Foto N – Peter Lázár

dennikn.sk | Veronika Prušová

Ústavný sudca Peter Straka v rozhovore o novele trestných kódexov hovorí v prospech miernejších trestov aj na príklade miliónových daňových únikov futbalistov Lionela Messiho a Ronalda. „Jeden bol odsúdený na peňažnú pokutu 250-tisíc eur, druhý na podmienku. Futbal hrajú ďalej a Ronaldo reprezentuje aj členský štát Európskej únie. U nás by boli natvrdo zavretí. Chceme naozaj až natoľko odskakovať od iných európskych krajín?“

Ústavný sudca Peter Straka (57) na začiatku leta verejnosti ako sudca spravodajca vysvetľoval, prečo napokon Ústavný súd nevyhlásil za protiústavnú novelu trestných kódexov koalície Roberta Fica.

Cieľom Ústavného súdu nebolo obhajovať predložený materiál, ale nastaviť zrkadlo 19-ročnej existencii Trestného zákona z roku 2005, vysvetľuje.

Tento bývalý prešovský krajský sudca bol zástancom zmierňovania trestov a za vážny problém považoval aj trestanie „horalkových krádeží“.

Pýta sa, či sa nebudeme červenať, ak budúcim generáciám priznáme, že „až na dva roky sme dokázali zatvoriť človeka za opakovanú krádež potravín. Nakoniec, prečo tu pomyselnú horalku tým ľudom štát neposkytne, ale ich zatvorí do väzenia?“

So sudcom Strakom, ktorý je na Ústavnom súde od roku 2019, sme hovorili aj o tom:

• prečo bolo ťažšie rozhodnúť o odsúdenom vrahovi ako o novele trestných kódexov;
• či sleduje médiá a ako vnímal protesty proti novele;
• prečo sa máme riadiť zákonom, ktorý bol prijatý v rozpore s legislatívnymi pravidlami;
• čo by sa muselo stať, aby Ústavný súd označil novelu trestných kódexov za protiústavnú;
• či rozhodnutie súdu znamená, že parlamentná väčšina si môže robiť v parlamente, čo chce;
• čo by odkázal poškodeným obchodníkom, ktorí sa sťažujú na pribúdajúce krádeže.

Ústavný súd na začiatku prázdnin rozhodol o novele trestných kódexov. Bolo to najťažšie rozhodovanie, aké ste ako ústavný sudca od roku 2019 zažili? 

Skôr by som povedal, že malo svoje špecifiká. Som sudca, ktorý má viacero poradcov. V tomto prípade som si všimol, že medzi nimi došlo až k zvýšenej miere názorovej konfrontácie. Časti poradcov viac imponovali argumenty navrhovateľov, tí chceli byť striktnejší a „seknúť“ návrh na legislatívnom procese. Tá druhá časť bola zdržanlivejšia. Výsledkom je nález, ktorý vznikol vo veľmi pracovnej atmosfére. Skutočne na ňom pracovalo veľa ľudí. Išlo o komplexnejší materiál, pri ktorom sme boli nútení zoširoka sledovať všetky možné súvislosti. Nedá sa však povedať, že by to bol najťažší prípad. Bol obsiahlejší.

Vždy si vyberám poradcov tak, aby boli z rôznych názorových táborov. Pri covidovej kríze som mal poradcov, ktorí nekompromisne zastávali dôležitosť očkovania. Ale aj takých, ktorí boli opatrnejší. Dal som im napísať koncept a oba boli veľmi presvedčivé.

K jednej strane sa napokon musíte prikloniť. Ako sa rozhodujete? 

Podľa toho, kam ma moje vnútro najviac priťahuje.

Čo teda zavážilo pri novele trestných kódexov? 

Bolo to zmiernenie trestov a práca s trestom odňatia slobody.

Ak rozhodnutie o novele nebolo to najťažšie, spomeniete si na náročnejší prípad?

Pre mňa sú ťažké prípady, keď sa z nemožného dosiahne možné. Aj vy ste písali o prípade muža bez domova odsúdeného za vraždu svojej partnerky. Uhorela v záhradnej chatke. Bolo tam aj nejaké násilie, alkohol. V jeho prípade sa ukázal laxný prístup jeho právnych zástupcov, ale aj policajtov. Nebyť autentického pochopenia tohto človeka, tak neviem, ako by to s ním dopadlo. Napísal nám desiatky strán „na mastnom papieri“ a aj tu sme museli pristupovať tak, aby nám nič neušlo.

Došli sme na vážny problém. Ten muž sa totiž priznal a neskôr hovoril, že tak urobil preto, lebo mu za priznanie sľubovali miernejší trest. Z dohody nič nebolo, a na súde preto priznanie odvolal. Napokon ho odsúdili na vyše 22 rokov.

Stále však opakoval, prečo by vraždil ženu, ktorú miloval. My sme si všimli, že napriek tomu, o akého muža išlo, jeho výpovede boli hodné akademika. Aj s odstupom času vypovedal až neuveriteľne komplexne, zápisnice pôsobili ako kopírovaný text, aj s chybami. Práve tieto výpovede nás viedli k pochybnostiam.

Ten muž sa aj vďaka vášmu rozhodnutiu dostal na slobodu. Viete, ako to s ním dopadlo?

