dennikn.sk | Veronika Prušová

Novela trestných kódexov bola náhla a obrovská. Vládna väčšina ju presadila bez pripomienkového konania, bez diskusie, čo by nemalo ostať pri rozhodovaní Ústavného súdu bez povšimnutia.

Bývalý dlhoročný ústavný sudca Lajos Mészáros (69) si myslí, že pri novele už „dozrel čas“ na to, aby súd rozhodol o jej nesúlade s ústavou pre spôsob, akým ju koalícia presadila. Je však skeptický, či sa tak naozaj stane. „Ústavný súd je v tomto veľmi zdržanlivý, nechce takto zasahovať do politiky,“ priznáva.

V rozhovore sa takisto dočítate:

• ako sa hľadá väčšina na Ústavnom súde;
• prečo kandidoval na Ústavný súd a po 19 rokoch išiel do súdnej rady;
• čo si myslí o útokoch politikov na sudcov a v čom sú nebezpečné;
• prečo by súdna rada nemala rozhodovať o tom, či sudcov možno stíhať pre ohýbanie práva;
• prečo je lex atentát zrelý na posúdenie Ústavným súdom;

Keď sme sa naposledy stretli, bolo to pred piatimi rokmi a vy ste sa po 19 rokoch lúčili s Ústavným súdom. Teraz odchádzate zo súdnej rady. Dajú sa tieto lúčenia porovnávať?

Nie je lúčenie ako lúčenie. Devätnásť rokov na Ústavnom súde bolo dosť, ale tá práca ma nadchla. Bolo to úžasné intelektuálne dobrodružstvo, a preto bolo to lúčenie ťažšie. Aj keď sme mali odlišné názory, navzájom sme sa rešpektovali. Neexistovala tam nenávisť, a to ani vtedy, keď tam bolo obrovské napätie, a to najmä ku koncu funkčného obdobia, keď sme chceli rozhodnúť ťažké veci, ktoré sme tlačili pred sebou.

V súdnej rade som ku koncu už veľmi ťažko znášal to neustále rozdeľovanie. Asi od roku 2022 časť súdnej rady často zvýrazňovala, že my, ten zvyšok, sme politickí nominanti. Veľmi mi to pripomínalo politiku, kde sa tiež vytvára oponent, pred ktorým vás treba potom akože chrániť. Okrem toho sme sa začali starať viac o seba, bolo tam viac populizmu. Zo súdnej rady sa mi teda odchádzalo ľahšie. Aj tam sú však ľudia, ktorých som si obľúbil, a držím im palce.

Pred tými piatimi rokmi bola aktuálnou témou voľba ústavných sudcov, čo je aj teraz. Vtedy kandidoval aj Robert Fico a vy ste pripustili, že ak by tak urobil o dvanásť rokov, bolo by to akceptovateľné. Myslíte si to stále? 

Vychádzam z toho, že nemôžeme veci posudzovať doslovne, vidieť ich čiernobielo. Nemôžeme povedať, že ak niekto bol v politike, nemôže sa stať ústavným sudcom. A nehovorím to preto, lebo sám som bol poslancom československého federálneho zhromaždenia aj Národnej rady. Bol som politikom a dnes vidím, že aj tie skúsenosti sú na Ústavnom súde veľmi dôležité a človek z toho môže profitovať.

Aj v Nemecku, dokonca aj sudcovia niektorých stupňov v Rakúsku môžu byť členmi politických strán. Zároveň však viem, že je to otázka politickej kultúry, istej spoločenskej vyspelosti. Každopádne politickú skúsenosť nezatracujem. Len otázka je, ako hlboko sa niekto ponorí do politiky.

Určite je. Len musím ešte dodať, že ak som vtedy hovoril o tom, že možno po dvanástich rokoch by mohol Robert Fico kandidovať, tak som myslel po dvanástich rokoch, keď už nebude v politike. Ako napríklad Radoslav Procházka, ktorý sa úplne odstrihol a následne kandidoval. Ale spájať to takto s Robertom Ficom je veľmi ťažké, lebo vieme, že je to človek, ktorý celý život robil iba politiku a veľmi hlboko sa do nej ponoril. Je to teda niečo celkom iné ako niekto, kto robil v živote aj niečo iné. Dnes si to už teda neviem predstaviť.

Kandidatúru na Ústavný súd nevylúčil premiérov poradca David Lindtner. Vy si naňho možno spomínate, pretože na jeseň 2019 vysvetľoval súdnej rade svoje správy Marianovi Kočnerovi. Vzdal sa pre to funkcie predsedu súdu, prerušil si výkon funkcie sudcu a stal sa advokátom. Aktuálne je aj obžalovaný. Rešpektujem prezumpciu neviny. Mohol by sa stať ústavným sudcom? 

