Hľadanie odpovedí prečo sa dôvera v súdy zasekla dlhé roky na hranici okolo 30 %  je skutočný justičný hlavolam. A ako každý hlavolam alebo krížovka, mal by sa začať lúštiť od začiatku tajničky do jej konca. Základom riešenia je to, čo sa udialo v slovenskej justícii  v minulosti a čo deje v súčasnosti.

Čo sa dialo predtým

V 90-tych rokoch sudcovia zviedli s politikmi rozhodujúci zápas, aby sa stali ústavnými činiteľmi so všetkými materiálnymi a inštitucionálnymi garanciami, ktoré sú základom nezávislosti súdnej moci. Podarilo sa. Výsledkom bola zmena ústavy a prijatie statusových zákonov sudcov. Veľkým úspechom bolo vytvorenie súdnej rady  v roku 2002. Dvere k vybudovaniu demokratického súdnictva, spĺňajúceho všetky štandardy v riadne fungujúcom právnom štáte, sme mali otvorené.

O 10 rokov neskôr však nezávislí pozorovatelia – holandský sudca Werner Stemker Köster a renomovaný poľský právnik Lukasz Bojarski vo svojej správe o stave slovenského súdnictva z decembra 2011 konštatovali, že slovenské súdnictvo je v neporiadku a zmätku. Nemá dôveru vo verejnosti, čím stráca svoju legitímnosť. Má pritom pomerne vysoký počet sudcov, nadpriemerné množstvo súdnych zamestnancov a štát vynakladá na sudcov pomerne veľa peňazí. Čestný prezident Medzinárodnej asociácie sudcov Günter Woratsch, poverený monitorovaním situácie na Slovensku, sa v tomto období tiež veľmi kriticky vyjadril k situácii v slovenskom súdnictve. Medzi viacerými problémami uviedol aj nedostatok solidarity a rozštiepenie sudcovského stavu Z medzinárodných podnikateľských kruhov zaznievali hlasy o znepokojení z privatizácie súdnictva a ako hlavnú konkurenčnú nevýhodu Slovenska uviedli  klientelizmus. Z prieskumu Americkej obchodnej komory z rokov 2009 – 2010 napríklad vyplynulo, že až 90 percent respondentov si myslí, že slovenské súdy nepodporujú rovnoprávne riešenie súdnych sporov.

Čítať ďalej...

dennikn.sk | Rudolf Suran

Mnoho ľudí po skúsenostiach s našou prokuratúrou či súdmi zažilo pocit, že tieto inštitúcie akoby boli v úplnej alebo čiastočnej agónii približne posledných sto rokov. Štyria bratislavskí sudcovia naznačujú, že agonické obdobie demokracie a spravodlivosti je oveľa kratšie a spadá najmä do rokov 2020 – 2022. Dana Jelinková Dudzíková, Patrik Števík, Marcela Kosová a Peter Šamko o tom píšu v spoločnej knihe Agonia iustitiae. Voľne preložené: Predsmrtný zápas spravodlivosti.

Preambula a úvod prebudených, samochvály skromných

Kniha má preambulu, akoby išlo o ústavu. V plamennom apeli štrnásti statoční sudcovia bez uvedenia svojich mien vyzývajú vládu, prezidentku, parlament a predsedu súdnej rady, aby nepošliapavali odkaz demokracie a právneho štátu, ktorých základy boli položené v starom Grécku a Ríme.

V „Úvode" sudkyňa Anna Križáková varuje, že sa my blažení nevedomci ako nič netušiaca žaba uvaríme v pomaly zahrievanej vode nezákonností politikov. Ale autori knihy tomu chcú zabrániť, lebo sú nebojácni, otvorení, prirodzené autority, principiálni, skvelí analytici, široko rozhľadení.

K júnu 2023 je v Slovenskej republike 1 348 sudcov. Drvivú väčšinu blížiaci sa masaker právneho štátu a demokracie asi príliš nevzrušuje.

Čítať ďalej...

dennikn.sk | Elena Berthotyová, Autorka je sudkyňou Najvyššieho správneho súdu

Mohutné utečenecké vlny, ktoré zasiahli Európu pred vypuknutím vojny na Ukrajine, sa Slovenska dotkli minimálne. Príliv utečencov v dôsledku občianskej vojny v bývalej Juhoslávii (1991 – 1995) pocítilo najmä čerstvo zjednotené Nemecko. V reakcii na tento nebývalý exodus prijala Európska únia smernicu o dočasnej ochrane. Mala byť aktivovaná aj v prípade, ak do Únie príde naraz veľký počet utečencov z vojnou postihnutej krajiny. Umožňovala členským štátom v skrátenom a zjednodušenom konaní udeľovať dočasnú ochranu.

