sita.sk | Natália Kolná
Práškovanie ľudí z lietadiel, pád dvojičiek, smrtiace vakcíny proti Covid-19 či atentát na premiéra bez kvapky krvi. Konšpiračné teórie a hoaxy sú v našej spoločnosti prítomné od nepamäti, no zdá sa, že posledné roky sa s nimi roztrhlo vrece a Slováci sú bohužiaľ na špičke krajín Európy, ktorých obyvatelia veria dezinformáciám.
O tom, ako sa hoaxy šíria, ako vznikajú konšpiračné teórie a aké sú efektívne postupy na overovanie informácií, nám porozprával psychológ Aleš Bednařík. Povedal nám tiež, aké najšialenejšie konšpirácie počas svojej kariéry počul a že aj profesionál ako on, sa raz skoro stal konšpirátorom.
Slovník pojmov
Dezinformácie – nepravdivé informácie s cieľom zavádzať, prípadne škodiť
Podkategórie:
Hoaxy – naliehavé poplašné správy, ktoré nútia ľudí šíriť ich a naháňať strach
Konšpiračné teórie – vysvetľujú nejakú udalosť ako výsledok tajného sprisahania skupiny osôb
Fake news – falošné správy, ktoré sa tvária ako ozajstná žurnalistika, ale pritom zavádzajú publikum tým, že zámerne skresľujú realitu
Aké sú najčastejšie psychologické dôvody, prečo ľudia veria dezinformáciám?
Ľudská prirodzenosť je, že máme tendenciu hľadať jednoduché riešenia, máme tendenciu byť priťahovaní k informáciám, ktoré v nás vyvolávajú strach. Máme radi jednoduché odpovede, lebo tie zložité vyžadujú viac pátrať, viac čítať, viac rozmýšľať. Takže keď nám niekto poskytne niečo jednoduchšie, tak skôr tomu uveríme.
Náš mozog je tiež evolúciou naprogramovaný tak, aby sme videli veľmi rýchlo všade prepojenia, ktoré nám pomáhali prežiť, učiť sa a pripravovať sa na ďalšie situácie. Má to ale tú nevýhodu, že my sme potom schopní vidieť prepojenia aj tam, kde nie sú. A ešte posledná vec, máme tendenciu vidieť za udalosťami a vecami nejakého agenta hýbateľa.
Keď pár tisíc rokov naspäť udrel blesk do stromu, tak bolo jednoduché vysvetlenie, že to urobila nejaká nadprirodzená sila, ktorá nás chcela potrestať miesto toho, aby ľudia pátrali, ako to skutočne je. Na to sú aj psychologické výskumy, že keď ľuďom dáte príbeh, kde sú iba nejaké udalosti a nie sú za tým osoby alebo nejaké sily, ktoré si vieme predstaviť, tak tomu menej rozumieme. Ale ak tam je Jožo, alebo Afričan, alebo Gates, vieme si to ľahšie predstaviť.
Existovali hoaxy aj pred internetom či to je novinka?
Už starovekom Ríme či pred päťtisíc rokmi mali Inkovia svoje verzie dezinformácií, svoje konšpiračné teórie, ktoré im pomáhali nájsť odôvodnenie toho, čomu chceli rozumieť alebo čoho sa báli. Ten rozdiel dnes je, že internet, mobily a sociálne siete umožňujú nekonečne násobným spôsobom rýchlejšie a medzi širšou skupinou šíriť tieto dezinformácie ako v minulosti.
Aj výskumy ukazujú, že keď niekto verí napríklad horoskopom, tak má skôr tendenciu veriť potom aj alternatívnej medicíne. A keď je schopný veriť alternatívnej medicíne, tak má tendenciu napríklad chodiť na weby, kde je viacej konšpirácií.