Veľmi dobre si na neho pamätám. Mal som z neho dojem, že bol veľmi dobrý odborník, veľmi slušný. Bolo to však v čase, keď „vybuchla“ Kočnerova Threema a všetci očakávali, čo z toho vzíde. Svoj názor na neho som vyjadril v dileme, či môže byť sudca advokátom, teda či môže byť v dvoch talároch. Jednoznačne mi vyšlo, že nemôže. Ten sudcovský talár totiž vždy vytŕča aj spod toho advokátskeho. Sudca je sudcom stále, vo dne v noci, aj keď má prerušenú funkciu. Niekto hovorí, že aj vo vani, aj pred televízorom. A ja s tým súhlasím.

A limituje ho to aj na ten post ústavného sudcu?

Ak je sudcom, tak by mohol byť vymenovaný. A to aj ako advokát. Môj problém však je politika. Zaradil sa do politiky, a to nie všeobecnej, že by sa napríklad vyjadroval k zrušeniu špeciálnej prokuratúry. Sám seba zaradil do straníckej politiky a to je kľúčové. Prekáža mi, že ako sudca porušuje zásady sudcovskej etiky tým, ako vystupuje na straníckych tlačových besedách. Vystupuje vlastne ako straník a je otázne, či by sa dokázal od toho na Ústavnom súde odstrihnúť.

Premiér Robert Fico, minister obrany Robert Kaliňák, poslanec Smeru Tibor Gašpar a premiérov poradca, advokát David Lindtner. Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2019 nebol parlament schopný navoliť dostatok kandidátov a Ústavný súd fungoval istý čas len so štyrmi namiesto trinástich sudcov. Teraz už takmer rok chýba jeden sudca. Prečo sa tieto situácie opakujú a politikom trvá výber sudcov tak dlho? 

Nenapadá mi nič iné len to, že preto, lebo je to spolitizované. No nie je to len problém tejto vlády, ale aj predchádzajúcich. Len pri výbere prvého Ústavného súdu politici netušili, akú má obrovskú moc. Ak si niekto myslí, že tam ide podporovať vládu či štát, tak je na zlej adrese. Ústavný súd musí pribrzdiť politickú moc, ktorá sa prirodzene rozpína. A u nás sa to prejavilo už pri prvom predsedovi Ústavného súdu Milanovi Čičovi, keď sa jeho generácia sudcov vzoprela politickej moci.

Bolo to najmä v súvislosti protiústavnými privatizačnými zákonmi, zmareným referendom, kauzou Gaulieder, ktorého zbavili mandátu proti jeho vôli. Reakcia politiky bola, že Ústavný súd bol označený za „chorý prvok na politickej scéne“, a v istom okamihu to vyústilo aj do toho, že vedeniu zobrali dokonca aj služobné auto, podľa pamätníkov striebornú T 613.

Prečo ste sa vlastne chceli stať ústavným sudcom?

Ja som sa ním ani nechcel stať, ale zhruba v lete 1999 ma oslovil predseda SMK Béla Bugár, či by som nechcel kandidovať. Mal som vtedy dobre rozbehnutú advokátsku kanceláriu, tak som sa opýtal, či nemôže kandidovať niekto iný. Povedal, že aj náš starší kolega bude, ale že on nemá šancu prejsť. Čo sa nakoniec aj ukázalo. Stále som však nebol presvedčený, že by som mal kandidovať. Myslel som si, že na Ústavnom súde by mali byť predovšetkým akademici, a to som nikdy nebol. Hovoril som si, že by som to mal teda veľmi zvážiť, pretože načo ísť robiť niečo, na čo človek nemá.

Ale potom sme ako poslanci ústavnoprávneho výboru išli na návštevu českého ústavného súdu. Tam som sa opýtal, ako kreujú senáty. Predseda súdu mi vysvetlil, že vždy majú v senáte sudcu, aby mal kto sudcovsky uvažovať. Potom jedného teoretika, ktorý vymyslí päť teórií, ale nevie, akou cestou ísť. A potom štyroch advokátov. Keď som to zistil, tak som si pomyslel, prečo by som to nemohol skúsiť, a rozhodol som sa kandidovať.

Hovoril som si však, že nechcem byť ústavným sudcom len preto, aby na súde bola zastúpená aj maďarská menšina. Chcel som, aby ma brali skutočne ako rovného s rovným, a tak som od rána do večera študoval.

Lajos Mészáros bol na Ústavnom súde napokon dve funkčné obdobia, 19 rokov. Foto – TASR

Nebolo pre vás ťažké zmeniť svoje nastavenie advokáta? Obhajca totiž vidí najmä záujmy svojho klienta, ale sudca sa musí pozerať na problém zoširoka, vidieť aj druhú stranu.

Veľmi dôležité je, do akého prostredia sa dostanete. Ja som sa dostal do senátu s Danielom Švábym a Štefanom Ogurčákom. Jeden vedel všetko o základných ľudských právach a druhý všetko o procese. Postupne som sa učil tomu rozhodovaniu, ale aj nezávislosti. Nakoniec som bol schopný napísať odlišné stanovisko aj voči vlastnému súdu. Ale spočiatku to bolo ťažké. Ťažko som spal napríklad už len pre sťažnosť príbuzného prezidenta Rudolfa Schustera, ktorý nás menoval do funkcie. Vedel som, že ju musíme odmietnuť, ako sme aj rozhodli.

