavný súd už v roku 2019 konštatoval, že celoplošné bezpečnostné previerky sú protiústavné.

Tento nález bol prijatý pomerom hlasov 7:6 a dôležité bolo odlišné stanovisko sudcov Ladislava Orosza či Lájosa Mészárosa. Nuž áno, bolo by potrebné zmeniť mechanizmus kontroly, no mal som presnú predstavu o tom, ako by to šlo. Nakoniec, túto predstavu som v máji 2020 prezentoval aj v rozhovore pre médiá.

Oslovil ma vtedajší vedúci Úradu vlády (Július) Jakab. Ako sa k nemu dostala informácia, že by som s takouto nomináciou zrejme súhlasil, to neviem. Ja som však vždy mal takpovediac svoju hlavu a neinklinoval som k žiadnej politickej strane. Vopred som vravel, že sa pokúsim presadiť veci, o ktorých som presvedčený, no keď to nepôjde a zase sa presadia len také pseudoreformy, čo sa napokon aj stalo, tak v Súdnej rade nebudem celé funkčné obdobie.

Vôbec sa netajím názorom, že som proti existencii Súdnej rady. V prípade reformnej vlády je to v podstate platforma pre rôznych oportunistov, ktorí pokusy o reformy negujú všetkými možnými prostriedkami, čo sme videli aj naposledy. No a v prípade, že nastúpi vláda snažiaca sa o ovládnutie justície a nastolenie takzvanej selektívnej spravodlivosti, tak sa Súdna rada stáva len akýmsi pseudoorgánom nestrannosti, nezávislosti a transparentnosti, pritom v skutočnosti ide o kabinetný výkon jej funkcií a o divadlo pre verejnosť. Videli sme to v minulosti a budeme to vidieť aj teraz. Z týchto dôvodov sa napríklad českí sudcovia vzniku tohto orgánu ani nikdy nedomáhali s argumentáciou „vidíte, čo to prinieslo na Slovensku“.

Áno, v rámci novely ústavy sa zaviedol systém preverovania sudcov cez majetkové priznania prostredníctvom mechanizmov, ktoré sa zverili Súdnej rade. Niekedy v júli 2020 som k tomu podal v Súdnej rade obsiahly návrh, avšak ministerka Kolíková si presadila svoje. Dnes vidíme, ako to dopadlo. Z môjho pohľadu je to úplne impotentná právna úprava, ktorá nás nieže nikam neposunula, ale dokonca zakonzervovala predchádzajúci stav.

Nepresvedčili ste ju o svojej vízii?

Náš vzťah s Kolíkovou má svoje pozadie. Je totiž moja suseda, býva asi 50 metrov od nášho domu. Občas sme preto na seba narazili a raz mi v súvislosti s kauzou Cervanová naznačila, že verí v nevinu ľudí, ktorých v odvolacom konaní odsúdil senát, ktorého som bol členom. S jedným z nich sa aj stretla a aj na základe toho sa ku mne dostalo, že vo vzťahu ku mne razí heslo „len nie Kliment“. Kauza Cervanová pritom mala a stále má priam devastačné následky v otázke ponímania spravodlivosti a bola akýmsi prvotným manuálom, ako spochybňovať na verejnosti rozhodnutia a osoby vyšetrovateľov, prokurátorov a sudcov. Že rovnaké metódy a spôsoby prevzala súčasná koalícia, sa preto ani nečudujem. Niekedy mi to pripadá až smiešne, že tí, čo vás predtým zatracovali, vás teraz obhajujú, a tí, čo vás obhajovali, vás teraz zatracujú a pritom vy si robíte svoju prácu vždy rovnako, bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu a len podľa zákona. To však predstavitelia spravodlivosti pre našich ľudí bytostne neznášajú.

So svojou víziou bezpečnostných previerok sudcov ste teda nenašli žiadneho spojenca?

Našiel. Hovoril som o nej s (Danielom) Lipšicom, ktorý v tom čase pôsobil ako advokát. Mali sme dve-tri stretnutia u neho v kancelárii. Zaujímal ma jeho názor ako bývalého ministra a tiež advokáta, ktorý často zastupoval sťažovateľov pred Ústavným súdom. A zrejme on posunul túto informáciu aj riaditeľovi SIS Vladimírovi Pčolinskému, ktorý následne inicioval naše stretnutie.

To sú tie stretnutia v SIS, na ktoré nedávno poukázal odsúdený právnik Zoroslav Kollár?

Zrejme áno, a nielen on.