Napríklad taký Bádateľ je typickým príkladom prepojenia aj tých politických, aj tých liečiteľsko-zdravovedných tém. Ľudia, ktorí chceli zarábať na dezinformáciách zistili, že keď si urobia web stránky, ktoré sa venujú aj témam zdravia, čo každý má strach o svoje zdravie, tak tam ľudia idú a potom postupne nájdu aj informácie, ktoré sa treba týkajú aj toho, že ako to vlastne „naozaj“ na Ukrajine je.
Dokonca ani ja, čo sa týmto témam venujem, som nemal ďaleko k tomu, aby som bol naozaj konšpirátor, čo sa týka pádu Dvojičiek. Veľa som pozeral rôzne videá a postupne som sa cez YouTube namotal na rôzne konšpirácie. Že si to urobili Američania sami, to sa mi zdalo divné, ale nemal som ďaleko od toho, aby som tomu veril. Ale to, že Dvojičky niekto zhodil zámerným odstrelom, tomu som naozaj jeden čas veril. A trvalo mi niekoľko mesiacov diskusií s inými ľuďmi a následného čítania, kým som sa z toho sám vymotal.
Veria Slováci dezinformáciám viac ako ľudia z iných krajín?
Slovensko sa dostáva na špičku v množstve ľudí, ktorí veria hoaxom, dezinformáciám a konšpiráciám všetkého typu. V niektorých veciach sú za nami Rumuni a Bulhari, ale inak my sme na tom fakt zle. Viac ako polovica ľudí verí naozaj veľmi rôznorodým konšpiračným teóriám o tom, že tu niekto chce zaviesť svetovládu, alebo že keď tu budú základne NATO, tak automaticky budeme okupovaní Američanmi.
A ten problém je u nás najväčší kvôli tomu, že viditeľní ľudia, politické špičky nielen šíria, ale sami vytvárajú vlastné konšpiračné teórie. Otvorene klamú a cítiť to najmä teraz zo súčasnej vládnej koalície, či už Smeru alebo SNS. V iných krajinách sú tiež weby, tiež sú rôzni aktivisti, no nemajú také publikum ako u nás.
A druhý problém, ktorý my máme, prečo tak veľa tomu veríme, že my naozaj z hľadiska hybridnej vojny, čiže vplyvu Ruska na Slovensku, je ten ruský vplyv na Slovensku najväčší v celej Európskej únie. A na to máme tiež dáta, že koľko rôznych finančných tokov ide do rôznych účtov na sociálnych sieťach alebo proruských webov. Naša ruská ambasáda je násobne aktívnejšia v porovnaní napríklad s Českou republikou, lebo tu majú odozvu. A to je problém, že na Slovensku s tým novinári robia veľa, ale čelia obrovskej presile.
Aké techniky používajú tvorcovia hoaxov na manipuláciu s emóciami a názormi ľudí?
Stratégia je nájsť konkrétneho nepriateľa. Na Slovensku bol roky slávny Bill Gates. Skrátka nájsť si niekoho, kto je známy a používať jeho meno. A nemôže to byť len tak hocikto. Buď sú to nejaké elity, to znamená niekto bohatý a vysokopostavený, alebo je to nejaká známa skupina, ku ktorej ľudia prechovávajú rôzne typy zášte, či už Rómovia, Židia alebo gejovia.
Druhá stratégia je vyvolať strach. Pozitívny hoax možno bude chvíľku populárny, ale to zanikne veľmi rýchlo, lebo ľudia nemajú strach, nebudú poplašení. Preto sa využívajú negatívne správy. Napríklad, že vás budú viac zdaňovať alebo všetci narukujete na vojnu.
Výskumy ukazujú, že pri šírení hoaxov na internete je kľúčový nadpis. Drvivá väčšina ľudí, ktorá podlieha týmto dezinformáciám, ich šíri ďalej bez toho, aby si prečítala celý článok. Preto to heslo, „šírte, kým to nezmažú“. Kebyže si to rozkliknú a prečítajú ďalej, niekedy zistia, že to vlastne nič poplašné neobsahuje.