Po rokoch som stretol pána prezidenta, ktorý mi vtipne povedal, že má na mňa ťažké srdce. A ja som sa pýtal, že prečo, hoci ten dôvod som poznal. Nastalo mlčanie, tak som mu po chvíľke povedal, že môže si byť aspoň istý, že vymenoval skutočne nezávislých sudcov. „A čo som z toho mal?“ opýtal sa vzápätí žartom.

Veľmi pomohlo aj to, že Ústavný súd je v Košiciach, hoci pre mňa by bolo výhodnejšie, ak by bol bližšie k Bratislave. Je to ďaleko, ale rovnako ďaleko aj pre politikov. Keby bol súd v Bratislave, tak je samozrejmé, že politici by mali stále tendenciu častejšie sa stretávať s aktérmi na Ústavnom súde.

Už ste spomenuli, že ste príslušníkom maďarskej menšiny. Zažili ste niekedy diskrimináciu? 

O mne vždy vedeli, že som maďarskej národnosti. Nikdy som diskrimináciu nezažil. Na vysokej škole sme sa len naťahovali s kamarátmi kvôli histórii. Nikdy ma však nikto neurážal. A pokiaľ ide o Ústavný súd, tak vonkoncom nie. Určitú formu nenávisti zažívam na futbale.

Som veľkým fanúšikom DAC-u, a tak od druhej strany z veľkej vzdialenosti počúvame pokriky: „bi, bi Maďara do hlavy“. Samozrejme, aj druhá strana oponuje. Tento extrémizmus veľmi nerád vidím, hoci viem, že to tak nemyslia, že ide skôr o frajerstvo, teatrálne napínanie svalov. Ale pokiaľ nebude ten extrém väčší ako tie mnou odhadnuté tri percentá, stále budem chodiť na zápasy.

Myslíte si, že skúsenosť s tým, že patríte k menšine, vás ovplyvnili v tom, že ste boli citlivejší na dodržiavanie ľudských práv? 

Napríklad som bol veľmi citlivý na tému občianstva a priznám sa, že aj preto som pripravil protinávrh pri rozhodovaní o zákone o občianstve. (Išlo o návrh zákona, ktorým slovenský parlament reagoval v máji 2010 na maďarskú normu, a to tak, že slovenské občianstvo mohol stratiť každý, kto požiada o občianstvo v inej krajine, teda aj príslušníci maďarskej menšiny u nás – pozn. red.).

Nepáčilo sa mi, ako to nakoniec dopadlo, že ani jedna strana nezískala väčšinu siedmich hlasov a po štyroch rokoch sme rozhodli spôsobom, ako keby ten návrh ani nebol podaný. Zamietli sme ho z procesných dôvodov. Vo všeobecnosti však platí, že ako príslušník menšiny ste na tieto témy citlivejší. Je to to isté, ako keď ako konzervatívec rozhoduje o interrupciách. Taktiež sa pritom prejaví jeho vnímanie hodnôt.

Diskrimináciu ste nezažili, ale pomohlo vám v nejakej situácii, že ste príslušníkom menšiny? 

Áno. Vlastne na vysokú školu som sa dostal ľahšie, pretože v tom čase ešte platila päťpercentná kvóta pre študentov z menšín. Neskôr sa to zrušilo.

Je dôležité, aby mali menšiny zástupcov vo verejnom živote, napríklad teda aj na súdoch?

Je to veľmi dôležité, lebo ľudia sa potom vedia identifikovať so štátom. Považujú ho aj za svoj. Vidím to na súdoch, na notárskom úrade, kde mám skúsenosti. Keď prídu starenky, ktoré nevedia po slovensky, a aj keď vedia, tak nie tak dobre, aby pochopili všetky súvislosti, poučenia v slovenčine.

Ako vnímate, že momentálne maďarská menšina nemá svoje priame zastúpenie v parlamente?

Otázka je, či je možné organizovať menšinu na politickom princípe. Určite však je dôležité, aby mala menšina aj politické zastúpenie. Je to jednoduchá matematika – keď je nás menej a my sa nespojíme s demokratickými silami, tak to nepôjde. O to viac, že teraz je maďarská komunita veľmi roztrieštená.

Posledné roky som však politiku sledoval len z diaľky. Odstrihol som sa, keď som bol na Ústavnom súde. A to tak, že aj keď ma Béla Bugár pozval pred rokmi na svoju päťdesiatku, tak som nešiel. Poslal som mu fľašu vína. Potom mi aj vyčítali, že som príliš nezávislý. Ja som si však povedal, že tá nezávislosť musí byť skutočne viditeľná.

V súdnej rade si Lajos Mészáros rozumel so sudkyňou Elenou Berthotyovou. Foto – TASR

Vrátim sa k súdnej rade, kde ste pôsobili päť rokov ako nominant prezidentky Zuzany Čaputovej. Prečo ste súhlasili s touto nomináciou? 