Neviem. Ani som nevedel, že sa dostal na slobodu. Až vo vašom článku som sa dočítal, že zavolal advokátke, že je na slobode. Nie advokátka jemu, ale on jej. Aj to bolo niečo, čo ma veľmi zaujalo. Bolo to skutočne ťažké rozhodnutie, na ktorom som rok pracoval. Takýchto prípadov je viac. Napríklad tie, ktoré sa týkajú vyšších trestov pri drogovej trestnej činnosti. V jednom prípade bol uložený trest odňatia slobody desať rokov osobe, ktorá trikrát popolievala marihuanu.

Prečo je v takýchto prípadoch ťažšie rozhodnúť? 

Pretože musíte zistiť, čo sa skutočne stalo. Je to o tej autenticite. O to viac, ak advokátske zastúpenie bolo pasívne a povrchné. Pri novele trestných kódexov sme dostali veľmi komplexné podania, repliky, vyjadrenia. Našou úlohou bolo spracovať to a rozhodnúť podľa najlepšieho vedomia a svedomia. Preto to bolo jednoduchšie.

V prípade trestných kódexov vás viac sledovala verejnosť. Čakala na rozhodnutie Ústavného súdu. Doliehal na vás tento tlak? 

S predsedom Ústavného súdu Ivanom Fiačanom sme už na prvej tlačovej konferencii oznámili, že reflektujúc napätie v spoločnosti, budeme konať veľmi rýchlo. Z časového hľadiska ako s privilegovanou vecou.

Ivan Fiačan. Foto TASR

Rýchlosť je jedna vec. Skôr ma zaujíma, ako si dokážete zachovať nestrannosť pri takom tlaku. Aj v odlišnom stanovisku píšete, že ani vy nežijete v slonovinovej veži. 

Dôležitý je obsah toho, o čom rozhoduje Ústavný súd. V tomto prípade išlo o znižovanie, zmierňovanie trestnosti. Keď si zoberieme vývoj ľudstva, smerujeme skôr k zmierňovaniu ako k sprísňovaniu trestov. Samozrejme, niektoré štáty môžu pristúpiť k prísnejším trestom, ale je to skôr výnimočné. Veď porovnajme si, že v takom feudalizme odtínali ruky. Kedysi boli bežné hrdelné tresty, galeje, ale dnes zvažujeme, či vôbec dať trest odňatia slobody a či skôr neuložiť alternatívny trest.

Predchádzalo tomu „milión“ rôznych poznatkov a informácií. Nikto nepochybuje o tom, že v roku 2005 u nás došlo k výraznému sprísneniu trestnosti. Nielen táto vláda, ale aj predchádzajúca mala ambíciu v tomto smere niečo zmeniť. To by teda nemalo byť sporné. Zmiernenie došlo pri majetkovej trestnej činnosti, čo je iné ako násilná trestná činnosť. Nebezpečného páchateľa treba izolovať, ale pri ekonomickej trestnej činnosti ide o ľudí, ktorí nezvládli problém s peniazmi, chamtivosťou, ide však aj o trestné činy z biedy. Nemali by sme týchto ľudí izolovať ako nebezpečné tvory, ale naozaj vyčerpať všetky iné možnosti.

Keď sa v budúcnosti budú generácie pýtať, čo sa tu dialo, tak neviem, či by sme sa im vedeli pozrieť do očí. Či by sme sa nečervenali, ak by sme priznali, že až na dva roky sme dokázali zatvoriť človeka za opakovanú krádež potravín. Nakoniec, prečo tu pomyselnú horalku tým ľuďom štát neposkytne, ale ich zatvorí do väzenia?

Z toho, čo hovoríte, mi vyplýva, že na obsah novely ste mali názor urobený vopred. Ste zástancom zmierňovania trestov – a to priniesla. Takže otázny ostal už len spôsob, akým koalícia novelu presadila, teda či skrátené legislatívne konanie nebolo protiústavné?

Rozhodnutie Ústavného súdu nie je jednoduchá záležitosť, ale nebudem sa tajiť tým, a moja 30-ročná prax sudcu to aj silno preukazuje, aké je moje hodnotové smerovanie. Komunikujem so slabšími vrstvami, s vylúčenými komunitami a som zdesený z názoru, ktorý tam prevláda, že ak niekto ešte nebol v base, tak ako keby nebol platným členom komunity. Obávam sa, že väzenie sa dostalo do podvedomia tejto časti spoločnosti nie ako niečo výnimočné, ale ako niečo bežné, čo sa môže stať. Až sem sme sa v 21. storočí prepracovali pri ukladaní trestov. Dva roky väzenia za opakovanú krádež potravín.

Nemali by sme rozlišovať medzi prípadmi zlodejov z biedy a tými, ktorí podvádzajú z chamtivosti či korumpujú? 

Určite, tam tie rozdiely sú. Aj pri vraždách však už došlo k humanizácii trestov. Trest smrti sa zrušil a takisto by niekto mohol hovoriť, že už sa oplatí zabíjať – ako sa teraz hovorí, že sa oplatí kradnúť. Vôbec to tak nie je.

Pokiaľ ide o tú inú trestnú činnosť ako z biedy, tak tam treba tiež priznať priestor na humanizáciu trestov. Novo nastavené sadzby môže flexibilne doplniť judikatúra, napríklad že pri škode alebo neoprávnenom obohatení nad 50-tisíc eur už za žiadnych okolností nebude postačovať peňažný trest alebo že sa už uloží len nepodmienečný trest, ako napríklad odkazujem v závere stanoviska na prístup nemeckej justície. Cieľom Ústavného súdu vôbec nebolo obhajovať predložený materiál, ale objektivizovať ho a nastaviť zrkadlo 19-ročnej existencii trestnej normy z roku 2005.

