plus7dni.pluska.sk | Ľudmila Lacková

Podľa zákona o advokácii je advokát aj mimo výkonu povolania povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta.

Disciplinárny senát pri Slovenskej advokátskej komore uznal za vinného advokáta a zároveň poslanca Národnej rady SR za stranu SaS Alojza Baránika (68). Komora sa zaoberala Baránikovými vyjadreniami, ktoré zazneli na pôde parlamentu vo februári a októbri 2017. Baránik vtedy nevyberaným spôsobom napadol istú sudkyňu. Uviedol: „Sudkyňa ... je najväčšia korupčníčka na Krajskom súde v Bratislave. Ten, kto ju navrhol, je sám veľký korupčník. Toto je hrubé svinstvo, že sa to dostalo až takto ďaleko... To je zverstvo, čo táto osoba je schopná urobiť. A bola navrhnutá do disciplinárneho senátu… Je to osoba, ktorá je príslušníkom justičnej mafie, ktorá spôsobuje to, že na Slovensku nie je možné dosiahnuť spravodlivosť. “

Baránik sa pri týchto vyjadreniach oháňal tým, že pracuje ako advokát: „Podľa môjho názoru, ktorý plynie z mojich poznatkov z môjho občianskeho povolania advokáta, plynie, že táto sudkyňa je úplne nespôsobilá na to, aby bola členkou disciplinárneho senátu.“ Čiže sám sa pričinil o to, že ho verejnosť hlavne v súvislosti s atakmi voči sudkyni vnímala nielen ako poslanca, ale aj ako advokáta.
Podľa zákona o advokácii je advokát pri výkone povolania aj mimo neho povinný zachovávať vážnosť a dôstojnosť, ktorú vyžaduje postavenie advokáta. Má sa snažiť neznižovať dôstojnosť advokátskeho stavu a smie použiť len prostriedky, ktoré sú v súlade s dobrými mravmi a zásadami slušného správania 

Čítať ďalej...

hnonline.sk | Lukáš Mareček

* V šiestom hromadnom výberovom konaní sa plánovalo obsadiť 148 voľných miest a prihlásilo sa 162 uchádzačov.

Úvaha doktorantky Právnickej fakulty Massarykovej univerzity v Brne Mgr. Jany Stehlíkovej o tom, aký by mal byť dobrý sudca.

1660 5 stehlikova 376 387 4 2022.pdf

tyzden.sk | Šimon Jaseňák

Dôveru v justíciu nezvýšime v dohľadnej dobe, v horizonte desiatok rokov žiadnym sebe lepším legislatívnym opatrením. Dôvera je krehká vec a závisí na tom, čomu hovoríme človečina hovorí v rozhovore sudca a člen Súdnej rady Ľudovít Bradáč.

Eurostat zverejnil prieskum verejnej mienky založený na pocite ľudí vyplývajúci z pocitu ľudí z justície, prokuratúry a z celého systému. Slovenský súdny systém je druhý najmenej dôveryhodný. Prečo si myslíte, že ľudia majú tento dojem?

Boli časy, keď sme na tom boli o niečo lepšie, no nikdy nie diametrálne lepšie. Neboli sme preborníci v dôvere v justíciu a jej kredibilitu. Výsledok prieskumu v dôveru justíciu nie je prekvapivý. Ako ste správne poznamenali, nedôvera je pocit, ktorý je prítomný v spoločnosti. Myslím si, že keby šlo o racionálne a objektívne ukazovatele, tak vzhľadom na počet prejednávaných vecí, by dosť vysoké percento súdnych rozhodnutí obstálo.

Problém teda nie je v kvalite rozhodnutí?
Nemajú ľudia tú nedôveru aj preto, že tie súdy trvajú šialene dlho? Napríklad spory o pozemky s pozemkovým fondom môžu trvať dekádu.
Hovoríme o obdobnom probléme ako máme v štátnej správe, ergo, že máme prílišne prebyrokratizovaný právny systém?
Vedeli by ste povedať nejaký príklad z praxe? máme druhú najväčšiu nedôveru voči justícii v EÚ, aké sú toho dôsledky na celú spoločnosť?