Keď som dostal ponuku od pani prezidentky ísť do súdnej rady, bol som veľmi prekvapený. Po odchode z Ústavného súdu som sa už chcel venovať len rodine. Hodnotovo mi však Zuzana Čaputová bola blízka, tak som to nemohol odmietnuť. Okrem toho ma lákalo ísť do vnútra súdnej rady. Ešte ako poslanec som totiž bol pri príprave novely ústavy, vďaka ktorej súdna rada vznikla. Kľúčové slovo, prečo sa tak stalo, bolo odpolitizovanie súdnictva.

Dovtedy totiž sudcov volil parlament na štyri roky. Výber budúcich sudcov sme dali súdnej rade, i keď hovorím, že tá teraz rozhoduje len o víťazoch výberových konaní. Súdna rada svoju právomoc vlastne delegovala na výberové komisie. Tie robia výber. Mojou ideou bolo, aby súdna rada bola aspoň pri ústnej časti výberových komisií. No opäť raz som ostal v menšine.

Dianie v súdnej rade ma vždy veľmi zaujímalo, a to aj na Ústavnom súde. Keď tam došlo nejaké podanie, ktoré s jej postupmi, chodom súviselo, vždy som spozornel. A teraz som mal možnosť skutočne zistiť, či sa po našich rozhodnutiach (Ústavného súdu – pozn. red.) niečo zmenilo a zdokonalila sa v posilňovaní nezávislosti súdnictva. Mal som možnosť vidieť, ako skutočne fungovala.

Ako teda fungovala? 

Po mojom nástupe to bolo spočiatku veľmi turbulentné obdobie. „Vybuchla“ Kočnerova Threema, prišla akcia Búrka a my sme riešili, čo s tým. Aký postoj zaujať. Uvedomovali sme si tlak verejnosti, ale aj to, že musíme chrániť nezávislosť súdnictva, ale súčasne postupovať aj spravodlivo. Bolo to ťažké obdobie, ale zvládli sme to. Rovnako ako kreovanie Najvyššieho správneho súdu. Ako som však už povedal, posledné dva roky boli ťažšie. Prišlo to rozdeľovanie a ja som to už znášal čoraz ťažšie.

Mali ste chuť to niekedy vzdať? 

Boli dve také situácie. Prvý raz to bolo v septembri 2022, keď sme nezvolili Zuzanu Vikarskú, vynikajúcu odborníčku, za ad hoc sudkyňu Európskeho súdu pre ľudské práva. Mrzelo ma, akému vypočutiu čelila. Ako keby nemala nič za sebou, a pritom išlo o kapacitu, ktorá pôsobí v Česku, a toto bol spôsob, ako ju dostať do našich služieb. Bol som z toho priam znechutený.

A druhý raz to bolo teraz v apríli, keď súdna rada nezvolila Luciu Berdisovú do databázy kandidátov na členov výberových komisií sudcov. Bolo to pre mňa nepochopiteľné. Lucia bola vždy najviac pripravená, dôsledná pri vypočutiach sudcov. Dodnes nerozumiem tomuto krajne nespravodlivému rozhodnutiu.

Oslovili vás z prezidentskej kancelárie, či nechcete pokračovať? 

Nie, nikto sa neozval a ani som to nečakal. Aj keby sa tak stalo, už by som tú ponuku neprijal. Treba vedieť, kedy skončiť. A išlo by už aj o iné hodnotové nazeranie na veci, čo v prezidentskej kancelárii určite vedia.

Boli ste pri tom, keď viacerí sudcovia čelili podozreniam pre kontakty s Marianom Kočnerom. V marci 2020 sme boli svedkami zatýkania sudcov. Hovorilo sa o očiste súdnictva. Ako dopadla? 

Súdna rada sa snažila prispieť k tej očiste, a to aj menovite predseda Ján Mazák. Aj vďaka tomu získal tú antipatiu medzi niektorými sudcami. Spočiatku bol každý za očistu. Ale ako ten čas letí, tak sa viac vracali hlasy, že akcia Búrka bola problémová, a to už neprispelo k očiste. Očista už môže byť dokončená len na súdoch. Uvidí sa, či sudcovia budú mať dostatok síl a odvahu rozhodnúť vo veciach očisty skutočne nezávisle.

Súdna rada svojím spôsobom zasiahla do rozhodovania súdu, a to v prípade dvoch sudkýň, na ktoré už bola podaná obžaloba. Rozhodli ste, že Jarmila Urbancová a Otília Doláková nemôžu byť trestne stíhané z ohýbania práva. Následne ste to isté konštatovali aj pri sudkyni Denise Cvikovej. V čom bol problém?

Súdna rada dostala právomoci, ktoré sa mi nepozdávajú, a to preto, že zasahujú do nezávislosti súdov. Tieto pochybnosti platia pre dva prípady. Jedným je, že sa súdna rada vyjadruje k disciplinárnym návrhom, o ktorých rozhoduje Najvyšší správny súd. A tou druhou je posudzovanie trestného stíhania sudcov pre ohýbanie práva. Rozumiem tomu, že súdna moc potrebuje garancie, ale o ohýbaní práva vždy na konci rozhoduje súd, tak prečo to dvojiť? A to musím povedať, že tento trestný čin bol zavedený zbytočne.