Dôvod na takéto stretnutie z moje strany bol aj iný. Niekedy v novembri 2019 som si všimol, že ma monitorovali dve osoby, ktoré sedeli v aute blízko nášho domu. Trošku som ich prekvapil a všetko som si zdokumentoval a následne kontaktoval policajného prezidenta, generála (Milana) Lučanského. Veľmi som ocenil, že okamžite zareagoval a ešte v ten istý deň vo večerných hodinách sme sa aj stretli a vec dal preveriť vtedajšiemu riaditeľovi NAKA (Branislavovi) Zurianovi.

Nebolo vám čudné, že to chce Pčolinský riešiť na osobnom stretnutí v SIS?

A kde inde sme sa mali stretnúť? Na ulici? Bol to normálny priestor, kde prijímal návštevy a ani to neboli stretnutia medzi štyrmi očami, vždy bol prítomný ešte niekto ďalší. V rámci týchto stretnutí som sa zoznámil napríklad s (Tomášom) Rulíškom, ktorý bol neskôr poverený vedením SIS, podľa môjho názoru veľmi zdatný právnik, ktorý prednáša aj na právnickej fakulte. V tom čase bol ministerkou Kolíkovou vymenovaný do komisie, ktorá pripravovala novelu ústavy a riešila aj previerky. Rulíšek bol previerkam naklonený, avšak ministerka nechcela o takej koncepcii ani počuť a sudcovia tomu, samozrejme, tiež neboli naklonení.

Nepriamo. Vysvetlenie bolo v zmysle, že sledovanie nebolo zamerané na mňa, no nepripadalo mi to ako dôveryhodné. Zachytené vozidlo ma totiž monitorovalo aj na inom mieste, a to mimo Bratislavy. Nemalo to však byť realizované zo strany SIS.

Koľkokrát ste sa stretli s Pčolinským celkovo?

Počet stretnutí si presne už nepamätám, mohli byť štyri. Na jednom bol prítomný aj profesor (Ján) Mazák ako predseda Súdnej rady, keďže agenda previerok sa týkala predovšetkým Súdnej rady, ktorá to mala celé zastrešovať.

Kedy ste šli takto za Pčolinským naposledy?

Bolo to v decembri 2020 hneď po zadržaní námestníka služby (Borisa) Beňu na jeho výslovnú prosbu. Pčolinský po mňa poslal dokonca aj auto, ktoré ma odviezlo do priestorov služby. Začal mi hovoriť, že svojmu námestníkovi stopercentne verí a dal by za neho ruku do ohňa. Na to som mu povedal len toľko, že ak ku mne raz príde tento prípad, tak rozhodnem len podľa zákona bez akéhokoľvek vonkajšieho vplyvu. Tak sa napokon aj stalo.

Nevidel som na to dôvod, nemal som s ním taký vzťah, aby som to považoval za nevyhnutné. A v tej veci išlo aj o generála Lučanského a chcel som preveriť, či v jeho prípade skutočne nedošlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva. Keby nespáchal samovraždu, určite by som sa namietal vzhľadom na to, čo som už uviedol.

Beňa sa pomerne krátko po zadržaní priznal a z korupcie usvedčil aj Pčolinského. Toho ste už viac nevideli?

Stretol som ho ešte raz náhodne, čo bolo samo osebe zaujímavé. Stalo sa to krátko pred jeho zadržaním, presne 26. februára 2021 (Pčolinského zadržali a obvinili 11. marca 2021, pozn. red.). Pamätám si to presne, lebo to bolo v piatok poobede. Manželka si chcela po pracovnom čase sadnúť s kolegyňami a poprosila ma, aby som jej šiel niečo kúpiť do Yeme oproti Generálnej prokuratúre a priniesol jej to.

Čím ste si takúto návštevu u Žilinku vysvetlili?

Nerozumel som tomu, no je to vec, ktorú by mal jeden aj druhý vysvetliť. Neskôr Pčolinský tvrdil, že pred svojím zadržaním bol podať nejaké trestné oznámenie, pretože si našiel pod autom v garáži anonymný list o chystanej diskreditácii voči jeho osobe. Lenže toto trestné oznámenie bol podať 12. februára. A keby tam bol aspoň s Rulíškom alebo niekým zo služby... Ale čo robil u generálneho prokurátora s advokátkou Mišíkovou, ktorá ho po obvinení neskôr obhajovala?

