Lenže spôsob, akým súdna rada volila predsedu Najvyššieho súdu, a rovnako zvolenie Františka Moznera (získal 15 hlasov zo 17) ukazujú nové dno, na ktoré sme sa postupne prepracovali v rámci postharabinovskej fázy.

Iste, na prvý pohľad to dnes vyzerá podstatne lepšie než za harabiniády.

Keď v júni roka 2009 volila súdna rada Štefana Harabina, v tom čase ešte ministra spravodlivosti prvej Ficovej vlády, do čela Najvyššieho súdu, bolo to mimoriadne odpudivé divadlo, ktoré si Harabin starostlivo zorganizoval.

Najskôr si posilňoval právomoci ako minister spravodlivosti s argumentom, že predsa minister je zodpovedný za stav súdnictva. Krátko pred svojím prestupom na Najvyšší súd zas cez koalíciu Smer – SNS – HZDS – a celkom ľahostajného premiéra Roberta Fica – pretlačil zákony s opačnou filozofiou a právomoci ministra sa presunuli na šéfa Najvyššieho súdu a šéfa súdnej rady.

Súdna rada už roky predtým fungovala ako ministrov tlačový orgán, na Harabinov pokyn organizovala šikanózne disciplinárne stíhania proti kritickým či nepohodlným sudcom alebo vydávala vyhlásenia ako z čias normalizácie na obranu ministra, ktorý nepoznal zábrany. Kryla ho vždy a vo všetkom, aj po tom, čo prenikol na verejnosť záznam rozhovoru medzi Harabinom a bosom albánskej mafie Sadikim.

Samotné zvolenie Harabina za šéfa Najvyššieho súdu bolo tragikomédiou v réžii členov súdnej rady, najagilnejšou bola sudkyňa Helena Kožíková, ktorá protikandidátku obvinila z alkoholizmu a vyčítala prítomným novinárom, prečo o tom nič nenapísali.

Zlovestné ticho

Teraz sa nič podobné neudialo.

Nikto z hlavných kandidátov, František Mozner ani Andrea Moravčíková, svojím správaním ani rozmýšľaním nepripomínal Harabina. Aj niekoľkohodinové zasadnutie súdnej rady pod vedením Marcely Kosovej prebehlo slušne a kultivovane.

Rovnako je pravdepodobné, že po nástupe umiernene vystupujúceho Moznera bude Najvyšší súd podobne ako za dosluhujúceho Jána Šikutu pôsobiť dojmom v zásade bezproblémovej inštitúcie.

Ale práve to je náš najväčší problém. Na povrchu je to naozaj celkom iné ako za Harabina. Vtedy bolo veľa hluku, dnes je zas priveľa ticha, ktoré však zakrýva hnilobu pod povrchom.

Keďže z posledných 30 rokov celú jednu tretinu ovládal Najvyšší súd, a teda atmosféru v celom súdnictve, Štefan Harabin so svojou brutalitou, v justícii funguje celkom skrivená mierka, čo je a čo nie je normálne, a niet štandardov, ktorých by sa dalo dovolať.

Ak by existovali, bolo by nemysliteľné, aby sa s aurou favorita a s oficiálne deklarovanou podporou svojich kolegov z Najvyššieho súdu uchádzal o post predsedu tohto súdu sudca, ktorý je jedným z najznámejších prokrastinátorov v sudcovskej obci.

František Mozner sa dopúšťal prieťahov vo viacerých dôležitých prípadoch. No svojvoľnosť, ktorú predviedol v kauze nástenkového tendra, keď ignoroval aj samotný príkaz Ústavného súdu, prekonala aj maniere tých najlenivejších sudcov.

Nečinnosť, výhovorky a klamstvá

Len krátka rekapitulácia: exministri za SNS, Marian Janušek a Igor Štefanov, si vypočuli právoplatný rozsudok v roku 2018, následne podali na Najvyššom súde dovolania (Janušek tak spravil v júli 2019).

Spis pristál na stole Františka Moznera, ten si ho zrejme ani nestihol prelistovať. V januári 2021 už táto nečinnosť vyrušila Ústavný súd, ktorý skonštatoval porušenie práv sťažovateľa Janušeka. Čo je však pre kontext dôležitejšie, ústavní sudcovia prikázali Moznerovi, aby už konal bez zbytočných prieťahov.

No ani po tomto náleze Mozner nejavil žiadne známky aktivity.

Janušek sa tak opäť sťažoval na nečinnosť, Mozner sa vo vyjadrení pre Ústavný súd opäť vyhovoril na dovolenky sudcov, na covidové opatrenia či na to, že pri určení vhodného termínu verejného pojednávania musí myslieť aj na záujem novinárov.