Je to veľmi citlivé a úplne stačila definícia zneužitia právomoci verejného činiteľa. Pri tomto skutku je dokonca aj vyššia trestnosť. Takže ak tejto trojici sudkýň prekvalifikovali skutky zo zneužitia právomoci na ohýbanie práva, tak to bolo pre ne priaznivejšie. Dá sa povedať, že rozhodnutie súdnej rady je vlastne takou medveďou službou. Ak im to opäť prekvalifikujú, hrozia im prísnejšie sadzby. S výrokom súdnej rady som súhlasil, ale napísal som odlišné stanovisko.

Prečo?

Súdna rada rozhodovala po prvý raz, bola to pre ňu úplne nová situácia. Inšpirovali sme sa rozhodovaním Ústavného súdu o súhlase s trestným stíhaním sudcov alebo s ich väzbou. Lenže imunita sudcov už bola vypustená z ústavy, podľa môjho názoru ju nemožno zákonom alebo rozhodnutím súdnej rady vrátiť do hry. Nemohli sme teda prioritne skúmať to isté ako Ústavný súd, teda či postupom orgánov činných v trestnom konaní došlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva.

Samozrejme, extrémne zneužitia sme nemohli prehliadnuť, ale ja som to videl tak, že imunita sudcu sa tu zúžila predovšetkým na rozhodovanie sudcu, na to, či jeho právny názor nie je svojvoľným. Hoci sme sa dopracovali k rovnakému výroku, výsledkom prístupu väčšiny súdnej rady bol konštrukt, s ktorým sa ja neviem stotožniť.

Presne tak. To, čo je svojvôľa, máme definované v množstve rozhodnutí Ústavného súdu. A to je tá podstata. Stále platí, že tohto skutku sa môže dopustiť len sudca, ktorý rozhoduje. A dve z týchto troch sudkýň o tom vôbec nerozhodovali. No členovia súdnej rady uvažovali, ako keby súdili, hoci súdna rada musí minimalizovať zásah do rozhodovania súdov. Tieto pilotné rozhodnutia boli veľmi dôležité, už aj preto, lebo ide o charakter samotnej súdnej rady, i keď treba rešpektovať väčšinu, keďže aj rozhodnutia súdnej rady sa vyvíjajú.

S týmto názorom ste ostali v menšine. Rovnako ako v apríli, keď ste nehlasovali za odvolanie Jána Mazáka. Nezdali sa vám podozrenia z lustrovania sudcov také vážne, aby ste sa pridali k väčšine? 

Ja som vtedy vôbec nehlasoval. Čiže niežeby som sa zdržal alebo hlasoval proti. Jednoducho som vec nemal naštudovanú, lebo predsedom bolo deň predtým aj písomne avizované, že odvolávanie bude zaradené na program až v máji. Nestihol som si vôbec pozrieť prílohy, ale mal som z toho návrhu pocit, že je to dramatizované. A to sa mi nepáčilo, rovnako ako ani to, že navrhovatelia dali Jánovi Mazákovi päť dní na prípravu svojho vyjadrenia alebo nič.

To je ultimátum, ktoré on neprijal. Ani to nebolo správne. Prekážalo mi, že nezazneli jeho argumenty. Nič by sa pritom nestalo, ak by sa počkalo päť dní navyše. Ak by sa Ján Mazák potom nevyjadril, bolo by to už iné. My by sme mali viac času na doštudovanie a odvolávanie by bolo štandardné.

Budem úprimný, nehlasoval by som za ňu, a to z viacerých dôvodov. Nepáčilo sa mi, že aj s ďalšími členkami od začiatku rozdeľovali súdnu radu. Viem, že sme politickí nominanti, ale keď opakovane počúvate pejoratívne narážky na to aj s dodatkom, že sme ako marionety a sme za to platení, tak som to zle znášal. Mimochodom, tie marionety, autorka, a nebola to Marcela Kosová, uznala za chybu, ale nikdy sa za to neospravedlnila.

Niektoré členky sa správali, ako keby museli sudcov pred nami ochraňovať. Na to však nebol žiaden dôvod. Uznávam však, že Marcela Kosová organizačne veľmi dobre pozná súdy. Ale pre mňa je dôležité, aby v kolektívnom orgáne bol predsedom človek kompromisu, čo ona celkom nie je.

Ani Ján Mazák sa mnohým nejavil ako človek kompromisu.

Aj on urobil chyby a ja som sa voči tomu aj ozval. Niekedy vo svojich vyjadreniach zašiel ďalej, ako mal, a bol aj politicky čitateľný. Pre mňa sú však dôležité skutky. Kľúčové bolo zriadenie Najvyššieho správneho súdu. Ak by sa aj nič iné nepodarilo, už bola zanechaná stopa. A je to aj výsledok Jána Mazáka, ktorý bol motorom výberu budúcich sudcov. A pokiaľ ide o to lustrovanie, neviem si predstaviť, že konal so zlým úmyslom.