Obvinený (Zoroslav) Kollár šíri rôzne konštrukty a dezinformácie v rozpore s objektívnou realitou. Ferusovú, teda dcéru odsúdeného Ferusa (niekdajší boss nitrianskeho podsvetia, pozn. red.), som nikdy nevidel a ani nestretol. Aspoň o tom neviem.

V tom čase senát, ktorého som bol členom, mal v odvolacom konaní trestnú vec, v ktorej bol Ferus stíhaný pre členstvo v zločineckej skupine a hrozil mu nepodmienečný trest. (Zoroslav) Kollár vypustil do priestoru informáciou o trestnom oznámení Ferusovej, podľa ktorého som sa údajne stretol v reštaurácii pri parlamente s Matovičom a (Borisom) Kollárom, pričom sme na ňu údajne spoločne tlačili, aby šla na potrat, inak odsúdim jej otca. Už len predstava takejto bizarnej konštrukcie znie ako z nejakého humorného seriálu.

S Matovičom a Borisom Kollárom ste sa nikdy v trojici ani nestretli?

Absolútne nie. S Matovičom som sa stretol až v súvislosti s kandidatúrou na generálneho prokurátora. Dnes hovoria, že som jeho človek, v minulosti zas o mne hovorili, že som Ficov a Kaliňákov človek. Keď v minulosti Štefan Harabin spochybňoval policajnú inšpekciu a ja som to označil za právny exces a inšpekcie som sa zastal, tak ma Harabin takto nálepkoval, keďže vtedy dnešní vládni politici naše rozhodnutie velebili. Kto ma len trošku pozná, dobre vie, že som vždy iba sám sebou, teda sudcom, ktorý nepripustí žiadne ovplyvňovanie.

Nebudem už viac míňať svoj čas a energiu na niečo, čo nemá žiaden efekt. Poviem príklad. Na (Martina) Daňa som ako poškodený podal trestné oznámenie v roku 2016, obžaloba na súd bola podaná v 2022, doteraz nebol sudcom Mestského súdu Bratislava I. vo veci určený ani jeden termín hlavného pojednávania. Youtuber Zoroslav Kollár je pritom len akousi sofistikovanejšou formou Daňa.

Načrtli ste tému vašej kandidatúry za generálneho prokurátora, ktorú ste ohlásili v októbri 2020. Ako k tomu došlo?

Udialo sa to v čase, keď sa už uzatvárali nominácie, keď mi zavolal Sulík. Povedal mi, že je s Matovičom, rozprávajú sa o voľbe generálneho prokurátora a že by boli veľmi radi, keby som kandidoval. Skončilo to tým, že si to mám rozmyslieť a že potom mám prísť na Úrad vlády. Vtedy som sa stretol s Matovičom, hoci celá myšlienka mojej kandidatúry pochádzala v skutočnosti od Sulíka.

Nie. To by som ani nikdy neprijal. Stretnutie bolo veľmi krátke a opýtal sa mal len toľko, či by som mal záujem o kandidatúru a o to, aby som bol nominantom koalície. Povedal som mu, že áno, ale mal som jednu podmienku, a to aby nepočítali s tým, že budem nejaký koaličný alebo opozičný generálny prokurátor a že túto funkciu budem vykonávať rovnako, ako som vykonával funkciu sudcu. Otvorene som mu povedal, že v prípade môjho zvolenia by sme šli nekompromisne po veciach bez ohľadu na osoby, ich pozadie a politickú príslušnosť. Na chvíľu ostal ticho a potom dodal, že nič iné sa odo mňa ani neočakáva.

Za kandidáta na generálneho prokurátora vás však nenavrhol nikto z vtedajšej koalície. Prečo sa pod návrh podpísal riaditeľ Ústavu štátu a práva SAV Jozef Vozár?

To vyplývalo z toho, že docent Vozár sa ma už skôr pýtal, či by som nemal záujem kandidovať, avšak ja som to odmietol. Vtedy mi povedal, že ak by som si to rozmyslel, tak ho mám informovať a s radosťou ma navrhne. Bol veľmi sklamaný, keď mu po medializácii mojej kandidatúry volala profesorka (Iveta) Radičová a povedala mu, že sa za túto nomináciu môže hanbiť.

Ja som svoju kandidatúru skutočne pôvodne neplánoval. Až Matovič a Sulík ma postavili pred dilemu. Ak nebudem kandidovať, určite bude zvolený Žilinka a neskôr mi to budú všetci vyčítať, že sa tak stalo, lebo som odmietol kandidatúru. Pokiaľ však kandidatúru prijmem a zvolený nebudem, môžem povedať, že som preto spravil všetko a maslo bude na hlave iných. Že to dopadlo tak, ako to dopadlo, sa treba opýtať hlavne Sulíka.