U nás je podľa mňa veľmi spochybnený samotný systém demokratického usporiadania spoločnosti. Zvyšujú sa negatívne nálady a náklonnosť ku konšpiračným teóriám o všeličom možnom. Ako keby ľudstvo nesmerovalo intelektom nahor, ale do prepadliska. Je to celková strata dôvery v demokratický štát ako taký. Potom ľudia volajú po vodcovi, ktorý toto všetko odstráni. Nikto to nikdy neodstráni, iba to môže zakryť. Všetky diktatúry boli o tom, že prikryli problémy a utlmili ich. Sloboda nie je anarchia, vždy narazíme na plot niekoho iného. Musíme žiť v rámci nejakého vymedzeného priestoru a ten plôtik rešpektovať, aj keď tam nie je.

Čítať ďalej...

V slovenských pomeroch je už ošúchanou frázou konštatovanie, že justícia je dlhodobo jednou z najmenej dôveryhodných v Európskej únii a treba s tým niečo robiť. Názorov prečo to tak je a čo by sa vlastne malo urobiť je mnoho, a sú spravidla diametrálne odlišné ak sa pýtate v justícii samotnej alebo mimo nej.

Niečo sa stalo

 V 90-tych rokoch museli sudcovia zviesť náročný zápas na zrovnoprávnenie súdnej moci s vládou a parlamentom. Podarilo sa. Trojdelenie verejnej moci je v ústave a sudcovia sú ústavní činitelia už viac ako 20 rokov so všetkými právomocami aj zodpovednosťou. Mali sme v rukách všetky tromfy stať sa etablovaným justičným systémom, ktorý sa vyrovná aj najvyspelejším štátom EÚ. Namiesto toho sme na samom konci hodnotenia Eurobarometra vo vnímaní súdnej nezávislosti verejnosťou. Na otázku prečo, treba najprv hľadať odpovede v minulosti. Čo sa v justícii stalo:

·       Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 hlavný smer v postupne sa formujúcej justícii  na princípoch demokracie určovala politická moc. Jej nastavenie na autokratické spôsoby vládnutia (najmä vlády Vladimíra Mečiara a Róberta Fica) sa naplno prejavilo aj v justícii. Napriek zakotveniu samostatnej súdnej moci v ústave sa formálne nezávislí sudcovia ocitli na dlhé roky v autokraticky ovládanom systéme,

·       Vytvorenie súdnej rady v roku 2002 ako najvyššieho orgánu súdnej moci bolo nesporným úspechom našej justície. A hoci v doterajšej histórii v nej sudcovia mali vždy  majoritu, v čase kedy na čele súdnej rady a súčasne aj najvyššieho súdu stál jeden muž, zlyhávala ako nezávislý orgán. Tento muž, ktorý funkcie v súdnictve prestriedal aj s funkciou ministra spravodlivosti, brilantne všetkým ukázal ako sa treba pohybovať v „mútnych politických vodách“ a získať silné politické krytie pre faktické ovládnutie justície. Boli tak roky, kedy voči hŕstke verejne sa ozývajúcich sudcov, nespokojných s týmto stavom, stála „nepriestrelná stena“ z jedného politického spektra, ovládajúca všetky kľúčové pozície v štáte aj v justícii. Vtedy sa sudcovia začali deliť na odmeňovaných, väčšinovú šedú mlčiacu masu a potieraných nepohodlných kritikov,

·       Po zmene rozloženia vládnucich politických síl sa postupne menilo aj vedenie justície. Stále viac silneli hlasy, aby sa súdnej moci nastavili mantinely zamedzujúce  jej zneužívanie na osobné mocenské ciele a korupciu. Ich oprávnenosť sa potvrdila, keď začali prenikať na verejnosť dôkazy, že v justícii sa vytvorilo optimálne podhubie na jej prerastenie sieťami Hmly, Búrky, Plevelu,  Judáša, a inými vážnymi podozreniami, ktoré majú fatálne následky na už  aj tak alarmujúco vysokú nedôveru v slovenské súdy.

Čítať ďalej...