V odlišnom stanovisku spomínam dva prípady prominentných futbalistov. Lionel Messi či Cristiano Ronaldo boli obvinení z daňových únikov. Messi mal problém s únikom vyše 4 miliónov eur a Ronaldo dokonca takmer 15 miliónov eur. Jeden bol odsúdený na peňažnú pokutu 250-tisíc eur, druhý na podmienku. Futbal hrajú ďalej a Ronaldo reprezentuje členský štát Európskej únie. U nás by boli natvrdo zavretí. Chceme naozaj až natoľko odskakovať od iných európskych krajín?

Trestná činnosť určite nie je pre žiadnu demokraciu príjemná. Kvalita demokracie sa však testuje aj tým, ako je verejnosť schopná pochopiť zmiernenie trestov. Je to veľmi dôležité a mimoriadne významnú úlohu v tom majú aj médiá.

Sledujete médiá? 

Samozrejme. Úplne bežne pozerám správy tak ako každý iný človek. Niekedy som bol až zarazený, keď sa ma moji známi niečo k novele opýtali a uvedomil som si, že ľudia vôbec nechápu, čo my tu na Ústavnom súde riešime. Pýtali sa, kedy odsúdime tých ľudí. Ako keby my sme mali rozhodovať o trestoch pre niekoho. My sme pritom posudzovali zákon.

Možno to nepochopenie vzniklo tým, že novela bola opozíciou prezentovaná ako promafiánsky balíček, ktorý pomôže ľuďom blízkym Smeru a Hlasu. Pre nich mohla novela znamenať amnestiu. Od rozhodnutia Ústavného súdu záviselo, či sa amnestiou aj skutočne stane.

Novelu sme veľmi detailne posudzovali. Snažili sme sa, aby nám neušli nejaké určujúce, rozdeľujúce alebo vylučujúce kritériá, ktoré by znamenali rozpor novely s princípom generality právnej normy. Teda že vzniká v záujme nejakých osôb. Žiadne také kritérium sme nedokázali identifikovať. Táto norma je pre všetky prípady a je všeobecná. Ak naznačujete určité osoby, otázka je, či v právnom štáte obstojí želané potrestanie. To s právnym štátom a rovnosťou pred zákonom nemá nič spoločné. Museli sme odsledovať, či tam nie je nejaký ústavne toxický prvok. Aj navrhovatelia na to poukazovali, no my v náleze spomíname, že dôležité bolo, či norma stratila požiadavku všeobecnosti. Nestratila.

Aká bola vaša úloha sudcu spravodajcu? Pociťovali ste väčšiu zodpovednosť za rozhodnutie?

Sudca spravodajca sa vždy podieľa na rozhodnutí väčšou mierou. Plénum mi viackrát vrátilo materiál na prepracovanie, ale treba dodať, že vždy preto, aby sa vylepšil. Skutočne sme na ňom pracovali veľmi intenzívne. Niekedy sme sa k nemu vrátili aj zo dňa na deň len preto, aby sme sa vyhli možným chybám. Každý vyvinul maximálnu mieru úsilia, aby sme ustrážili všetky ústavnoprávne dimenzie.

Vydýchli ste si, keď Ústavný súd rozhodol?

Iste áno. Pre sudcu spravodajcu nikdy nie je príjemné, keď mu plénum vráti materiál. Keď sa nakoniec rozhodne, je to určite príjemná záležitosť.

Mali ste vďaka tomu pokojnejšie leto? 

Určite áno, pretože predstava, že ľudí stále odsudzujú podľa starej právnej úpravy na prísnejšie tresty a ja dovolenkujem, bola veľmi nepríjemná. Ak ste sa teda pýtali na tlak pri rozhodovaní, tak toto bol jediný tlak, ktorý som pociťoval.

Ako sudca spravodajca ste avizovali, že rozhodnutie príde v týždňoch a nie v mesiacoch. Nedostali ste seba aj kolegov pod časový stres? 

Musím najskôr vysvetliť, čo vlastne znamená ,,merať čas rozhodnutia v týždňoch“. Nám sa podarilo rozhodnúť do štyroch týždňov od posledného vyjadrenia. Ústavný súd totiž musí umožniť vyjadriť sa všetkým zúčastneným subjektom, čo verejnosť veľmi nevie a nebrala to ani do úvahy. Preto sa mohlo zdať, že rozhodujeme v mesiacoch. Ja som sa rozhodol merať čas v týždňoch celkom zámerne. Okresní a krajskí sudcovia totiž neboli jednotní a niektorí odsudzovali aj podľa starej normy.

Mali sme v senáte prípad, keď rozdiel medzi odsúdením podľa starej a novej normy bol sedem rokov. Buď by dostal takýto trest, alebo by mohol vyviaznuť s podmienkou a ísť domov. To je veľmi vážna vec. V ústave sme sa totiž dohodli na článku, ktorý hovorí, že na páchateľov budú dopadať neskoršie priaznivejšie normy. Boli sudcovia, najmä na odvolacích súdoch, ktorí rozhodovali podľa starého zákona. Novela síce nebola účinná, ale bola v Zbierke zákonov a páchatelia ju tam videli. Bola platná, čiže ako keby na spadnutie. Vznikol obrovský ľudskoprávny problém odsudzovať podľa starej, hoci účinnej, no nepriaznivejšej právnej úpravy.