Ako potom vnímate to, že je v súvislosti s lustráciami podané trestné oznámenie a Ján Mazák je podozrivý zo zneužitia právomoci verejného činiteľa? 

Som sklamaný. Pretože aj pri jeho odvolaní hovorila pani Kosová a pán Šamko, že nechcú nikoho kriminalizovať. Sklamalo ma, že svoju kolegyňu neodhovorili od podania trestného oznámenia.

Priznali ste, že nominanti prezidentky, vlády a parlamentu sú politickí nominanti. Verejnosť prirodzene očakáva, že títo nesudcovia budú napĺňať nejaké očakávania tých, čo ich tam nominovali. Aká je teda úloha nesudcov v súdnej rade? 

Musím sa vrátiť do roku 1999, keď sa zadefinovalo, čo je úlohou súdnej rady. A to je ustanovovanie a ochrana nezávislosti sudcov, ale aj vyvažovať rozhodovanie súdnej rady, aby nedochádzalo ku korporativizmu. Aby sme upozorňovali, keď sa k sudcom nebude pristupovať spravodlivo. Úlohou nesudcov teda je predovšetkým vyvažovať.

Spomenula som rok 2020, keď súdnictvo čelilo veľkej kritike. Útoky na sudcov však zažívame aj v poslednom čase od predstaviteľov Smeru. Začali s tým v opozícii a pokračujú, aj keď sú vo vláde. Robila súdna rada dosť pre to, aby sa sudcov zastala?

Je dôležité ochraňovať sudcov, ale reagovať na všetky vyjadrenia politikov sa nedá a nie je to ani efektívne. Dôležité je, aby sa reagovalo na tie vyhlásenia, ktoré sú najextrémnejšie a majú najväčší ohlas. Teraz sa ukáže, akú tvár bude mať súdna rada. Vyjadrenia, že sudca sa má baliť, a ďalšie osobné útoky sú neprípustné. Základom právneho štátu je nezávislosť sudcov. Politici, ktorí majú moc, by ju mali najviac ochraňovať a garantovať. Oni však najviac útočia, a preto je to neprípustné. Nehovoriac o tom, ako tým spochybňujú dôveru súdnictva.

Nie je to len minister spravodlivosti, ale týka sa to všetkých politikov, ktorí majú moc – či už vo vláde, alebo v parlamente. On takýmto spôsobom neútočí len na tých sudcov, ale na právny štát. Ak by to povedal niekto zvonka, napríklad z mimovládnej organizácie, a išlo by o ostrú kritiku, bolo by to zlé, podkopávalo by to dôveryhodnosť súdnictva. Pri politikoch je to však ešte horšie. Im by malo záležať na tom, aby sudcovia boli slobodní a rozhodovali nezávisle. Veď ak urobia chybu, existuje možnosť nápravy. Ústavný súd si plní svoje úlohy, a ak nie, tak je tu ešte európsky súd.

Ak súdna rada nebude mať jasný postoj a bude konať selektívne, že neodsúdi skutočne každý vážny útok na sudcu, bude to problém. Áno, aj sudcovia sa musia ozvať, pretože aj oni si musia ochraňovať svoju nezávislosť. Ale najviac súdna rada. Je to ako pri tom Ústavnom súde, ktorý je povinný sa vzoprieť politickej moci. Aj súdna rada musí byť principiálna. Verím, že sa časom nepodvolí.

Foto N – Vladimír Šimíček

A čo si myslíte o dôvode tohto návrhu? Ministri spomínali rozhodnutie ESĽP, ktorý konštatoval porušenie práv sudkyne Denisy Cvikovej. Návrh spochybňuje aj člen súdnej rady a sudca Peter Šamko. Pripomenul, že rozhodnutie o väzbe potvrdil aj Ústavný súd. Je to dostatočný argument v prospech sudcov Klimenta a Štifta? 

V tomto jednoznačne súhlasím s Petrom Šamkom. Rozhodnutie európskeho súdu nemôže byť dôvodom na stíhanie sudcu. Už len tento rok máme desať či pätnásť takých rozhodnutí, a to najmä v trestných prípadoch. Len treba rozlišovať aj medzi tým, či súd konštatoval arbitrárnosť alebo svojvoľnosť rozhodnutia. Pretože pri svojvoľnosti by to disciplinárne stíhanie prichádzalo do úvahy. Nič také sa tam však nekonštatuje. Pri sudkyni Cvikovej rozhodoval Ústavný súd dvakrát. Najskôr o tom, či môže byť stíhaná vo väzbe, a druhý raz o jej sťažnosti. Ani v jednom prípade nekonštatoval svojvoľnosť orgánov činných v trestnom konaní.

Keď už spomínate Ústavný súd, tak aj na ten zaútočil premiér Robert Fico (Smer) po rozhodnutí o pozastavení účinnosti novely trestných kódexov. Predsedu súdu Ivana Fiačana vyzval na odstúpenie z funkcie predsedu. Dôvodom nebolo samotné rozhodnutie, ale únik informácie o tom, ako súd rozhodol. Predseda súdu sa za to ospravedlnil, odstúpiť odmietol. Bola to dostatočná reakcia? 