Prečo ste už v čase podávania kandidátok považovali za hlavného kandidáta Maroša Žilinku?

Už niekedy v máji 2020 mi to Pčolinský prezentoval ako hotovú vec. Čudoval sa, že Žilinku podporil v kandidatúre aj Lipšic, akoby s ním nemal negatívne skúsenosti z obdobia, keď bol jeho štátnym tajomníkom na ministerstve vnútra. V tom čase totiž ani on nebol naklonený tejto jeho kandidatúre.

Žilinka v tom čase oficiálne ani nekandidoval. Verejne prezentoval názor, že sa zatiaľ ešte nerozhodol.

Rozhodnutý už bol, čo viem aj od svojej manželky (Vladimíry Klimentovej, pozn. red.), ktorá bola v tom čase na Generálnej prokuratúre námestníčkou pre netrestný úsek. V máji toho roku jej generálny prokurátor Čižnár avizoval, že sa za ňou zastaví Žilinka, pretože potrebuje pohnúť s nejakou vecou. Šlo napokon o kauzu Technopol, ku ktorej mu povedala svoj názor ohľadom zaistenia majetku a vzápätí sa jej spýtal, či by mu nepomohla s programom pre jeho kandidatúru a s prezentáciou vízie rozvoja prokuratúry. Povedal jej, že bude kandidovať a že je budúcim generálnym prokurátorom.

To jej oznámil ako hotovú vec?

Áno, bral to ako hotovú vec. Manželka mu časť programu, ktorá sa týkala netrestného úseku, následne vypracovala a on jej povedal, že s ňou v funkcii námestníčky počíta aj v budúcnosti.

Z vašich slov o dileme, či kandidovať proti Žilinkovi, vyplýva, že ste ho nebrali ako pozitívnu postavu na prokuratúre. Prečo?

Obavy pramenili z toho, akým spôsobom fungoval ako štátny tajomník na ministerstve vnútra. Viem, že v tom čase nastal aj dlhodobý konflikt medzi ním a Lipšicom a že sa rozišli v zlom. Tieto veci sa začali meniť až neskôr na základe vzťahu oboch ku kauzám týkajúcim sa Kočnera.

Niekedy v letných mesiacoch roku 2020 za mnou taktiež prišli nejakí ľudia s tým, že kandidatúra Žilinku vyvoláva obavy a či by som nechcel kandidovať ja alebo moja manželka. My sme o to vôbec nemali záujem, o čom svedčí napokon aj to, že manželka už predtým pomohla Žilinkovi s programom. Vedel som, že Žilinku presadzovala Kolíková, aj keď sa dnes k tomu nepriznáva, a zároveň som sa obával, aby bola kandidatúre a všetkému okolo toho vystavená moja manželka. Na druhej strane som z hľadiska verejného záujmu cítil potrebu, aby sa prokuratúra konečne posunula niekam dopredu, aby robila to, čo má podľa zákona robiť. Nie aby stále bola len akousi predĺženou rukou koalície alebo ešte niekoho iného v pozadí. Preto som napokon s kandidatúrou súhlasil.

Hovoríte, že ministerka Kolíková podporovala Maroša Žilinku, no ona sa už viackrát vyjadrila, že jej favoritom bol prokurátor Ján Hrivnák.

To hovorila až spätne, no v skutočnosti ho intenzívne presadzovala a pôvodne chcela jeho kandidatúru aj sama navrhnúť, keďže Žilinka mal problém s tým, kto ho nominuje. Kolíková mala so Žilinkom skúsenosť už z minulosti, čo naznačila aj vyjadrením po jeho zvolení. Povedala vtedy: „Verím tomu, že tak ako v roku 2010 sme chceli robiť reformu na prokuratúre, že ju budeme spoločne robiť aj teraz.“ Teraz sa k tomu už, samozrejme, nepriznáva a pochybujem, že už aj k prokurátorovi Hrivnákovi, ktorého Žilinka po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry poveril funkciou vedúceho oddelenia závažnej kriminality.

Nebola to však Kolíková, kto otvorene razil Žilinku. S jeho nomináciou na generálneho prokurátora prišla advokátska komora a tiež poslankyňa Sme rodina Petra Hajšelová.

