postoj.sk | Maciej Ruczaj
Vôľa ľudu sa čoraz viac vníma ako hrozba, pred ktorou nás má brániť politická kartelizácia a súdna moc ako nadradená zložka politického procesu.
Călin Georgescu a Giorgia Meloniová. Foto: TASR/AP
„Nech sudcokracia zvíťazí nad demokraciou", znel titulok, ktorým sa pred rokom český Deník N hlásil k možnému súdnemu zastaveniu Trumpovej kandidatúry. „Nie je isté, že voliči Trumpa zastavia, preto by bolo lepšie, keby to urobili súdy."
Išlo o stále vzácny okamih úprimnosti. V západnom svete je demokracia ešte vždy fetišom, aj keď, ako píše poľský filozof Michał Kuź, „čoraz viac pripomína náboženskú dogmu – môže sa uctievať, ale beda tomu, kto by ju chcel veľmi skúmať".
Premieňa sa totiž vnútorné chápanie demokracie, v ktorej sa „vôľa ľudu" prejavená volebným aktom čoraz viac vníma ako hrozba, pred ktorej nepredvídateľnosťou nás má na jednej strane brániť politická kartelizácia, na strane druhej práve zvrchované postavenie súdnej moci ako nadradenej zložky politického procesu.
V USA sa Trumpa pomocou súdov zastaviť nepodarilo, aj keď snaha nepochybne bola (a kandidát na to poskytoval veľa vhodného materiálu). V každom prípade situácie, v ktorých sú súdne orgány štylizované do pozície rozhodujúcich aktérov politického diania, sa množia. Zaujímavé príbehy v tomto kontexte poskytuje v týchto dňoch Európa. Jeden sa odohráva v Rumunsku, druhý v Taliansku.
Rumunsko – kríza západnej politiky v miniatúre
Kauza zrušených rumunských volieb rozhodnutím ústavného súdu vyvolala aj ďaleko za hranicami tejto krajiny emotívnu diskusiu. Ako sa dalo očakávať, poskytla mocnú zbraň do ruky všetkým spochybňovačom liberálneho poriadku. Dostali priamo pod nos naservírovaný dôkaz „pokrytectva establišmentu", ktorý rešpekt k demokracii praktikuje iba vtedy, keď jeho kandidát vyhráva.
Znamením doby je však to, že rovnako hrdo sa k rumunskému prípadu hlásila aj druhá strana európskej barikády, ktorá v bezprecedentnom rozhodnutí rumunských súdov videla pozitívny symbol toho, že si liberálna demokracia už nedá „skákať po hlave" populistami a ich moskovskými bábkarmi. Naopak – je schopná ukázať svoju silu a rozhodnosť.
Už omnoho menšiu pozornosť českých médií vyvoláva pokračovanie rumunského príbehu. V týchto dňoch bola publikovaná správa Benátskej komisie (poradného orgánu Rady Európy). Komisia sa síce vyhýba otvorenému hodnoteniu rozhodnutia ústavného súdu, ale vo všeobecných formuláciách bez problémov vyčíta, že zrušenie volieb by malo byť úplne krajným riešením situácie a musí byť urobené na základe nepriestrelných dôkazov a jasných pravidiel.
Teda niečoho, čo v rumunskej kauze očividne chýba – či už v otázke preukázania ruského vplyvu, rozsahu financovania kampane Georgesca, alebo pomeru medzi koordinovanou a spontánnou podporou pre kandidáta na sociálnych sieťach.
Ako upozorňuje nestor poľského liberalizmu Jan Rokita, „pokiaľ o platnosti či neplatnosti volieb má v demokratických krajinách rozhodovať skúmanie toho, či sa vôľa voličov vytvárala ‚korektným' alebo ‚nekorektným' spôsobom, pri troche zlej vôle bude možné zrušiť akékoľvek hlasovanie".
Nejde vôbec o to, že je Georgescu „proruský". Sympatie k Rusku má veľmi malá časť rumunského elektorátu. Faktorom číslo jeden je odpor k mocenskému kartelu dvoch strán, socialistov a liberálov, ktoré si na svoj monopol natoľko zvykli, že ho bránia pod heslom „obrany demokracie".