Ako dlho mali sudcovia čakať na vaše rozhodnutie? Nikto nevedel, kedy príde. Zazlievate im, že konali? 

Nezazlievam to nikomu. Fakt je však ten, že sme vyhlásili, že budeme merať čas v týždňoch. Sudcovia to mohli odsledovať a zvážiť pri svojich postupoch.

Foto N – Peter Lázár

Rozumiem správne, že pri posudzovaní novely ste museli najskôr vyriešiť, či spôsob jej prijatia, teda skrátené legislatívne konanie, bol v súlade s ústavou? 

Určite, tak to má svoje ratio. Ak by sme totiž konštatovali porušenie ústavy z dôvodu legislatívneho procesu, malo by to dosah na materiál ako celok. Nepochybne malo zmysel zaoberať sa legislatívnym procesom prioritne.

Bola to aj téma, ktorá najviac názorovo rozdeľovala plénum? 

Vaša otázka zasahuje do neverejného rozhodovania súdu. Nebudem sa k tomu vyjadrovať.

Ústavný súd rozhodol, že pri prijímaní novely bol porušený zákon. Neexistoval totiž dôvod na jej prijatie v skrátenom legislatívnom konaní. Nekonštatovali ste však porušenie ústavy. Mnohí tomu nerozumejú. Prečo má platiť zákon a určovať trestnú politiku krajiny, keď bol prijatý v rozpore s iným zákonom?

Lebo ústava nehovorí, že sa má zákon schváliť v riadnom alebo nejakom inom konaní. Hovorí to zákon. Ústavný súd posudzuje, či došlo k porušeniu ústavy.

Prečítajte si tiež

Ústavný súd rozbil argumenty vlády. Aj napriek tomu novela Trestného zákona nie je protiústavná

Kľúčové bolo posúdiť, nakoľko boli potlačené práva opozície? 

To je správna otázka. Ústavný súd už veľakrát rozhodoval v súvislosti so skrátením legislatívneho konania. Až na jeden prípad konštatoval, že to nie je dôvod na vyslovenie nesúladu s ústavou. Zároveň však povedal, že ak by opozícii bolo znemožnené vyjadriť sa, mohlo by to mať ústavnoprávny rozmer. Neviem povedať, ako by to dopadlo s novelou, ak by nadobudla účinnosť 1. januára.

To bol pôvodný zámer vládnej koalície. Novelu schválila vláda 6. decembra a už od januára mala platiť.

Taký materiál sme však na stole nemali. Chcem poukázať na rozhodnutie Ústavného súdu o takzvanom prorodinnom balíčku. Konštatovali sme vtedy nielen nenaplnenie pravidiel pre skrátené legislatívne konanie. K tomuto dôvodu sa pridružil aj aspekt rozpočtovej zodpovednosti. Otázne je, či takáto kumulácia je jediným možným príkladom nesúladu s ústavou alebo prichádzajú do úvahy aj iné. Ako som naznačil, mohlo by ísť aj o znemožnenie vyjadrenia opozícii. To by mohlo byť predmetom posúdenia Ústavného súdu a ten by sa s tým musel vyrovnať. Veľmi detailne sme prechádzali celým materiálom, až sme dospeli k záveru.

Skonštatovali ste, že diskusia k novele nakoniec trvala dva mesiace. Urobili opoziční poslanci chybu, keď rozpravu tak dlho naťahovali? 

K tomu sa nebudem vyjadrovať. Opakujem, Ústavný súd posudzuje vždy len to, čo má na stole. V odlišnom stanovisku som naznačil, čo všetko má relevanciu pri posudzovaní otázky, či došlo alebo nedošlo k valcovaniu parlamentnej menšiny. Je to doplnenie nálezu. Zďaleka nejde len o čas diskusie v parlamente. S tvrdením o valcovaní opozície nie je celkom kompatibilné ani to, ako jej koalícia načúvala. Niektoré výhrady opozície totiž akceptovala. Pri posudzovaní integrity legislatívneho procesu sa oveľa tvrdšie vníma aj otázka informovanosti verejnosti. Aj preto som vyslovil otázku, kto sa ešte v tejto krajine k tomu materiálu počas celého toho času nevyjadril.

Môže takáto diskusia nahradiť pripomienkové konanie – v ktorom môžu priamo pripomienky poslať rôzni experti? Predsa vidíme, že novela má vážne dosahy aj chyby, ktoré by boli odhaliteľné, ak by ju niekto pripomienkoval. 

Ústavný súd nie je na to, aby robil závery na základe chýb koncepcií alebo nejakej vecnej správnosti. Posudzovali sme ústavnosť predloženého materiálu. Ten môže mať nejaké nedostatky, ale dôležitá je jeho ústavná integrita.

S tým súvisí váš odkaz v odlišnom stanovisku, že nie Ústavný súd má vyvodzovať zodpovednosť za chyby v schválených zákonoch, ale voliči vo voľbách?

Sú rôzne typy zodpovedností. My sme posudzovali ústavnosť a nič iné. Neznamená to, že neprečítame všetko. Dôležité je, čo má ústavnú relevanciu.

Vrátim sa ku kritériu rozpočtovej zodpovednosti, ktoré zavážilo pri rodinnom balíčku Igora Matoviča. Na chýbajúce stanovisko Rady pre rozpočtovú zodpovednosť upozornila Katedra ústavného práva a správneho práva Právnickej fakulty košickej Univerzity Pavla Jozefa Šafárika. Osvojila si to aj časť opozičných poslancov. Prečo tento argument nezavážil na Ústavnom súde? 