Situácia v koalícii sa menila, čo som pochopil aj v momente, keď som o svojej kandidatúre informoval Pčolinského. Začudoval sa a povedal: „No ale náš kandidát je doktor Žilinka.“ Predtým mi pritom hovoril, že nerozumie podpore Lipšica pre tohto kandidáta. Ak by však pána Žilinku navrhol jeho brat ako poslanec ( Peter Pčolinský, pozn. red.), asi by to bolo príliš nápadné.

Čím ste si vysvetlili, že Pčolinský zrazu zmenil názor?

Ničím, v tom čase som o tom nemal dostatok informácií. Ani som na to nepovedal nič konkrétne, iba že to rešpektujem. Po stretnutí na Úrade vlády som s nikým ďalším nehovoril a ani sa nekontaktoval.

Akurát Sulík mi ešte napísal správu a zaujímal sa, ako dopadlo stretnutie s Matovičom a či súhlasím s kandidatúrou. Napísal mi vtedy, že zariadi moju podporu v klube SaS, len ma prosí, aby som pri vypočutí kandidátov nezosmiešňoval jeho poslancov (Ondreja) Dostála a (Alojz) Baránika, ktorí sú známi svojím postojom ku kauze Cervanová a ja som ich považoval za morálnych spolupáchateľov odsúdených vrahov. Akú úlohu títo dvaja poslanci potom zohrali pri vypočutí kandidátov, azda nemusím na tomto mieste rozoberať. Pritom ja som v rámci svojej kandidatúry pre svoju podporu nerobil to, čo väčšina ostatných kandidátov, aj keď som tie možnosti mal.

Na čo narážate?

Cez jedného známeho mi vtedy napríklad prišla ponuka, že sa so mnou chce stretnúť (Peter) Košč. Pripadalo mi to, ako keď sa so mnou v minulosti chcel takto stretnúť Kočner a posielal mi odkazy cez prezidenta golfového klubu Welten. Odkázal som mu, že sa s ním rád zoznámim, ale za iných okolností, ako si to on asi predstavuje. Podobne som reagoval aj na ponuku od Košča. Zmienil som sa o nej aj Zurianovi, s ktorým som bol v tom čase v kontakte pre spomínané sledovanie. On na moje prekvapenie povedal, aby som sa s Koščom stretol a že to môže aj sprocesovať cez úradný záznam. Pomyslel som si, že to sa mi azda sníva.

Vyplynulo z toho, že sa s Koščom stretával aj Zurian?

To vôbec neviem. Pre mňa bolo šokujúce najmä to, ako ďaleko sú ochotní zájsť niektorí ľudia len preto, aby boli zvolení. Dnes vidíme, ako sa generálny prokurátor Žilinka vyhýba jasnej odpovedi na otázku, či sa s Koščom stretol. Všetci pritom vedia, ako takéto stretnutia prebiehajú. Slúžia len na budúcu kompromitáciu daného kandidáta, keďže také stretnutia, zvlášť s osobami z tohto prostredia, sa nahrávajú, keďže sa tam zvyčajne nasľubujú hory-doly.

Máte nejaké konkrétne informácie o tom, že by sa s Koščom niekto stretol – či už Maroš Žilinka, alebo ďalší kandidáti?

Nič konkrétne neviem. Vychádzam len z toho, že keď sa chcel Košč stretnúť so mnou, tak zrejme s rovnakým návrhom kontaktoval aj ostatných kandidátov.

Ešte deň pred voľbou generálneho prokurátora hovoril premiér Matovič o tom, že má dvoch favoritov – vás a Žilinku, čo potvrdilo aj tzv. indikatívne hlasovanie. Pomohli Žilinkovi stretnutia s Koščom alebo jeho vzťahy s Michalom Gučíkom, cez ktorého sa nakontaktoval aj na Sulíka?

Neviem, čo sa tam udialo, no videl som len zrazu zmenu postoja u Sulíka, ktorý prišiel s iniciatívou, aby som vôbec kandidoval. Zrazu otočil o 180 stupňov. Podobnú zmenu som videl u Pčolinského. U toho sa udiala približne v čase po zadržaní (Ľudovíta) Makóa. Osobne som v tom čase netušil, že nejaký Makó vôbec existuje a ani kto to je. Treba povedať, že po tom, ako táto osoba začala s políciou spolupracovať, sa postoje mnohých ľudí zmenili.

Keď vás nezvolili za generálneho prokurátora, tak ste sa hneď na druhý deň vzdali členstva v Súdnej rade. Nahnevali ste sa?