Áno, hoci ten únik bol chybou. Máme slušný Ústavný súd, hoci ani ja nesúhlasím so všetkými rozhodnutiami, ale súd si plní svoju úlohu. Vidieť to aj na tých zrušených rozhodnutiach, ktoré vyčítajú senátu Juraja Klimenta. Bolo ich šesť. Mňa by len zaujímalo, že z koľkých podaní, pretože zvyčajne sú to tucty.

Premiér spochybnil aj rýchlosť rozhodnutia, ako aj to, že sudcovia rozhodli pod politickým tlakom. Je rozdiel v tom, ak politici útočia na všeobecné súdy, ale aj na Ústavný súd? 

Nie je v tom rozdiel. Vôbec by nemali útočiť politici na súdy, na Ústavný súd vonkoncom nie. Už len preto, že tomu súdu ľudia ešte dôverujú. Stále hovoria, že sa budú brániť na Ústavnom súde. Tá dôvera tam teda je, ale môže sa rýchlo stratiť.

Ani sudcovia Ústavného súdu nežijú v slonovinovej veži. Vidia, čo sa deje okolo. Keď ide o veľké veci, spozornejú viac ako pri iných. Poviem to na príklade. Keď sme v roku 2002 prvý raz rozhodovali o vzatí sudcu podozrivého z korupcie do väzby, celý súd bol na nohách. Venovali sme tomu veľkú pozornosť, pretože to bola prvá vec, citlivá a nemali sme s tým skúsenosti.

Zmena trestných kódexov je obrovská a náhla zmena. Sudcovia cítili, že na to treba reagovať. A neplatí, že sudcovia necítia ten tlak na seba; len je otázka, či to vedia dôstojne ustáť. Bolo zrejmé, že uprednostnili toto podanie pred ostatnými, s čím nemám vôbec problém. Treba totiž vedieť rozoznávať, kedy treba konať rýchlo a kedy nie. Rozumel som im teda, prečo rozhodli o pozastavení účinnosti novely tak rýchlo. Už menej som rozumel tomu, keď jeden zo sudcov, ktorého si inak nesmierne vážim, verejne hovoril o tom, že budú meritórne rozhodovať v týždňoch.

Povedal to sudca spravodajca Peter Straka, že rozhodovať budú v týždňoch, nie v mesiacoch. Je to teda reálne? 

Nie. Veď už teraz vidíme, že nie. Bolo to veľmi nešikovné. Je všeobecne známe, že v takýchto prípadoch nemôžete hovoriť o lehotách, pretože sa tak automaticky uzavriete. Je to proces, veď len kým účastníci konania, parlament, vláda pošlú na Ústavný súd svoje vyjadrenie, trvá mesiace.

Keď už súd všetky vyjadrenia má, začína sa hľadať väčšina na konečné rozhodnutie? 

Práca sudcu spravodajcu je veľmi dôležitá. On v podstate vypracuje návrh rozhodnutia, ktorý je stále len konceptom. Ostatní sudcovia sa k tomu následne vyjadria, s čím súhlasia, nesúhlasia, čo navrhujú doplniť. Sudca spravodajca je pritom veľmi podstatný, pretože v tom návrhu sa odzrkadľuje jeho názor. Rovnako je podstatný aj pre to, ako rýchlo súd rozhodne.

Ťažko sa hľadá taká väčšina? 

Niekedy veľmi ťažko.

Ako to môže ovplyvniť, že na súde chýba jeden sudca? 

Niekedy to môže byť veľmi dôležité. Ukázalo sa to napríklad pri hlasovaní o zákone o občianstve. Nenašla sa vtedy väčšina a súd nerozhodol. Hovoríme najmä o hlasovaniach pri tých ťažkých prípadoch, ako je táto novela. Vtedy je veľmi dôležité, aby bol na súde plný počet sudcov.

Čo sa týka skráteného legislatívneho konania, tak to je veľmi zložitá otázka. Ústavný súd sa tým neustále zaoberal. Podstatné je, že parlament je suverénom. Tým je síce ľud, ale ten odovzdáva svoju moc v parlamentných voľbách. Národná rada má rokovací poriadok, v ktorom má upravené svoje procesy, a len veľmi málo štátov do toho zasahuje. V Čechách sa to podarilo, lebo mali odvážny ústavný súd. Takéto rozhodnutie však musíte odborne napísať na veľmi dobrej úrovni.

My odborníkov máme, ale vždy sme váhali a vždy sme uprednostňovali suverenitu parlamentu. Platilo, že kým nemusíme, nebudeme do toho zasahovať. Už v minulosti však boli rozhodnutia, kde sa to takmer „prevalilo“. Nakoniec ten čas prišiel pri rozhodovaní o prezidentkinom podaní proti takzvanému Matovičovmu balíčku. A pri tejto novele asi rovnako dozrel čas.