Na rozdiel od prorodinného balíčka sme v tomto prípade nemali ako referenčnú normu článok ústavy o rozpočtovej zodpovednosti. Tu to bolo vo vyjadrení právnickej fakulty, ktoré si poslanci osvojili až v replike. To je dosť zásadný rozdiel. Ústavný súd sa striktne držal návrhov a v nich to poslanci nespomínali. Ani rozsah dosahu na rozpočet sa s rodinným balíčkom nedal porovnávať.

Časť ľudí reagovala na nález vyjadrením, že Ústavný súd dal parlamentnej väčšine zelenú robiť si v parlamente, čo chce. Dá sa to rozhodnutie čítať aj takto?

Vôbec si to nemyslím. Rozhodnutie Ústavného súdu považujem za dobrý a kvalitný materiál. A pokiaľ myslíte skrátené legislatívne konania, skúste si len spočítať, koľko tých skrátených konaní tu už bolo. Nemyslím si, že Ústavný súd dal povolenku na to, aby väčšina konala v skrátenom konaní. Judikatúra je nekompromisná. Len skrátené legislatívne konanie na konštatovanie protiústavnosti nestačí.

Povedali ste, že ste sa veľmi precízne pozerali na to, či novela nezvýhodňuje len časť obvinených či súdených. Je však známe, že novelu pripravovali ľudia, ktorí sú trestne stíhaní, a môže pomôcť aj im. Malo by nás zaujímať, kto novelu pripravuje?

To je politická otázka, preto mi dovoľte na ňu neodpovedať. Pre nás bolo dôležité, aby nebol porušený princíp, že zákon platí pre všetkých rovnako. Neidentifikovali sme takéto kritériá.

V stanovisku však píšete o presahu politiky do trestného práva. Ako ste to mysleli?

Naše rozhodovanie sa netýkalo len novely, ktorá riešila premlčanie či podmienečné tresty. Materiál bol komplexnejší, týkal sa i trestného procesu a otváral aj otázku Úradu špeciálnej prokuratúry. A práve v súvislosti s úradom sme dostali vyjadrenia, s ktorými som považoval za vhodné sa vyrovnať v odlišnom stanovisku. V náleze sme konštatovali, že tak ako bol úrad zákonom zriadený, tak ho možno zákonom aj zrušiť.

Zrušenie špeciálnej prokuratúry bolo jedným z dôvodov, prečo ľudia chodili protestovať na námestia. Sledovali ste to? 

V rámci správ som to určite postrehol.

Čo ste si pomysleli, keď ste videli, že proti novele protestujú tisíce ľudí? 

Otvára sa mi pred očami film Dvaja muži v meste, kde hral nedávno zosnulý Alain Delon zločinca podmienečne prepusteného na slobodu. Je aj o dôvere, či sa niekto môže od základov zmeniť v lepšieho človeka. A v tom filme som odsledoval aj titulky novín a volanie spoločnosti po treste smrti. Ten príbeh sa napokon končí gilotínou. A tu sa vraciam k tomu, aký obrovský význam majú médiá pri humanizácii trestnosti.

Ak sa opýtate ľudí nespokojných s nejakými opatreniami v štáte, tí by súhlasili s podstatne tvrdšími trestami, než vyžaduje princíp primeranosti. Možno by tam nechýbali ani nejaké hrdelné vyjadrenia. Zopakujem, otázka kvality demokracie je aj o tom, ako sa dokážu ľudia v demokracii vyrovnať s humanizáciou trestov. Aj o tom, ako ich dokážu prijať najmä poškodení, ktorí mnohokrát pocítili nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu. Nikdy sa pritom nemusia dočkať náhrady škody.

Na protesty, ktoré opozícia pravidelne organizuje v uliciach, nosia ľudia rôzne transparenty s odkazmi vláde. Foto N – Tomáš Benedikovič

Možno ľudia, ktorí chodili protestovať, nie sú zástancami hrdelných trestov. Mnohým možno skôr prekážalo načasovanie znižovania trestov či to, kto novelu pripravil a komu mala pomôcť. Čo by ste im odkázali? 

Zopakujem, že nás zaujímala rovnosť pred zákonom. Aj to, či môže novela pomôcť našej demokracii do budúcna. Poznám názory sudcov, ktorí aj keď by chceli potrestať prvopáchateľa miernejšie, pretože prejavil záujem nahradiť poškodenému škodu, nemohli to urobiť, pretože kalkulačky, ktoré dostali do rúk v roku 2005, im to neumožnili. Nemohli individualizovať ten trest tak slobodne, ako teraz priniesla novela.

Vnímali ste protesty aj ako istú formu nátlaku? 

Rozhodovali sme skutočne slobodne. Sudcom som už 30 rokov a za ten čas zažijete rôzne nálady. Zažil som toho už veľa, pri rozhodovaní ma však zaujíma len ochrana ústavnosti. Myslím si, že som aj dosť odolný. Viem si povedať to, čo najviac zodpovedá môjmu vnútru.

A snažil sa vás niekedy niekto ovplyvniť pri rozhodovaní?

Nikdy. Nielen teraz, ale ani v žiadnej inej veci.

Bývalý ústavný sudca Lajos Mészáros pred rozhodnutím Ústavného súdu povedal, že akokoľvek rozhodnete, dôležité bude odôvodnenie. Máte pocit, že nálezom odpovedáte na všetky nejasnosti a na všetko, čo má byť zodpovedané?