Táto smernica nebola aktivovaná ani počas leta 2015, keď Európa v dôsledku takzvanej Arabskej jari čelila príchodu viac ako milióna utečencov. Nestalo sa to ani počas utečeneckej krízy v rokoch 2016 a 2017, keď Európa zažila exodus viac ako dvoch miliónov utečencov, najmä z Afganistanu, Iraku a Sýrie. Najústretovejšími k nim boli Švédsko, Nemecko a Rakúsko. Úspešnosť žiadostí o azyl presiahla 80 percent.

Čítať ďalej...

domov.sme.sk | Peter Kováč

BRATISLAVA. Na počiatku bol článok v časopise Plus 7 dní, ktorý nezodpovedal realite a výsledkom je nekončiace poťahovanie sudkyne špecializovaného súdu Pamely Záleskej.

Časopis z portfólia Penty v polovici mája napísal, že kvôli Záleskej skolaboval muž na súde, pretože ignorovala jeho žiadosť o inzulín. Sudkyňa vraj ani na opakované naliehanie obžalovaného nevyhlásila prestávku a pojednávala ďalej.

Článok vychádzal najmä zo sťažnosti dotknutého muža na postup sudkyne. Nejde o žiadne neznáme meno. Kolabujúcim bol v tomto prípade Lehel Horváth, známy ako „hrobár sátorovcov“. Skupina je považovaná za najbrutálnejší mafiánsky gang na Slovensku.

Spomínaný incident z aprílového pojednávania sa dnes pokúša využiť Horváth na to, aby sa Záleskej zbavil. Spolu s rodinou na ňu podal trestné oznámenie aj námietku zaujatosti, o ktorej sa ešte rozhoduje.

Záujem striasť sa sudkyne môžu mať aj preto, že Záleská a jej senát koncom roka 2021 odsúdili Horvátha na doživotie. Kauzu im však Najvyšší súd vrátil, a tak ju pojednávajú znova.

Už na základe sťažnosti Horváthových detí musel situáciu preveriť šéf špecializovaného súdu Ján Hrubala.

Neskôr sa ukázalo, že zlyhanie Záleskej nielen nenašiel, ale aj, že spomínaný článok z Plus 7 dní je nepresný. Sudkyňa totiž v daný deň prestávky dala a Horváth mal čas aj na to, aby si inzulín pichol.

Čítať ďalej...

dennikn.sk | Radoslav Procházka

Udalosti z oblasti práva komentuje ústavný právnik a bývalý poslanec NR SR Radoslav Procházka.

1. Spoločný flashback

Pred čosi vyše týždňom sa Poliaci ohradili voči rozsudku Súdneho dvora EÚ (tamojšia súdna reforma odporuje právu EÚ) slovami, že ide o dôsledok politickej korupcie a že rozhodnutie nepísali sudcovia, ale politici. Veľmi podobné slová použil maďarský minister zahraničných vecí v roku 2015, keď európsky súd zamietol spoločnú žalobu Slovenska a Maďarska proti dočasnému mechanizmu prerozdeľovania utečencov. „Politika znásilnila európske právo,“ povedal Péter Szijjártó a dodal, že „ozajstný boj sa teraz iba začína“.

Slovenská vláda vtedy reagovala zmierlivejšie. (Bola to síce jednofarebná vláda Smeru, ale sedel v nej aj Miroslav Lajčák a ani jej predseda sa v tom čase ešte nehanbil za srdiečkové smajlíky smerom k „integračnému jadru Únie“.) „Verdikt plne rešpektujeme... a budeme aktívne pracovať na vyjadrení solidarity s krajinami, ktoré sú najviac postihnuté problémom migrácie, aplikujúc riešenia, ktoré stanoveným cieľom slúžia lepšie než prijímanie migrantov, ktorí si neželajú ani neplánujú zostať v našej krajine.“ Tými inými riešeniami sa v tom čase myslela tzv. flexibilná solidarita v podobe finančnej a inej materiálnej účasti.

Veľmi podobne to napokon navrhlo švédske predsedníctvo Rady. Buď fyzické prijatie utečencov, alebo „poplatok“ za vymanenie sa z povinnosti ich prichýliť.

Poľsko bolo pobúrené predbežným návrhom jeho výšky (circa 20-tisíc eur za každého utečenca, o ktorého si členský štát zníži svoj alikvotný podiel) a namietlo, že jemu Brusel za každého ukrajinského utečenca platí stotinu tejto sumy.

Čítať ďalej...