Mohlo to vyzerať ako nejaký krok urazeného neúspešného kandidáta, ale v skutočnosti to bola vopred odsúhlasená dohoda, ktorú som mal s predsedom rady Mazákom. Išiel som do toho s tým, že buď budem zvolený za generálneho prokurátora a funkcia v rade mi sama zanikne, alebo moja agenda nenájde oporu a po novele ústavy sa vzdám členstva.

Navyše, v tom čase presadila ministerka Kolíková novelu ústavy aj v tom, že nominantmi vlády, parlamentu a prezidenta v Súdnej rade nemali byť aktívni sudcovia. A podľa toho som aj postupoval.

Prišiel dokonca aj návrh, aby som bol nejako kompenzovaný a pýtali sa ma, či by som nechcel byť predsedom Najvyššieho kontrolného úradu. Nikdy som po žiadnej funkcii netúžil a pokiaľ som sa rozhodol kandidovať, tak vždy na základe spoločenskej situácie a objednávky.

Kto vám ponúkol takýto post?

Pčolinský. Bolo to už vtedy, keď Sme rodina začala tlačiť Žilinku.

Šéf SIS vám ponúkal funkciu predsedu NKÚ? Nebol ani len členom Sme rodina.

V každej politickej strane existuje nejaké užšie jadro, ktoré vlastne rozhoduje o všetkom. O tom, že neformálne do neho patril, azda netreba polemizovať. Ani to nebola prvá takáto situácia. V roku 2014 som dostal ponuku od generálneho prokurátora (Čižnára), či nechcem byť ústavným sudcom. Nahováral ma, aby som kandidoval s tým, že by to bola iba formalita. Odmietol som. Rovnakú ponuku zopakoval aj v roku 2019. Aj túto ponuku som odmietol.

V mene koho vystupoval?

Generálnym prokurátorom sa stal predsa na podklade nominácie zo strany Smer.

Ako spolužiak Roberta Fica z vysokej školy.

Ja som tieto veci nikdy takto neriešil.

Poďme naspäť do roku 2020. Nechceli ste riešiť už ani agendu v Súdnej rade, ktorú ste predtým považovali za takú kľúčovú?

Do Súdnej rady som vstupoval pre agendu, ktorú som spomínal, a zároveň sa hneď po mojom príchode volil aj nový predseda najvyššieho súdu. Zvíťazil Šikuta, čo nebol kandidát, ktorého sme považovali za vhodného, čo som prezentoval aj na volebnom zasadnutí Súdnej rady. Nebol to človek, ktorý by reálne bol spôsobilý presadiť nejaký akčný plán na očistu justície, i keď ho formálne prezentoval, nemal ani manažérske schopnosti a vidíme aj dnes, v akom stave je Najvyšší súd pod jeho vedením. Najlepšie to dokumentuje stav našej pôvodnej budovy na Župnom námestí a priestory, v ktorých sme dočasne umiestnení dva a pol roka.

V tom čase sa však udiala aj iná zásadná vec, ktorá zmenila moje priority. So súhlasom sudkyne Berthotyovej môžem povedať, že jej v tom čase diagnostikovali vážne ochorenie, ktoré ju bezprostredne ohrozovalo na živote. Pracovne aj ľudsky sme si s ňou boli vždy veľmi blízki, naše rodiny sa navštevujú, a preto sa absolútnou prioritou stalo to, aby sme ju zachránili. To sa našťastie aj mojím prispením podarilo. Veci, ktoré sme spolu chceli riešiť v Súdnej rade, vrátane voľby predsedu Najvyššieho súdu, potom však už logicky išli bokom.

V práci ste sa naplno opäť venovali povinnostiam sudcu Najvyššieho súdu. Koncom roku 2020 Robert Fico prvý raz začal spomínať „os Matovič – Kliment – Repa“. Spravil tak po razii v Pente a po zadržaní jej akcionára Jaroslava Haščáka, čo bol prípad, ktorý dozoroval váš synovec Ondrej Repa zo špeciálnej prokuratúry. Vytiahol tiež situáciu z novembra 2020, keď ste boli v senáte rozhodujúcom o sťažnosti Dušana Kováčika proti vzatiu do väzby. Službukonajúcim prokurátorom bol opäť Repa, hoci len „zaskakoval“ za kolegu. Tušili ste, že tento váš príbuzenský vzťah sa stane kľúčovým pre spochybňovanie politicky citlivých prípadov?