Priznám sa, že pôvodne som napísal niekoľko stoviek strán materiálu. Veľa hovoriť a veľa povedať však nie je to isté. Kľúčová preto bola argumentácia navrhovateľov, ktorej sme sa pridržiavali. Možno aj preto som napísal odlišné stanovisko, aby som ešte niečo doplnil. Nález považujem za dostačujúci. Bol jasným odkazom, že nie sme ďalšou komorou parlamentu.

„Ústavný súd dnes rozhodol, že vládna koalícia spor o túto novelizáciu trestného zákonodarstva vyhrala nad nenávistnou opozíciou 100:0. Treba vyzdvihnúť profesionálnu prácu ministerstva spravodlivosti, ktoré do legislatívneho procesu predložilo kvalifikovaný návrh, ktorý aj podľa Ústavného súdu nebol ani v skrátenom legislatívnom konaní v rozpore s ústavou.“ Viete, kto takto reagoval na nález Ústavného súdu?

Neviem.

Premiér Robert Fico. Číta rozhodnutie Ústavného súdu správne?

Na to neodpoviem.

Svojimi otázkami sa snažím poukázať na to, že mnohí rozhodnutie čítajú rôzne. A zhoda neexistuje ani v tom, či na základe nálezu budú mnohé už vyšetrované politicky exponované prípady premlčané alebo nie. Je teda rozhodnutie napísané dobre, ak nedáva jednoznačnú odpoveď ani odborníkom? 

Ak hovoríme o premlčaní, poukázal by som na nepokoje v Londýne v roku 2011. Generálnym prokurátorom vtedy bol Keir Starmer, súčasný britský premiér. Po týchto protestoch za veľmi krátky čas zadržali 4-tisíc osôb a súdy vtedy pracovali sedem dní v týždni. Po dvoch mesiacoch čelilo 2-tisíc ľudí prvým pojednávaniam a po jedenástich mesiacoch boli už dve tretiny odsúdené. Starmer vtedy povedal, že kľúčová nebola ani tak tvrdosť zásahu, ale rýchla identifikácia páchateľov a ich eliminácia. Ak sa teda pýtate na inštitút premlčania, ten má veľký význam. Plynutie času znamená mimoriadne sťaženie podmienok vyšetrenia prípadu. Pre celú spoločnosť je traumatizujúce a nie je nič nepríjemnejšie než stále po rokoch počúvať, či už konkrétnu osobu odsúdili.

Ako to teda je s premlčaním exponovaných káuz? 

Môžem povedať maximálne to, že Ústavný súd dospel k názoru, že nové premlčacie lehoty sú ústavne udržateľné. Aj keď sa to tak nemusí javiť, dôležitejšia ako sadzby je neodvrátiteľnosť trestného stíhania a slovenská právna úprava prerušenia či spočívania premlčania je efektívna, ak sú orgány činné v trestnom konaní pružné. Článok ústavy o tom, že aj neskoršia priaznivejšia úprava dopadá na páchateľa, sa týka aj premlčania. To je kľúčové. V tomto momente však musím urobiť bodku, pretože názorové konfrontácie na túto tému ešte môžu skončiť na Ústavnom súde.

Z vašich vyjadrení je zrejmé, že ste privítali zrušenie trestov za takzvané horalkové krádeže. Už teraz prichádzajú reakcie od obchodníkov, že po novele pribúdajú krádeže v obchodných reťazcoch. Čo by ste im ako poškodeným odkázali?

To, na čo sa pýtate, nespadá do rozhodovania Ústavného súdu. Dodám len, že tak, ako sme konštatovali, že je právomocou Národnej rady a vlády určiť sadzby a premlčacie lehoty, tak rovnako majú v rukách aj opatrenia na implementáciu schválených zmien a riešenie ich dosahov. Musí to zvládnuť vláda. Len by som pripomenul ďalšiu otázku jedného z mojich poradcov, ktorý sa pýtal, aká efektívna bola právna úprava z roku 2005, keď napríklad podľa štatistickej ročenky z roku 2022 bolo na Slovensku spáchaných 5602 krádeží. Po 17 rokoch pôsobenia prísnej právnej úpravy. Ešte závažnejšie je, že vyše 55 percent z nich spáchali recidivisti. Novela pritom zatiaľ nie je účinná ani mesiac.

Ak ich neodradili ani prísne tresty, čo zaváži, aby nekradli? 

Ak sa argumentuje, že jedine vysoké tresty sú riešením, tak sa ukazuje, že ide o falošnú ideu bezpečnosti a strachu. Myslím si, že priestupkové konanie sa dá nastaviť tak, aby bolo efektívne. Doteraz sme nepracovali s tým, aby sa z priestupkového konania stalo efektívne prvé sito pri ľuďoch, ktorí mnohokrát kradli z biedy. Argumentácia o prísnych trestoch odňatia slobody ako jedinom možnom riešení logicky naráža na argumenty, že sa ešte nevyčerpali možnosti efektívnejšieho riešenia priestupkov.

Nie je chybou, že nové nastavenie priestupkového konania neprišlo súčasne s novelou trestných kódexov? 