A tento logický dôsledok celej kauzy spustil tiež – slovami Rokitu – „imunologickú reakciu" v spoločnosti. V prvých prieskumoch preferencií od zrušenia volieb sa podpora pre víťazov prvého kola zrušeného zápasu takmer zdvojnásobila. Georgescu získal vtedy 23 percent hlasov, teraz by už v prvom kole mohol počítať až so 40 percentami. A celková podpora rôznych antisystémových kandidátov sa pohybuje okolo 50 percent.
Rumunská kauza sa javí ako miniatúra krízy európskeho liberalizmu. Ako poukazuje poľský analytik Kamil Całus, nejde vôbec o to – ako sa často píše v európskej tlači –, že je Georgescu „proruský". Sympatie k Rusku má veľmi malá časť rumunského elektorátu.
Faktorom číslo jeden je odpor k mocenskému kartelu dvoch strán, socialistov a liberálov, ktoré vládli striedavo celé obdobie po roku 1989 a ktoré si na svoj monopol natoľko zvykli, že v okamihu, keď bol prvýkrát ohrozený alternatívnymi silami, vymenili rivalitu za „veľkú koalíciu", samozrejme, s heslom „obrany demokracie".
Odpor veľkej časti Rumunov k tomuto kartelu je natoľko silný, že boli ochotní podporiť neznámeho kandidáta s naozaj prapodivnými názormi a nejasnými väzbami. Mnohí viditeľne len preto, aby ukázali svoj nesúhlas. Na zrušenie platnosti svojho hlasu posvätené autoritou ústavného súdu odpovedali neprekvapivo – ešte väčšou podporou pre všetkých, ktorí sľubujú radikálnu zmenu.
Medzitým rumunský establišment stihol obnoviť vládu veľkej koalície, v podstate v nezmenenom zložení, a ako recept na volebný úspech presadzuje – v súlade s dnešnou liberálnou ortodoxiou – väčšiu kontrolu prejavu.
Pripravil dekrét, na základe ktorého bude teoreticky možné pokutovať každý prejav podpory niektorého z kandidátov na sociálnych sieťach, ktorý nie je jasne označený ako politická reklama. Pred nami je ešte len okamih rozhodovania (opäť prostredníctvom súdov), ktorí kandidáti budú vôbec do volebného súperenia pripustení...
Taliansko – skončiť s bezmocnosťou štátu
Zatiaľ čo v Rumunsku poslúžila nadradená súdna moc ako posledná záchrana pre politický establišment, v Taliansku je justícia v pozícii hlavnej opozičnej sily voči vláde Giorgie Meloniovej.
Taliansko má od 90. rokov dlhú históriu bojov medzi politickou triedou a justíciou. Avšak aktuálny stret má úplne iný náboj. Všetky predchádzajúce sa točili okolo reálnych alebo údajných kriminálnych väzieb talianskych politikov. Tentoraz, ako čítame v e-maile, ktorý na jeseň unikol z korešpondencie sudcovského združenia, ide o konflikt čisto ideologický.
Talianska justícia sa považuje za profesiu, v ktorej dominuje ľavicový svetonázor (odtiaľ aj prezývka „červené tógy"). „Meloniová nie je predmetom žiadneho súdneho vyšetrovania, a preto nie je motivovaná osobnými záujmami. Ide jej o jej politickú víziu a to spôsobuje, že je oveľa nebezpečnejšia."
Osou sporu je bezmocnosť talianskeho štátu voči migračnej vlne. Ukončenie tejto bezmocnosti bolo hlavným predvolebným sľubom Meloniovej a jedným z hlavných zdrojov jej politického mandátu.
Konflikt vyvrcholil na jeseň, keď súdne nariadenia zablokovali Meloniovej plán na „outsourcing" nelegálnych migrantov do susedného Albánska, kde mali mimo talianskeho územia čakať na záver azylových konaní. Mimochodom, išlo o plán veľmi mierny, mal sa týkať iba dospelých mužov a iba z „bezpečných krajín", kde sa neodohráva vojnový konflikt.