Samozrejme, že som to vopred predpokladal. Repa nastúpil na prokuratúru ešte za čias generálneho prokurátora (Dobroslava) Trnku. Prešiel normálnym výberovým konaním a bol vymenovaný za prokuratúra Okresnej prokuratúry Bratislava III. Je to prokurátor, ktorý trestným právom žije, čo sa odzrkadlilo aj tým, že veľmi rýchlo takpovediac vyčnieval z radu. Po krátkom čase si ho jeden prokurátor prvej hlavy z krajskej prokuratúry vyhliadol a Repa sa mi pochválil, že pôjde na stáž na kraj a že tam zrejme aj ostane.

Ja však takéto odborné a kariérne skoky nemám rád a neuznávam ich. Išiel som preto za generálnym prokurátorom Čižnárom a na rovinu som povedal, že to nepovažujem za vhodný krok, pretože Repa je na prokuratúre len veľmi krátko a že sa to bude prezentovať ako nejaká protekcia, i keď o tom vzťahu vedelo len zopár ľudí. Čižnár síce veľmi neochotne, ale nakoniec súhlasil, keďže sme spolu dobre vychádzali. Repa teda ostal na trojke a bol na mňa, samozrejme, nahnevaný, tuším sme sa nejaké obdobie aj nerozprávali. Až časom to pochopil a ocenil to.

Potom sa však presunul na špeciálnu prokuratúru.

Áno, ale to už prebiehalo inak. Na špeciálnu prokuratúru si jeho aj jeho kolegu (Michala) Šúreka vybral Kováčik a predo mnou to celé zatajili. Zrejme sa báli, že by som zasa podnikol nejaké kroky, obzvlášť keď manželka bola námestníčkou generálneho prokurátora. V tom čase už boli Repa aj Šúrek na krajskej prokuratúre a tam boli zrejme aj radi, že sa ich zbavili. Ja som sa to celé dozvedel až v momente, keď bolo všetko dohodnuté.

Čiže Kováčik si vytypoval nielen vášho synovca, ale aj Michala Šúreka, ktorý ho o pár mesiacov neskôr začal stíhať a dosiahol jeho odsúdenie?

Presne tak. Preto dnes vravím, že tie argumenty o tom, akí sú nastrčení a zaujatí, nemajú žiadnu logiku. Prečo by Šúrek išiel po Kováčikovi, ktorý ho kariérne povýšil, ak by zadokumentované dôkazy neboli jednoznačné? A čo sa týka Repu, tomu som hneď vtedy povedal, že sám uvidí, že z toho v budúcnosti budú len problémy. Celé je to pritom absurdné, pretože je samostatne mysliacou osobou a nikdy by sa nedal nahovoriť na nič také, čo mu pripisujú. Je to asi ich predstava v zmysle hesla „podľa seba súdim teba“.

Po zvolení Žilinku postúpila funkčne aj vaša manželka Vladimíra Klimentová. Žilinka z nej spravil svoju prvú námestníčku, avšak už po pár mesiacoch musela odísť z postu. Čo sa udialo?

Neviem, či jej vymenovanie malo byť vďakou za pomoc s kandidatúrou, alebo či to mala byť nejaká satisfakcia pre mňa. Manželka si však hneď na prvých operatívnych poradách padla do oka s Lipšicom, a to nielen odborne, ale aj mentálne. Žilinka to veľmi zle znášal.

Prvý veľký zlom nastal, keď Žilinka nebol na pracovisku a bolo treba rozhodnúť v zákonnej lehote o 363-ke vo vzťahu k Petrovi Žigovi. Prišiel návrh, že 363-ke by sa malo vyhovieť a malo by sa zrušiť rozhodnutie o vznesení obvinenia. Manželka po naštudovaní veci s takým návrhom nesúhlasila a vydala pokyn zamietnuť 363-ku. Žilinka po návrate na pracovisko pochopil, že tadiaľ cesta nevedie a všetky jeho nasledujúce kroky postupne smerovali k tomu, aby sa prvým námestníkom stal (Jozef) Kandera a z manželky sa stala len námestníčka.

Avšak ešte skôr, než to sprocesoval legislatívny odbor Generálnej prokuratúry, na ktorom pracuje sestra Fica (prokurátorka Lucia Chabadová, pozn. red.), sa o tom už hovorilo na poľovníckej chate. Kaliňák tam povedal vetu „Žilinka včera odstavil Klimentovú, ide veľmi systematicky“.