Zopakujem, že určite sa dá pracovať s priestupkovým konaním. Ale zároveň, prosím, zohľadnite, že sa nemôžem vyjadrovať detailne a konkrétne. Skúsim to vysvetliť na už riešenom probléme – diskriminácii detí rómskeho pôvodu. Jeden starosta pracoval s rómskymi žiakmi tak, že nechceli ísť zo školy domov. V inej škole sa požiadavka inklúzie napĺňala tak, že rómske deti dostali suchú stravu a neučili sa na jednom poschodí. Jedno poschodie bolo biele, druhé čierne. Utekali teda zo školy domov do osady. A bol to pritom jeden zákon, jedna krajina, ale dva rôzne prístupy. Otázka je, či sa už súčasná úprava priestupkového zákona využíva do dôsledkov.

Doposiaľ sme veľa hovorili o postavení páchateľa. Skúsme sa pozrieť na poškodeného, ktorému ukradnú mobil v hodnote 690 eur. Páchateľovi teraz hrozí maximálne pokuta 330 eur. Je to z pohľadu toho okradnutého spravodlivé? 

Toto je asi tá najťažšia otázka. Opäť však nemôžem byť úplne konkrétny, pretože nevieme, čo všetko u nás ešte skončí. Vrátim sa k tomu, že kvalita demokracie je o tom, ako verejnosť dokáže pochopiť humanizáciu trestania, a to sa týka aj poškodených. Hovoriť poškodenému o humanizácii je veľmi náročné. Je to však dôležitý krok v rámci vývoja demokracie. Práve prístup poškodených v týchto vzťahoch osobitne signalizuje kvalitu demokracie.

Ako ste pri rozhodovaní pozerali na práva poškodených? Na ich porušenia upozorňovali aj navrhovatelia.

Poškodeným nezanikajú práva na náhradu škody. My tu máme právne nástroje, ktoré sú na podporu poškodených. Novela nie je len o humanizácii. Pri jej posudzovaní sme si nemohli nevšimnúť ambíciu vlády presadiť viac restoratívnu justíciu. Použijem príklad z Nemecka, kde môže sudca podstatne efektívnejšie zohľadniť snahu páchateľa odškodniť poškodeného. Ak u nás mal páchateľ isté, že dostane najmenej desať rokov, tak tam už asi nebude jeho záujem riešiť ešte niečo aj s poškodeným. Je teda rozdiel, keď sa ho sudca najskôr opýta, ako sa chce vyrovnať s poškodeným, a podľa toho potom rozhodne aj o treste. V odlišnom stanovisku som pomeroval sadzby v SRN, ktoré sú okrem iného aj od pol roka do maximálne desiatich rokov a na Slovensku, kde sme desiatimi rokmi pri najzávažnejších formách krádeže len začínali.

Niekoľkokrát ste zopakovali, že kvalita demokracie sa testuje aj tým, ako verejnosť prijme nižšie tresty. Zvládne to naša spoločnosť? Už teraz sú prvé signály o náraste kriminality.

Opäť môžem odpovedať len okrajovo. Humanizácia nie je ľahký krok, pretože ten, kto dáva prísne tresty, je väčšinou ten ľúbivý. Je veľmi príjemné trestať za zlo. Humanizácia je vážny krok spoločnosti k lepšiemu. Pozrime sa na Nórsko, kde nie sú prísne sankcie a nemajú takú vysokú mieru kriminality.

Foto N – Peter Lázár

Na Ústavnom súde stále chýba jeden sudca. Ovplyvnilo to hľadanie väčšiny na rozhodnutie? 

K tomu sa nemôžem vyjadriť, pretože to spadá pod neverejné rokovanie pléna.

Ako sa vám pracuje v pléne, keď viete, že ten jeden sudca stále chýba?

Určite to nie je príjemné, že ten sudca chýba. Ovplyvňuje to našu prácu, pretože sa spisy delia medzi menej sudcov. A prichádzajúcich prípadov nie je málo, čo môže odsledovať aj verejnosť. Každý deň dostane každý sudca minimálne jeden spis a nie sú to ľahké prípady.

Čo si myslíte o tom, že sa opakovane stáva, že nie je politická vôľa rýchlo nájsť kandidáta na ústavného sudcu? Sám ste to vlastne pred rokmi zažili, keď sa na voľbu v parlamente čakalo skutočne dlho.

Osobne som kandidoval päťkrát, kým mi to vyšlo. Už mi aj deti hovorili, aby som nekandidoval. Ale ja som sa chcel stať ústavným sudcom a viac oživiť ochranu slabších na Ústavnom súde.

Keď ste v roku 2019 kandidovali na Ústavný súd, kandidoval aj súčasný premiér Robert Fico. Veľa sa diskutovalo o tom, či aktívny politik môže byť ústavným sudcom. Teraz sa hovorí o jeho poradcovi, trestne stíhanom advokátovi Davidovi Lindtnerovi. Viete si predstaviť, že by sa stal vaším kolegom? 

Ani k tomu sa vám nevyjadrím.

Keď Ústavný súd vo februári pozastavil účinnosť novely Trestného zákona, táto informácia unikla do médií skôr, ako sa o tom dozvedeli účastníci konania. Ako to ovplyvnilo pracovnú atmosféru na súde? 

Mňa to nevyrušilo.

Bola chyba, že sa to stalo?

Vedenie súdu to riešilo a ja som sa venoval ústavnosti predloženého materiálu. Priznám sa, že skutočne ma to nejako nevyrušilo.

Nevyrušila vás ani reakcia premiéra, ktorý po tomto úniku zaútočil na predsedu súdu a vyzval ho, aby sa vzdal funkcie?

Neprichodí mi vyjadrovať sa k tomu. Ide o politické otázky.