Kto je najviac náchylný im veriť a ako sa môžeme brániť?
No, náchylní sme všetci, niektorí viac. Najviac majú tendenciu podliehať dezinformáciám ľudia, ktorí sú napríklad v horšej životnej situácii, či už osobnej, rodinnej, spoločenskej, či už ich prepustili z práce, rozvádzajú sa, hádajú sa… Ukazuje sa, že takíto ľudia sú zraniteľnejší a majú tendenciu neveriť oficiálnym správam. Naša myseľ je v zlom psychickom rozpoložení preferenčne zameraná na ohrozenie. Naopak tí, ktorí majú dobré vzťahy, dobrý život, menej podliehajú dezinformáciám rôzneho typu.
Existuje veľa štúdií aj experimentálnych výskumov, ktoré sa snažili zistiť, či napríklad vzdelanie ovplyvňuje odolnosť voči dezinformáciám. Smutná správa je, že nie. To, čo oveľa zásadnejšie ovplyvňuje odolnosť voči dezinformáciám, je kritické myslenie. Čiže overovať si zdroje, zistiť si, či sa autor skutočne venuje tej téme, o ktorej píše, na akom webe sa to píše. A ako ešte efektívnejšie sa ukázalo, trénovať kritické myslenie na konkrétnych dezinformáciách.
Aké dezinformácie sa v spoločnosti stále držia a sú nezničiteľné?
Najvytrvalejším zdrojom sú práve tí nepriatelia. Tí, ktorí to tu akože ovládajú z hora. A to môžu byť elity – či už vedecké, alebo boháči. Sú to multimiliardári, oligarchovia, veľké korporácie. Dnes to môže byť pokojne aj EÚ. Pre veľkú časť populácie EÚ a NATO je vlastne takáto spiklenecká skupina. Aj keď sú to vlastne stovky ľudí, čo nedáva žiadny zmysel. Stovky ľudí sa jednoducho nevedia spiknúť.
Čo je vtipné v týchto časoch internetu, že zrazu aj odborné záležitosti rieši bežná populácia, ktorá nevie interpretovať dáta. Nevie si ich nájsť, tak si niečo skrátka vyhrabe, niečo zosmolí a pustí to von. Pritom sú to väčšinou ľudia, ktorí na to nemajú ani odbornosť, ani zručnosti, ani intelekt.
K vírusom a epidémii sa žiadny normálny očný lekár, ortopéd, dokonca ani onkológ nebude vyjadrovať. Namiesto toho povie: „Toto nie je moja expertíza, spýtajte sa epidemiológov alebo virológov“. Ale ľudia, ktorí vlastne sú laici a majú tendenciu podliehať dezinformáciám a konšpiráciám, nemajú túto brzdu. A tí, ktorí túto brzdu nemajú, od bežného robotníka až po vrcholového politika, tak potom šíria dezinformácie, alebo ich sami tvoria.
Dopočuli ste sa o nejakej dezinformácii, pri ktorej vás až zarazilo, že tomuto ľudia naozaj veria?
Pravdupovediac, zarážajú ma všetky. Poviem vám napríklad môj obľúbený príbeh s taxikárom v Košiciach. Nastúpil som do auta a taxikár, aby viedol rozhovor, tak hovorí: „Čo hovoríte na to, že tá Čaputová tu chce zaviesť tých 72 pohlaví?“ A ja hovorím: „Čo myslíte, čo to je tých 72 pohlaví?“ „Neviem, ale to je úplne proti prírode,“pokračuje taxikár. Ja hovorím: „Ale keď to v tej prírode je, tých 72 pohlaví, tak to predsa nemôže byť proti prírode, keď to tam je.“A on že: „No to je jedno, ale to by ako vyzeralo, keby si tu gejovia mohli adoptovať deti.“ Ja mu hovorím: „Viete, že už minimálne 15 rokov v rôznych krajinách to tak je a tie výskumy ukazujú, že tie deti v tých rodinách sú okej.“A on že: „To mi je jedno, ale tí gejovia, to by sa malo zakázať.“
Chcem ukázať ten princíp, že on preskakoval z témy na tému. Prečo sa ťažko diskutuje s týmito ľuďmi? Lebo oni veria všetkému, ale o všetkom nevedia v podstate nič. Majú len základnú informáciu, ktorú nevedia zdôvodniť, takže preskakujú z jednej témy na druhú. A vlastne v tom rozhovore sa nemáte čoho chytiť, lebo majú len presvedčenia. Ich kľúčová emócia je morálne pohoršenie, že všetci sú „svine“, všetci sú zlí, všetci nám chcú zle.