Takže očakávate, že Ústavný súd novelu stopne, a to práve pre spôsob, akým bola prijatá? 

To je otázne napriek tomu, že je to na takéto rozhodnutie zrelé. Zasiahlo by to celú novelu, teda aj časti, ktorých účinnosť Ústavný súd nepozastavil a ktoré sa aplikujú. Ústavný súd je v tomto veľmi zdržanlivý, nechce takto zasahovať do politiky.

Vidíte nejaké časti, ktoré by mohli byť protiústavné? Napríklad znižovanie sadzieb pri ekonomických trestných činoch? 

Ani sadzby nemôžu byť svojvoľné. Vždy ide o primeranosť. Je možné, že niektoré časti budú nesúladné s ústavou. Akokoľvek však Ústavný súd rozhodne, dôležité bude, ako to odôvodní. Pretože ak aj niečo nesedí, musí nám otvoriť oči a vysvetliť prečo.

Sudca Peter Šamko povedal, že pri tejto novele neriešil, kto ju pripravoval, ale len to, aký bude mať dosah – a ten bude pozitívny. Faktom však je, že na novele pracovali aj trestne stíhané osoby. Malo by teda verejnosť zaujímať aj to, kto zákony pripravuje? 

Samozrejme, verejnosť to musí zaujímať. I keď je paradoxné, že sa k tomu vôbec hlási niekto, kto by sa nemal. Opäť je to o dôvere v štát. Ľudia sa budú pýtať, ako funguje parlament, štát, ak novelu pripravujú tí, ktorých sa priamo týka. Nie je to teda v poriadku. Ale z ústavnoprávneho hľadiska to nemôže zavážiť. Zodpovednosť za zákony vždy ponesie parlament. Je to ako s hlúpym zákonom – ani hlúpy zákon totiž nemusí byť automaticky protiústavný.

Vďaka tejto novele zanikol od 20. marca Úrad špeciálnej prokuratúry. Ako ste to vnímali? V roku 2009 ste boli ešte ako ústavný sudca zásadne proti rušeniu Špeciálneho súdu. 

Nesúhlasil som, pretože špeciálna prokuratúra by sa nemala rušiť. Špeciálnu prokuratúru nemáme zakotvenú v ústave, čiže z tejto stránky to mali jednoduché. Ale ja som si pozrel, na aký účel bol tento úrad zriadený. Keď v roku 2004 vznikal špeciálny súd a špeciálna prokuratúra, tak v odôvodnení bol na prvom mieste boj s organizovaným zločinom a druhým dôvodom bola korupcia. Mimochodom, toto sa opakovalo aj v roku 2009, keď po náleze Ústavného súdu premiér Robert Fico zachraňoval Špeciálny súd vznikom Špecializovaného trestného súdu.

Otázka teda je, či sa už naplnil ten účel. A ja hovorím, že nie. Veď teraz riešime tie najzávažnejšie korupčné prípady. Úrad špeciálnej prokuratúry má svoje miesto. Veril som tomu vtedy a aj teraz. Nájsť ústavný dôvod, prečo nemal byť zrušený, však bude ťažké.

Časť vládnych politikov sa snaží navodiť dojem, že Slovensko nebolo v rokoch 2020 až 2023 právnym štátom a zneužívalo sa tu trestné právo proti opozícii. To bol aj jeden z dôvodov, prečo koalícia zrušila špeciálnu prokuratúru. Ako sa na tie roky pozeráte?

Pre mňa predstavuje právny štát nielen slobodné voľby a nezávislosť súdnictva, ale aj taký štát, kde je možnosť opravy rozhodnutí štátnych orgánov aj súdov. Boli tu nesprávne rozhodnutia, ale tie sa opravili. A to je pre mňa dôkaz, že tu právny štát fungoval. Je pravda, že Ústavný súd zrušil niektoré rozhodnutia o väzbe. Ale ani v jednom prípade nie z dôvodu, že by došlo k zneužitiu prostriedkov trestného práva. Nikto sa vtedy neozval. Teraz sa to však vyťahuje a, naopak, zneužíva. Sme právny štát, ale za ten právny štát treba stále bojovať. A to najmä pre nezávislosť súdov, aby sudcovia boli slobodní.

Po atentáte na premiéra Roberta Fica hovoria najmä vládni politici o potrebe zmieru v spoločnosti a zároveň idú obmedzovať demonštrácie, chcú nové pravidlá pre mimovládky, pre médiá. Ako to vnímate?

Veľmi kriticky, pretože na Ústavnom súde mám za sebou niekoľko rozhodovaní, keď sme sa zastali práva na zhromažďovanie či slobodu prejavu. Nehovoriac o tej rozporuplnosti. Na jednej strane hovoria o zmieri a na druhej pripravia tento návrh. Jeho výsledkom má byť utíšenie protestov. Vnímam ten cieľ, ale ten nesmie posvätiť všetky prostriedky vrátane obmedzenia základných práv a slobôd. Myslím si, že v prípade tohto zákona bude dôvod na preskúmanie jeho súladu s ústavou.