V odlišnom stanovisku ste sa však dotkli zásahov do súdnej moci. Napísali ste, že je aktuálne nebývalo atakovaná. Ako sa môže súdna moc brániť proti takýmto útokom?

To je však niečo iné, keď sa atakuje sudca pre jeho rozhodovanie a právny názor. V odlišnom stanovisku to spájam s týmto aspektom. Som presvedčený, že v demokracii je neprijateľné, aby v inom procese, napríklad disciplinárnom alebo trestnom, bol pranierovaný za názor. Aj vo svete je bežné, že verdikty súdov sa kritizujú, ale je veľký rozdiel, ak by išlo o nejaký lov na sudcu.

Čo si myslíte o tom, že aj vaše rozhodnutia, senátne napríklad, boli využité na verejnú kritiku konkrétnych sudcov a ich vyzliekanie z talára? 

Odpovedal som vám už v predchádzajúcej otázke. V demokracii je neprijateľné postihovať sudcu inak ako v zákonom normovaných procesoch. To, že naše rozhodnutia použijú politici, nemôžeme nijako ovplyvniť.

Opäť citát z vášho odlišného stanoviska, kde píšete, že nikomu nepomáhajú intenzívne, silné vyjadrenia predstaviteľov výkonnej moci smerom k sudcom o ich vyzliekaní z talárov. „Demokracia je aj o odvahe trestných sudcov, ktorí sa neboja spravodlivo rozhodnúť, nepreceňujú mediálnu slávu, ale súčasne sa neboja ani mediálno-spoločenskej hany. Pri rozhodovaní by sudcu mala viesť len snaha o spravodlivosť.“ Na jednej strane kritizujete útoky na sudcov, ale na druhej ako keby ste hovorili o tom, že sudcovia rozhodovali pod verejným tlakom. Ako tomu teda máme rozumieť? 

Ako som už povedal, novela sa týkala aj špeciálnej prokuratúry. A v rámci namietaných otázok sme museli riešiť otázku toho, či po zrušení úradu bude okrem špecializácie garantovaná aj nezávislosť. Jeden z mojich poradcov sa v tejto súvislosti spýtal na známu karikatúru, ktorú dostal bývalý špeciálny prokurátor k narodeninám, a zároveň sa spýtal, kto na svete by chcel, aby jeho vec dozoroval takýto prokurátor. Stína tam rôzne hlavy podozrivých ešte pred vykonaním dokazovania. Nezávislosť nielenže musí byť, ona sa musí aj javiť, že je. Môžu byť rôzni experti, majstri svojho remesla, vynikajúci odborníci, dokázať aj brata odsúdiť. Ale problém je s objektívnou nestrannosťou. Pre všetkých musí platiť, aby sa nezamenila za Javertovu posadnutosť (Javert, postava policajného vyšetrovateľa z románu Bedári – pozn. red.). Ak som bol kritický, tak preto, že tu vzniklo nezdravé napätie, ktoré verejnosť nepotrebuje.

Foto N – Vladimír Šimíček

Kritizujete aj to, že koalícia perzekvuje politikov opozície a potom po zmene kormidla moci sa to zase otočí. Mala sa teda polícia tváriť, že podozrenia, o ktorých vypovedali svedkovia, neexistujú? 

Už som vysvetlil, že nestačí, ak ten, kto vyšetruje, dozoruje a súdi, je majster vo svojom remesle a dobrý. Problém je, aby aj verejnosť vnímala ten proces ako nestranný. Naznačujem istú „kovbojčinu“ v tejto sfére. Ako príklad spomeniem zásah šesťdesiatky kukláčov, ktorí nabehli do súkromnej firmy (zásah v spoločnosti Penta – pozn. red.) Či „naďabistické“ odpočúvania v poľovníckej chate alebo nehumánny prístup pri výkone väzby, keď sa obvinený nemohol stretnúť s najbližšími príbuznými či dokonca s advokátom, prípadne mu neprimerane viazla korešpondencia. Takéto prvky môžu mať ústavnoprávny rozmer bez ohľadu na zmenu kormidla moci. Akékoľvek hecovanie vyšetrovateľov zo strany vládnej moci či prisvojovanie si výsledkov vyšetrovania zo strany politikov, alebo dokonca revanš môžu silno ovplyvňovať nedostatok objektívnej nestrannosti procesov. Verejnosť bude mať možnosť oboznámiť sa s ústavnoprávnymi dimenziami týchto vzťahov okrem iného aj v mojom odlišnom stanovisku k nálezu o odposluchoch vo veci stíhaných vyšetrovateľov.

V odlišnom stanovisku píšete aj odkaz politikom, že ľudia už potrebujú pokoj. Že ich nezaujíma, kto a akým spôsobom skončil vo väzbe, ale to, že jeho spor o výživné trvá desať rokov. Dostali ste naň nejaké reakcie? 

Veľa sme po rozhodnutí diskutovali, ale či niekto kritizoval túto pasáž? Nespomínam si na konkrétne reakcie.

Povedali ste, že ste sa chceli stať ústavným sudcom, aby ste mohli byť aj hlasom poškodených, slabších. Napĺňa vás táto práca?

Áno. Mnoho rozhodnutí je vlastne v koncepte toho, prečo som sem veľmi chcel ísť. Výsledkom je celý rad rozhodnutí, ktoré pomáhajú skvalitňovať verejný život. Vôbec neľutujem, že som tu. A ak by som mal možnosť znovu kandidovať, tak nezaváham.