Potom už nasledovali 363-ky pre inšpekčný tím (Diany) Santusovej a pre Pčolinského, ktoré už boli v kompletnej réžii Kanderu. Manželku Žilinka najskôr osobne vyzval, aby sa vzdala funkcie, a keď to odmietla, tak ju odvolal nielen z postu prvej námestníčky, ale neskôr aj z postu námestníčky. Následne ju dokonca chceli aj trestne stíhať.

Za čo?

Dialo sa to v súvislosti s kauzou obvinených policajtov z NAKA, tzv. čurillovcov, hoci toto označenie používam nerád, keďže v sebe nesie náboj pohŕdania a znevažovania. Niekedy koncom augusta 2021 prišiel podať trestné oznámenie na policajtov NAKA vyšetrovateľ inšpekcie (Michal) Vyšváder. Doniesol ho osobne na podateľňu Generálnej prokuratúry, odkiaľ to podanie išlo cez neviem koľko rúk, kým sa to dostalo k manželke. Tá vydala nejaký procesný pokyn.

Problém bol v tom, že tento vyšetrovateľ následne proti policajtom NAKA vzniesol obvinenie pre rovnaký skutok, pre ktorý krátko predtým aj podal trestné oznámenie a obvinení policajti tento argument použili v podanej sťažnosti. Moju manželku podozrievali, že im túto informáciu sprostredkovala a po jej odvolaní z funkcie začali v tejto súvislosti trestné stíhanie pre prečin porušovania tajomstva prepravovaných správ.

To je samo osebe nezmysel, pretože takýto prečin sa vzťahuje len na listové tajomstvo, teda keď niekto napríklad otvorí list, nie na niečo v podateľni, čo následne otvorené prechádza desiatimi rukami. Trestné stíhanie začal prokurátor (Martin) Kováč, ktorého v tom čase preložili z Okresnej prokuratúry Martin na stáž na Krajskú prokuratúru Bratislava. Tento prokurátor teda namiesto toho, aby trestne stíhal vyšetrovateľa Vyšvádera pre zneužitie právomoci verejného činiteľa, chcel na pokyn zhora kriminalizovať moju manželku.

Ako stíhanie dopadlo?

Manželku predvolali na výsluch a bez zbavenia mlčanlivosti ju vypočuli ako svedkyňu. Ako podozrivú ju zároveň vyzvali, aby odovzdala mobilný telefón, čo aj urobila a polícii ho odovzdala aj s prístupovými kódmi. Údaje z neho vrátane našich súkromných vecí si stiahli a odovzdali na znalecké skúmanie. Napísali sme proti tomu všetky opravné prostriedky, aké len existujú, vrátane ústavnej sťažnosti, ktorú tretí senát po viac ako roku odmietol s odôvodnením, ku ktorému sa radšej nebudem vyjadrovať, aby sa ústavný sudca (Martin) Vernarský neurazil.

Agenda 363-jok ostala prevažne prvému námestníkovi Generálnej prokuratúry, ktorým je po vašej manželke dodnes Jozef Kandera. Poznáte ho dobre, keďže je váš bývalý kolega. Stal sa z neho funkcionár, ktorý podpíše hocičo?

Kandera je človek, ktorý v čase pred voľnou generálneho prokurátora chodil po prokuratúre s podpisovými hárkami v prospech kandidatúry profesora (Jozefa) Čentéša a mne zas dennodenne vypisoval esemesky, aký výborný rozhovor som poskytol a podobne. Paradoxne som ho na prokuratúru dostal ja.

Došlo k tomu v rokom 2009, keď na mňa prvý raz zaútočil Harabin a chcel ma disciplinárne stíhať. Vtedy mi volal generálny prokurátor Trnka, s ktorým sme boli spolužiaci z vysokej školy a dobre sme sa poznali z internátu, a spýtal sa ma, či by som nechcel ísť pracovať k nemu. Odmietol som to, nevidel som žiaden dôvod, aby som z Najvyššieho súdu utekal. Keď som sa o tej ponuke zmienil v úzkom kolektíve na súde, tak za mnou na druhý deň prišiel Kandera, ktorého Harabin začal disciplinárne stíhať pre prieťahy v konaní a následne mu hrozilo odvolanie z funkcie. Povedal mi, že on by záujem o presun na prokuratúru mal z tohto dôvodu, že psychicky zle znášal útoky Harabina.

Tak som ho zobral za Trnkom a dohodli sa na prestupe. Akurát, že jeho 38 neskončených vecí zo špeciálu sme potom spoločne s (Milanom) Karabínom museli na pokyn Harabina dorábať.