Ako to zhrnula Meloniová, „problém nie je Albánsko alebo či tá alebo iná krajina je bezpečná. Problém je, že podľa nich nikto nikdy nesmie byť repatriovaný. Problém je, že nesmiete realizovať žiadny program na ochranu vlastných hraníc".
Nič to nepomohlo, sudca rozhodol, že dokáže stanoviť lepšie, ktoré krajiny sú alebo nie sú bezpečné, a nezmenil názor ani potom, čo vláda patričný zoznam schválila ako zákon. Odvolával sa, pochopiteľne, na „vyššiu inštanciu", teda rozhodnutie Európskeho súdneho dvora v iných podobných prípadoch.
Ako to zhrnula Meloniová, „problém nie je Albánsko alebo či tá alebo iná krajina je bezpečná. Problém je, že podľa nich nikto nikdy nesmie byť repatriovaný. Problém je, že za žiadnych okolnosti nemôžete poslať ľudí späť. Problém je, že nesmiete realizovať žiadny program na ochranu vlastných hraníc".
Minulý týždeň po niekoľkých mesiacoch pauzy talianska vláda expedovala do Albánska ďalšie plavidlo s migrantmi. Očakáva sa pokračovanie bitky. Talianski sudcovia využili pauzu na to, aby si vyžiadali názor Európskeho súdneho dvora, ktorý sa očakáva v nasledujúcich týždňoch.
Bude to zaujímavá skúška: Meloniovej „albánsky projekt" totiž so záujmom vníma už aj európsky politický mainstream, šéfka Európskej komisie o ňom vyhlásila, že je „príkladom inovatívneho prístupu k veci".
Uvidíme, či budú európske súdne orgány súznieť s meniacou sa atmosférou v otázke migrácie a posvätia narušovanie doterajších dogiem alebo, naopak, budú chcieť opäť využiť situáciu na posilnenie svojej pozície „najvyššieho rozhodcovského orgánu" voči členským štátom, ktorý už citovaný Jan Rokita prirovnal k postaveniu „cisára v stredovekej Svätej rímskej ríši".
Politika, aká nemá byť
Petr Fiala ešte vo svojich profesorských časoch v eseji Politika, aká nemá byť písal, že „justícia je autonómna, aby bola pred politikou chránená, nie aby ju vytvárala". Vstup justície do politiky nie je podľa neho „vina sudcov", ale je predovšetkým znakom zlyhania politiky – strachu z rozhodovania a zo zodpovednosti.
Za posledných pätnásť rokov od spísania textu však tempo zmien vnútri liberálnej demokracie pokročilo. V Európe je jeho dodatočným urýchľovačom nie celkom vyjasnený vzťah medzi úrovňou politických systémov členských štátov a európskym právom a európskymi súdnymi orgánmi. Tie však opäť len reagujú na neschopnosť jednotlivých štátov, ktoré nevedia vyriešiť vlastné pnutie a samy sa obracajú na vonkajšieho „rozhodcu".
Rumunská a talianska kauza majú mnoho špecifík, ale spoločného menovateľa: pnutie medzi demokratickou politikou, v ktorej je vláda vykonávateľom „vôle suveréna", a sieťou vnútorných a vonkajších obmedzení, ktorými túto vôľu spútavame – tzv. „právny štát", medzinárodné zmluvy a podobne.
Voliči rozhodujú, avšak následne sú konfrontovaní so situáciou, v ktorej sa ich mandát „na zmeny" otupuje ako v prípade Talianska alebo úplne odmietne ako v Rumunsku.
Toto „spútavanie vôle ľudu" bolo od začiatku, teda od konca 18. storočia, podstatou prepojenia medzi liberalizmom a demokraciou, ale zároveň si od začiatku vyžadovalo udržiavanie krehkej rovnováhy medzi „elitnou" a „ľudovou" zložkou tak, aby vláda neprišla o všeobecnú legitimitu.
Ostentatívne vynucovanie dominancie prvej zložky nad tou druhou k upokojeniu situácie a návratu nejakej formy spoločenského konsenzu určite neprispeje.