Samozrejme, takéto výhovorky Ústavný súd nepresvedčili – Mozner nekonal ani rok po tom, čo mu Ústavný súd prikázal konať, pričom mu prikázal konať v čase, keď dovolacie konanie trvalo už dva roky. Takže súd opäť skonštatoval porušenie práv sťažovateľa.

Medzičasom Mozner konečne vytýčil verejné pojednávanie, v marci 2022 Janušekovo odvolanie zamietol.

Ale tým sa prokrastinácia sudcu neskončila, len nabrala groteskné prvky. Mozner totiž rozhodnutie nedokázal písomne vyhotoviť v riadnom termíne, teda do 30 kalendárnych dní, ale ani po uplynutí predĺženej lehoty.

O pol roka neskôr, písal sa september 2022, sa preto ministerka spravodlivosti Mária Kolíková obrátila na Najvyšší správny súd s disciplinárnym návrhom, ale ani to sudcom Moznerom nezatriaslo.

To už bolo priveľa aj na predsedu Najvyššieho súdu Jána Šikutu, ktorý sa dovtedy v prípade nijako zvlášť neangažoval – zrejme z dôvodu, že Mozner ako predseda trestnoprávneho kolégia a šéf Združenia sudcov Slovenska (ZSS) má v systéme silné postavenie –, a preto podal koncom roka 2022 disciplinárny návrh na Moznera aj on.

V celom prípade neudivuje len pozoruhodná lenivosť, nerešpektovanie Ústavného súdu ani po tom, čo prikáže konať, ale aj otvorené klamstvá.  

Sudca Mozner sa totiž pred odsúdeným Janušekom a jeho advokátom v auguste 2022 tváril, že všetko je hotové, súdny spis „je expedovaný Špecializovanému trestnému súdu, ktorý Vám vzápätí doručí rovnopis rozhodnutia dovolacieho súdu“.

Sme jedna rodina

Ale Špecializovaný trestný súd z Najvyššieho súdu nič nedostal v auguste ani v ďalších mesiacoch.

Ešte horšie než takéto správanie sudcu bolo, že systém ho v princípe podržal: hoci opakovane zasiahol Ústavný súd a disciplinárne podania podali ministerka spravodlivosti aj šéf Najvyššieho súdu, disciplinárny senát Najvyššieho správneho súdu pod vedením Mariána Fečíka sa Moznera zastal.

Ministerstvo spravodlivosti pritom žiadalo len pomerne miernu sankciu, zníženie funkčného platu o 50 percent na obdobie troch mesiacov. Fečík však prevzal Moznerovu argumentačnú líniu. Jeho prípad prirovnal k jednej šikanovanej bulharskej sudkyni, aby to vyznelo, že Kolíková chcela Moznera potrestať za jeho kritiku súdnej mapy. Fečík ďalej na obhajobu Moznera uviedol, že popri činnosti sudcu je aj prezidentom ZSS, pričom „pri plnení svojich úloh sa pohybuje medzi viacerými konkurujúcimi povinnosťami“ a „nemožno bez ďalšieho stanoviť ich vnútornú hierarchiu“.

Nielen tento argument zarazil svojou absurdnosťou, keďže Mozner je v prvom aj druhom rade sudcom, ktorý ako člen trestnoprávneho kolégia patrí medzi najlepšie platených sudcov (sudcovia tohto kolégia majú rovnako vysoký plat ako sudcovia Špecializovaného trestného súdu, pretože sú jeho odvolacou inštanciou).

Mozner sa čoskoro svojmu ochrancovi odvďačil. Jeho Združenie sudcov Slovenska onedlho navrhlo Fečíka ako člena súdnej rady a sám Mozner v rámci kampane rozposlal sudcom Najvyššieho súdu e-mail, v ktorom na nich apeloval, aby hlasovali za Fečíka, lebo jeho „osobnostná výbava a odborná erudícia“ sú zárukou, že hlas sudcov bude počuť.

Budeme si tykať alebo vykať?

Minimálne bol vypočutý hlas Moznera – sudcovia Fečíka zvolili do súdnej rady. A ten sa včera opäť nezahanbil a na vypočúvaní Moznera nepohodlnú tému prieťahov vybavil za všetkých členov súdnej rady: posťažoval sa na médiá, ako o tom všetkom informovali, a opýtal sa Moznera, čo na tie mediálne výstupy hovorí (ten sa to veľkoryso rozhodol nekomentovať).

Ostatných členov súdnej rady Moznerove prieťahy, ignorovanie príkazu Ústavného súdu či klamstvo vôbec nezaujímali.