Na rozhovor s taxikárom som celkom hrdý, lebo sa mi podarilo dosiahnuť, že raz sa naozaj asi na 10 sekúnd zamyslel. A to bolo vtedy, keď povedal, že: „homosexuáli muži ani ženy by si nemali adoptovať deti, pretože z nich urobia lesbičky a gejov.“ A ja som sa ho spýtal: „Viete, odkiaľ sa berú všetci gejovi a všetky lesbičky? Vždy sú z heterosexuálnych manželstiev. Vždy heterosexuálny muž a žena splodia dieťa a časť týchto detí sú lesbičky alebo gejovia.“ On len ticho sedel, šoféroval a videl som ako 10 sekúnd rozmýšľal, a potom hovorí: „No, ale tí Ukrajinci!“ Tak len toľko.
Máte nejaký overený myšlienkový postup, ktorým si preveríme, že daná informácia nie je pravdivá?
Ak je zdrojom informácie renomovaná agentúra, seriózne noviny s redakciou alebo je to vedec, ktorý sa téme venuje, napríklad vakcínam, môžem tomu veriť. Keby napríklad herec rozprával v prospech alebo proti vakcínam, to je pre mňa nerelevantný zdroj.
Napríklad pri konšpiračnej teórii chemtrails by som použil nasledovný myšlienkový postup: Keby to mal niekto urobiť, koľko do toho musí byť zapojených ľudí? A keď si predstavím šírenie chemtrails, čiže práškovanie celej svetovej populácie, to musí niekto vymyslieť tú chemikáliu, vyrábať ju, roznášať ju po letiskách, tajne ju prepašovať do lietadla. To musia byť stovky až tisíce ľudí. A čím viac ľudí do danej veci musí byť zapojených na to, aby sa to zorganizovalo, tým je menšia pravdepodobnosť, že sa to reálne stalo. Lebo by to určite už dávno niekto vykecal. Vyniesli by sa odtiaľ tajné listiny, nahrávky, fotografie, dokumenty. A keď mi vyjde pri konšpirácii nad 10 ľudí, tak to je jasné, že to nie je možné, aby sa to neprevalilo. Veď na Slovensku sa niekoľko konšpirácií aj prevalilo – napríklad taká Gorila.
Dokáže sa človek zmeniť, keď prejde od viery v bežné správy k viere v extrémne a konšpiračné teórie? Poznáte niekoho takého?
Nechcem ich menovať, ale mám v hlave aspoň štyroch príbuzných, ktorí fakt veria tým dezinformáciám typu, že „EÚ je nepriateľ“ a počujem ten slovník, ktorý používajú, či už slovník Republiky, Smeru alebo SNS. Jednoducho preberajú ich slovník a ich presvedčenia. Všetci preberáme slovník, aj ja. Takže to je pochopiteľné. Ale niekto má väčšie psychologické a spoločenské predpoklady dezinformáciám podľahnúť a niekto menej.
Miera zakonšpirovanosti za posledných 20 rokov na Slovensku prudko vzrástla a je veľmi ťažké sa „odkonšpirovať“, lebo sme dezinformáciami denne bombardovaní od najznámejších politikov až po sociálne siete.