Sprava riaditeľ Úradu inšpekčnej služby Branislav Zurian, minister vnútra Matúš Šutaj Eštok a policajný prezident Ľubomír Solák počas mimoriadneho vyhlásenia k útoku v Poprade. (Zdroj: TASR)

komentare.sme.sk | Nataša Holinová

Po niekoľkých dňoch od vrážd v Spišskej Starej Vsi sa možno pýtať, ako veľmi zlyhal štát v prípade mladého násilníka.

Zľahčovali to? Áno, najneskôr v piatok, konkrétne členovia vlády a Smeru. Zároveň v sobotu skončil policajný prezident Ľubomír Solák.

Je pravda, že keď niekomu preskočí a rozhodne sa vraždiť, je ťažké tomu zabrániť akoukoľvek prevenciou. Osobitne ak je reč o školách a dávnejšom blúznení o kamerách, ktoré by sledovali a rozpoznávali žiakov pomocou AI, dostali sme až príliš rukolapný dôkaz, aké to boli hlúposti.

Dve rozhodnutia súdu a dištančné vzdelávanie mal práve preto, lebo sa správal násilnícky, a opis jeho správania, ktorý k tomu viedol, na prvý pohľad prekračuje hranice šikanovania.

Len dva dni pred vraždami o mladom násilníkovi rozhodoval okresný súd a zamietol návrh prokurátora na uloženie ochranného psychiatrického liečenia ústavnou formou.

Nebudeme komentovať rozhodnutie, ktoré sme nevideli (podľa súdu nebola splnená jedna zo zákonných podmienok). Nevieme totiž, aké informácie mal dotyčný sudca alebo sudkyňa k dispozícii. Prokurátor však pokladal za potrebné násilníka zatvoriť – a nedosiahol to.

Youtuber, roxorové tyče a štát

Minister vnútra tvrdí, že zlyhala aj miestna polícia, ktorá mala o rizikovom človeku vedomosť. Tvrdenia školy si mierne odporujú: nevedeli a nemali odkiaľ vedieť o minulosti svojho študenta. Mal však individuálny študijný plán – na ochranu ostatných študentov (!). Mal probačný dohľad, kuratela však nemala zo zákona povinnosť informovať školu.

Bez ohľadu na to, na ktorom úseku presne sa to stalo, možno vyhlásiť, že štát zlyhal. Ako veľakrát predtým. Máme až priveľa prípadov, keď orgány mali informáciu, že niekto sa rizikovo násilnícky správal, a nezabránili vražde – typicky femicíde, teda vražde ženy. No nielen.

História jeho verejného pôsobenia je pestrá a v ostrom protiklade s tým, čo by sme mohli označiť za bežný život normálneho človeka, o štandardnej žurnalistike nehovoriac. V minulosti sa nebezpečne vyhrážal – spája sa s ním termín roxonaráda. Útokom roxorovými tyčami sa vyhrážal kadekomu vrátane agentúry TASR, pričom sa staval na stranu Harabina, teda úplného antisystému.

V dlhoročnej snahe (zrejme) stať sa influencerom predstiera novinársku činnosť, pričom prenasleduje s kamerou rôznych známych ľudí, zverejňuje ich súkromné adresy, dostáva sa do opletačiek so súdmi, už niekoľko rokov je aj obžalovaný a zakúsil tiež vyšetrovaciu väzbu, keď za mrežami strávil Vianoce 2019.

Ťažké obdobie?

Zdá sa, že to možno zovšeobecniť: ľudí, ktorí sa zjavne nechcú prispôsobiť konsenzu, že násilie je zakázané, štát necháva slobodne pôsobiť v ich známych intenciách presne do chvíle, kým sa nestane niečo fatálne. To platí na Slovensku desaťročia, ale teraz tu máme ešte špecialitku: fabulácie o tom, že násilie vyvoláva opozícia, najmä progresívna, sprevádza zľahčovanie skutočných hrozných činov. Napríklad spišskostaroveských vrážd.

V piatok sa v Prešove konala tlačovka, kde vedenie Smeru, Robert Fico a Robert Kaliňák, okrem sústrasti vyjadrilo aj názor, že šlo o „osobné zlyhanie mladého človeka, ktorý si prechádzal ťažkým obdobím". Mohli by ste mať dojem, že nejaký pubertiak sa pre päťku v škole pohádal s rodičmi a práskol si džointa. No nie, reč je o vrahovi dvoch žien (alebo troch, ak rátame aj ďalšiu zranenú, čo je teda pokus o vraždu).

Slovo konflikt predpokladá obojstrannosť konfliktného vzťahu. Sedí to na násilníka, ktorého obeťami boli výlučne dievčatá a ženy? Sedí to na obraz tohto vraha, ktorý sme už získali: spolužiačka leží na zemi a páchateľ ju bije a kope? Toto je „konflikt" možno v Rusku, ale u nás ešte stále surové fyzické napadnutie.

Táto blahosklonnosť k páchateľovi je neospravedlniteľná. Napríklad Šutaj Eštok sa k nej neuchýlil. Mal inú robotu.

Minister vnútra len vo štvrtok „vyzdvihol postup vyšetrovania" a v sobotu sa rozlúčil s policajným prezidentom Ľubomírom Solákom.

Solák by mohol vyhrávať pokerové turnaje. Nemihol brvou, keď ho inštalovali do funkcie, a výraz nezmenil ani slovka nepreriekol, keď prišiel o stoličku policajného prezidenta.

Zároveň nie je zrejmé, za čo presne nesie zodpovednosť teraz. Prečo odpratali Soláka po zamagurskej tragédii, a nie napríklad po kauze, keď policajt v Košiciach umlátil človeka na smrť?

Pretože Solák nestál na čele zboru preto, aby zlepšoval políciu a/alebo bezpečnosť ľudí na Slovensku. Soláka inštalovali do kresla preto, aby zlikvidoval NAKA a vyprášil z polície všetkých, ktorí by opovážlivo chceli napríklad stíhať korupciu, a zároveň aby sa k ničomu nevyjadroval.

Po vraždách ostala pred policajným prezidentom jediná úloha: pobrať sa mlčky do histórie, aby sa pri politicky nijako nezafarbenom maléri dalo predstierať, že bola vyvodená nejaká personálna zodpovednosť.

Účelnosť rozhodnutia naznačuje prítomnosť šéfa inšpekcie Branislava Zuriana na sobotňajšom vyhlásení ministra. Polícia predstiera takú funkčnosť, že inšpekcia v priebehu 48 hodín vyšetrila prípad a zistila také pochybenie miestnych kolegov, že ďalšie Solákovo vedenie celého zboru je neudržateľné. Aha.

Odteraz vraj polícia bude robiť všetko preto, aby sa občan mohol cítiť bezpečne.