Pýtali sa ho na celkom iné, pre nich zjavne oveľa dôležitejšie témy: či v kolektíve na vrcholnej manažérskej pozícii uprednostňuje tykanie alebo vykanie alebo či neľutuje, že keď sa niekto stane šéfom Najvyššieho súdu, už nemá kapacitu na vlastnú sudcovskú prácu, alebo či nevypracuje mediálnu komunikačnú stratégiu. Niektorí členovia dávali hneď aj najavo, akí sú radi, že Najvyšší súd vyprodukoval takých kvalitných kandidátov.

Inými slovami, predsedu Najvyššieho súdu včera nevolila súdna rada, ale súdna klika.

Mozner je stabilnou súčasťou tejto kliky nielen ako sudca Najvyššieho súdu, šéf Združenia sudcov Slovenska, kde prebral opraty po svojom strýkovi Jurajovi Sopoligovi, dlhoročnom zástancovi Harabina.

Je úsmevné, že Mozner ako šéf ZSS zasadá aj v komisii zriadenej ministrom spravodlivosti Borisom Suskom, ktorej úlohou je riešiť prieťahy v konaní.

Mozner bol aj predsedom výberovej komisie, ktorá vlani v pomere hlasov štyroch k jednému odporučila Michala Trubana za staronového predsedu Špecializovaného trestného súdu. Trubana, proti ktorému bolo tiež vedené disciplinárne konanie, vymenoval za šéfa súdu minister Susko.

Keď ste súčasťou kliky, ktorá to za kulisami riadi, za prieťahy vás sotva niekto potrestá – a ako ukazuje príbeh Františka Moznera, stanete sa nielen členom komisie, ktorá má pracovať na odstraňovaní prieťahov, ale takmer jednohlasne a bez jedinej kritickej otázky vás povýšia na najvyšší piedestál.

Ak ste mimo kliky, prieťahy sú najväčším problémom, ktorý si zasluhuje prísne potrestanie. Šéfka súdnej rady Marcela Kosová podala disciplinárny návrh na sudkyňu Pamelu Záleskú za prieťahy v konaní. Podnet jej poslal advokát a premiérov poradca David Lindtner, týka sa toho, že Záleská spôsobila prieťahy, keď rozhodla o opakovanej námietke zaujatosti, ktorú proti nej vzniesol Lindtner, až po šiestich mesiacoch. 

Tento prípad je zamotaný, ide o klasickú námietkovú vojnu. Záleská sa z Lindtnerovej kauzy najskôr nevylúčila, lebo na to nevidela dôvod, následne jeden senát Najvyššieho súdu rozhodol, že Záleská zaujatá nie je. Lindtner potom námietku viac-menej zopakoval a rozšíril o ďalší dôvod, Záleská sa opäť nevylúčila a dopustila sa kritizovaného prieťahu, okrem toho ďalší senát Najvyššieho súdu konštatoval, že Záleská zaujatá je.

Predseda Špecializovaného trestného súdu Michal Truban, teda ten, ktorému k návratu do funkcie dopomohol aj sám Mozner, najnovšie žiada preloženie Záleskej na nižší súd, keďže sudkyňa sa vraj dopustila viacerých prieťahov.

V tejto chvíli nevieme posúdiť, do akej miery sú Záleskej previnenia vážne a či odôvodňujú taký prísny trest.

Ale niečo iné sa dá posúdiť lepšie.

Po takmer 25 rokoch fungovania súdnej rady je možné tvrdiť, že očakávania od tejto sudcovskej inštitúcie sa nenaplnili.

Ako to už býva, na papieri koncept rady nevyzeral zle a možno jej najväčšou kliatbou bolo to, že namiesto toho, aby jej zakladateľský étos formovali tí najlepší, už v nultých rokoch ju opanoval Harabin, a tak sa nepodarilo nastoliť ani elementárne štandardy.

Preto sa včera členovia súdnej rady ani len nepokúsili predstierať, že Františka Moznera treba vystaviť nepríjemným otázkam, lebo inak to vyznie trápne a vrcholne účelovo.

Je isté, že ak by Mozner a Moravčíková čelili vypočúvaniu výboru v parlamente – tak ako kandidáti na sudcov Ústavného súdu či kandidáti na generálneho prokurátora –, výsledkom by bola oveľa zaujímavejšia diskusia, nie maškaráda, akú sme videli v utorok.

Pojem súdna reforma je už na Slovensku sprofanovaný, napokon, najväčší problém slovenskej justície neleží v nastavení systému, ale v nadvláde klanov a slabučkej elite.

Ale po skúsenostiach z posledného štvrťstoročia je tu jedna vec, ktorou by sa v budúcnosti pri tlaku na lepšie súdnictvo mohlo začať: zrušenie súdnej rady.  

Autori to mysleli dobre, ale dielo sa jednoducho nepodarilo.